Myrón (sochár)
Myrón (starogr. Μύρων – Myrón) (* okolo 500 pred Kr., Eleutherai – † okolo 440/430 pred Kr.) bol jeden z najvýznamnejších sochárov starovekého Grécka.[1][2][3]
Myróna pri tvorbe po prvýkrát v dejinách gréckeho antického umenia zaujala prirodzená podoba vecí, pohyb života a fyzická senzibilita človeka a tak vytvoril diela, ktorým vdýchol skutočný život.[2][1][3]
Biografia
[upraviť | upraviť zdroj]Narodil sa v boiótskych Eleuterách a za vlasť si zvolil Atény.[1][3] V staroveku ho pokladali za žiaka argejského sochárskeho majstra Agelada. Spočiatku v Eleuterách a neskôr hlavne v Aténach tvoril diela, určené prevažne na odlievanie do bronzu. Bol prvý, kto prelomil staré konvencie a vyriešil problém, ako docieliť, aby boli postavy jeho sôch znázornené v pohybe a preto sa jeho diela odlišovali od diel ostatných súvekých umelcov.[4] Zomrel okolo roku 430 pred Kr. na neznámom mieste.[3]
Sochárske diela
[upraviť | upraviť zdroj]
Z antických literárnych prameňov je známych devätnásť jeho sôch, z ktorých sa v origináli nezachovala ani jedna, v kópiach len dve.[3] Najznámejšou jeho sochou je Diskobolos (cca 460 pred Kr.[5]), ktorá sa zachovala vďaka viacerým starovekým kópiam.[6] Je to mladý atlét, vrhajúci disk. Obdivuhodný je najmä jeho dynamický postoj. Celé jeho telo sa nakláňa vpred, aby mohlo prudkým švihom pravej ruky vyhodiť disk. Ľavá ruka akoby sa zľahka dotýkala kolena, ktoré Diskobolos vysunul tak ako dnešní atléti, ktorí sa pred vrhom raz alebo dva razy obrátia okolo vlastnej osi. Zaujímavé sú aj jeho krátke vlasy, ktoré netvoria prstence, čo vyhovovalo technike odlievania.[4] Z jej kópii je najlepší Diskobolos Lancelotti z parského mramoru, vyhotovený podľa originálu v 1. stor. pred Kr. (dnes spolu s torzom z rovnakých čias v Rímskom národnom múzeu v Termách).[1] Antickí kritici sa o tomto diele vyjadrovali rozdielne. Kým jedni, ako napríklad Lukianos hovorili o Myrónovom Diskobolovi ako o veľdiele, iní, ktorí akoby nevideli jej technickú dokonalosť, ako rímsky rétor Marcus Fabius Quintilianus sa o ňom vyjadrovali pohŕdavo: „Môže byť ešte niečo väčšmi vyumelkované a kŕčovitejšie ako Myrónov Diskobolos?"[4]
Nemenej uchvacujúce je aj ďalšie jeho dielo, súsošie zvané Aténa a Marsyas, ktoré vytvoril okolo roku 450 pred Kr.[4] Jeho postavy sa zachovali v kópiách, ale oddelene. Bolo objavené aj ich spoločné vyobrazenie na Finlayovej váze z 1., stor. pred Kr., takže predstavu ako dielo kedysi vyzeralo máme.[1] Bohyňa Aténa tu odhadzuje dvojitú píšťalu (diaulos, flautu), ktorú práve vymyslela, lebo hra na tento nástroj jej „kriví" tvár a Silén Marsyas nástroj nadšene dvíha. Jeho tvár dokonale odráža údiv a nadšenie poločloveka, ktorý túži po tomto hudobnom nástroji, kým si ho bohyňa sotva všíma. (Námet bol odrazom vtedajších sporov medzi zástancami tradičnej gréckej kithary a barbarskej píšťaly.)[4][7] V obidvoch týchto dielach ešte badať vplyv dórskej tradície a školy archaických bronziarov, ale vyhotovením a ideovým obsahom už patria medzi diela vrcholného obdobia.[2][7]
Myrónovi sa v antike pripisovali aj iné diela, ktoré sa ale žiaľ stratili. Bola to napríklad socha Dia, ktorá stála v Ríme, v edikule, čo dal postaviť cisár Augustus na Kapitole, alebo sochy bohov a atlétov, o ktorých píšu antickí autori. V staroveku bol obdivovaný jeden z jeho bronzov, znázorňujúci kravu, ktorá bola ako živá, píšu básnici v Palatískej antológii.[2] Aj v Olympii stáli štyri Myrónove bronzové sochy. Staroveký cestovateľ a spisovateľ Pausanias o dvoch Myrónových sochách dvojnásobného olympijského víťaza Lykina zo Sparty, umiestnených v olympijskej Altide, uvádza: „Lykinos si priviedol do Olympie žriebätá, a pretože jedno z nich nebolo pripustené, zaradil žriebätá do preteku dospelých koní a zvíťazil s nimi; i venoval do Olympie dve sochy, diela Aténčana Myróna.“[8]
Odraz v kultúre
[upraviť | upraviť zdroj]Pred Myrónom vznikli veľkolepé umelecké diela v Egypte, v Oriente či v Grécku, ale boli to len diela neosobné a ostali preto pre ľudstvo anonymné. Myrón ako „majster sochárskej momentky" otvoril dvere do sveta klasického sochárstva. Bol svojim vkusom a záujmami nielen veľký umelec, ale aj, ako by sme to dnes povedali, „modernista".[2][7]
Referencie a bibliografia
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ a b c d e Vojtech Zamarovský. Grécky zázrak. Bratislava : Mladé letá, 1990. ISBN 80-06-00122-7. S. 369.
- ↑ a b c d e José Pijoan. Dejiny umenia 2. Bratislava : Tatran, 1982. 61-377-82. S. 82.
- ↑ a b c d e Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 401.
- ↑ a b c d e José Pijoan. Dejiny umenia 2. Bratislava : Tatran, 1982. 61-377-82. S. 81.
- ↑ Martino Menghi. Encyklopédia starovekého Grécka. Bratislava : Perfekt, 2003. ISBN 80-8046-328-X. S. 184.
- ↑ Martino Menghi. Encyklopédia starovekého Grécka. Bratislava : Perfekt, 2003. ISBN 80-8046-328-X. S. 126.
- ↑ a b c Vojtech Zamarovský. Grécky zázrak. Bratislava : Mladé letá, 1990. ISBN 80-06-00122-7. S. 370.
- ↑ Pausanias, Periégésis tés Hellados, 6,2,2.
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]Commons ponúka multimediálne súbory na tému Myrón (sochár)
