Malá dohoda

Malá dohoda (franc. Petite Entente, nem. Kleine Entente, angl. Little Entente) bolo vojensko-politické spojenectvo v rokoch 1921 – 1939 zložené z Česko-Slovenska, Juhoslávie a Rumunska, výrazne podporované Francúzskom, s cieľom spoločnej obrany proti maďarskému iredentizmu.

Dohoda tvorila súčasť francúzskeho spojeneckého systému. Bola to typická francúzska diplomatická konštrukcia dvojstranných vzájomných spojenectiev.

Rozhodujúcu úlohu mala ČSR, ktorej kapitál sa významne podieľal na vyzbrojovaní rumunskej a juhoslovanskej armády. Česko-slovenský minister zahraničia Edvard Beneš bol spolu s rumunským ministrom zahraničia N. Titulescuom, hlavným tvorcom a predstaviteľom Malej dohody.

Hospodárska spolupráca ČSR, Juhoslávie a Rumunska neprekročila štádium dobrých úmyslov. Okrem niekoľkých úprav v oblasti dovozu nevznikli žiadne konkrétnejšie hospodárske dohody, pretože sa poľnohospodárska Juhoslávia a Rumunsko obávali presadenia priemyselného Česko-Slovenska na ich úkor.

Cieľom Malej dohody bolo udržať poriadok v strednej a juhovýchodnej Európe, daný výsledkom Parížskej mierovej konferencie (1919 – 1920), zabrániť obnove Rakúsko-Uhorska, anšlusu Rakúska a hlavne čeliť maďarským snahám o revíziu trianonského mieru. Signatári dohody vystupovali proti všetkým snahám o znovuvytvorenie monarchie Habsburgovcov na území Maďarska.

V skutočnosti bola Malá dohoda namierená aj proti prípadným snahám Nemecka, ale súčasne aj proti vplyvu Sovietskeho zväzu a komunistickému hnutiu v strednej a juhovýchodnej Európe (Cordon sanitaire). Malá dohoda sa mala stať jedným z najdôležitejších článkov zabezpečujúcich francúzsku hegemóniu v strednej Európe po prvej svetovej vojne (česko-slovensko – francúzska zmluva).

Základom Malej dohody boli dvojstranné vojenské zmluvy uzavreté medzi týmito štátmi v rokoch 1920 – 1921:

• 14. august 1920 – Česko-Slovensko a Juhoslávia
• 23. apríl 1921 – Česko-Slovensko a Rumunsko
• 7. jún 1921 – Juhoslávia a Rumunsko

Tieto boli v roku 1922 doplnené tromi multilaterálnymi zmluvami o politickej a hospodárskej spolupráci (napr. 31. augusta 1922 spojenecká zmluva). 26. novembra 1925 štáty Malej dohody podpísali protokoly o možnosti prepravy vojnového materiálu cez svoje územie. 13. mája 1927 v Jáchymove a 20.-21. júna 1928 v Bukurešti prebehli konferencie účastníkov venované rozvíjaniu hospodárskych vzťahov, bez výrazného výsledku.

V roku 1921 bola tiež uzavretá zmluva medzi Rumunskom a Poľskom, ktorá sa často tiež ráta do Malej dohody.

Po uzavretí Locarnských dohôd, ktorými bola oslabená pozícia Francúzska a jeho spojencov, uzavrelo Francúzsko a štáty Malej dohody osobitné politické zmluvy (s Česko-Slovenskom 25. januára 1924, s Rumunskom 10. júna 1926 a s Juhosláviou v roku 1927). Zmluva s Česko-Slovenskom bola uzavretá ešte v rámci Locarnských dohôd. 16. októbra 1925 prisľúbilo Francúzsko Česko-Slovensku aj pomoc pre prípad napadnutia.

Ďalším krokom k posilneniu Malej dohody mala byť zmluva z 27. júna 1930, kodifikujúca organizačnú prax aliancie (dohoda o pravidelných stretnutiach ministrov zahraničia členských štátov), ako aj organizačný pakt Malej dohody, podpísaný 16. februára 1933. Motívom bola hrozba nastupujúceho fašizmu v Nemecku a príprava tzv. paktu štyroch mocností z podnetu Talianska.

Ohrozenie štátov Malej dohody zo strany hitlerovského Nemecka donútilo vlády Malej dohody k účasti na politike kolektívnej bezpečnosti, ktorej iniciátorom bol Sovietsky zväz. Roku 1933 podpísali štáty Malej dohody so Sovietskym zväzom a s Tureckom dohodu o definícii agresie. Česko-Slovensko, Rumunsko a Juhoslávia sa zúčastnili priprav tzv. východného Locarna. Po neúspechu tohto plánu podpísalo Česko-Slovensko 16. mája 1935 spojeneckú zmluvu so Sovietskym zväzom viazanú na francúzsko-sovietsku zmluvu.

Odklon Francúzska od politiky kolektívnej bezpečnosti a politika ústupkov západných mocností voči fašistickým mocnostiam (appeasement) viedli k oslabeniu Malej dohody, ktorú už aj ničila hospodárska politika Nemecka, ktorému sa podarilo ovládnuť juhoslovanské a rumunské hospodárstvo tým, že sústredilo vo svojich rukách 40% ich importu. Obchodná politika Česko-Slovenska tomuto vývoju napomáhala tým, že zaviedla vysoké dovozné clá na poľnohospodárske výrobky.

V rokoch 1935 – 1939 v Juhoslávii a v Rumunsku silnel vplyv nacistického Nemecka a Talianska. Postupne dochádzalo k celkovej dezintegrácii paktu. Rozpad Malej dohody sa začal fakticky tak, že:

• Juhoslávia začala uzatvárať zmluvy s prorevizionistickými štátmi (juhoslovansko-bulharská zmluva o večnom priateľstve z 24. januára 1937, juhoslovansko-talianska zmluva o neutralite z 25. marca 1937)
• Rumunsko odmietlo podpísať kolektívny pakt o vzájomnej pomoci z roku 1937
• štáty Malej dohody uzatvorili pakt s Francúzskom, navrhovaný česko-slovenskou vládou
• Malá dohoda súhlasila priznať Maďarsku rovnaké práva v oblasti zbrojenia (august 1937)
• profašistická juhoslovanská vláda princa regenta Pavla a ministerského predsedu Stojanovića ticho súhlasila s anšlusom Rakúska

Posledné zasadanie sa konalo 21. augusta 1938. Po Mníchovskej dohode (29. septembra 1938) došlo k faktickému rozpadu Malej dohody. V januári 1939 vypovedali Juhoslávia aj Rumunsko oficiálne svoje spojenecké záväzky.