Operácia Banner

Operácia Banner
Súčasť Problémov
Britský armádny Land Rover hliadkuje v južnom Belfaste (1981)
Dátum 14. august 1969 - 31. júl 2007 Miesto Severné Írsko Výsledok Remíza prímerie polovojenských skupín Demilitarizácia Belfastská dohoda
Protivníci
Britské ozbrojené sily Kráľovská ulsterská polícia Ulsterské lojalistické skupiny	Írske republikánske skupiny
Straty
772 mŕtvych 6100 zranených 14 mŕtvych	127 mŕtvych
156 civilistov mŕtvych
Historický portál

Operácia Banner bol názov pre operáciu Britských ozbrojených síl v Severnom Írsku od augusta 1969 do júla 2007. Tie boli spočiatku nasadené na žiadosť unionistickej vlády Severného Írska podporiť Kráľovskú ulsterskú políciu (RUC). Po Belfastskej dohode (1998), intenzita operácie začala klesať. Úlohou operácie Banner bolo presadiť autoritu vlády Spojeného kráľovstva v Severnom Írsku.

Hlavný odpor proti nasadeniu britskej armády prišiel od Dočasnej írskej republikánskej armády (PIRA). Tá viedla partizánsku kampaň proti britskej armáde od roku 1970 do roku 1997. Interný dokument vydaný britskou armádou v roku 2007 uviedol, že aj keď armáda nedokázala poraziť Írsku republikánsku armádu, bolo pre IRA nemožné vyhrať násilím a tiež vďaka operácií sa podstatne znížil počet obetí v posledných rokoch konfliktu.

Primárnou úlohou britskej armády bola podpora policajných zložiek. Spolu s Kráľovským letectvom poskytovali vzdušnú podporu s helikoptérami ak to bolo potrebné. Námorné zložky boli poskytované od Kráľovského námorníctva a Kráľovskej námornej pechoty pod kódovým označeným Operácia Grenada. To bola úloha na zastavenie dodávok zbraní a munície pre polovojenské skupiny. Viditeľne ich zastrašovali nápadnou námornou prítomnosťou okolo pobrežia Severného Írska a Lough Neagh.

NA vrchole operácie v 70-tych rokoch mala britská armáda nasadených asi 21 000 vojakov. Do roku 1980 toto číslo kleslo na 11 000 vojakov. V roku 1985 počet klesol na 9000. Po zintenzívnení aktivít IRA na konci 80-tych rokov stúpol počet na 10 500. V roku 1992 bolo v Severnom Írsku nasadených celkovo 17 750 vojakov. Britskú armádu tam tvorili 3 brigády pod vedením nadporučíka-generála. V júli 1997 počas zúrivých nepokojov v nacionalistických oblastiach vyvolanými Drumcreemským konfliktom sa celkový počet bezpečnostných síl v Severnom Írsku zvýšil na viac ako 30 000 (vrátane RUC).

Počas Operácie Banner, britská armáda zabila 305 ľudí, z ktorých 156 (~51%) boli neozbrojení civilisti. Z nich 61 boli deti. Charakteristikou britskej armády bolo tiež, že sa dohodli s nelegálnymi lojalistickými polovojenskými skupinami, ktoré boli zodpovedné za početné útoky na civilistoch. Novinár Fintan O'Toole tvrdí, že: "ako vojensky, tak ideologicky bola britská armáda v konflikte hráč a nie rozhodca".

Mnohí členovia katolíckej komunity spočiatku uvítali nasadenie britskej armády. Katolícke oblasti bývali bod útokmi lojalistov a RUC. Avšak vzťahy medzi britskou armádou a katolíkmi rýchlo ochladli. Akcie britskej armády na podporu polície a unionistickej vlády postupne získali povesť zaujatosti v prospech protestantov a unionistov. V kampani britskej armády proti IRA boli katolícke oblasti vystavované domovými prepadmi, kontrolnými stanovišťami, hliadkami a zákazmi vychádzania. Počas týchto prehliadok vojaci fyzicky aj vulgárne útočili na katolíkov, zatiaľ čo protestantské oblasti sa týmto kontrolám vyhýbali. V niektorých štvrtiach sa bežne vyskytovali strety medzi katolíkmi a britskou armádou. V apríli 1970, vrchný veliteľ britskej armády v Severnom Írsku Ian Freeland oznámil, že niekto bol zastrelený britskou armádou za to, že po vojakoch hádzal zápalné bomby a nedbal na varovania vojakov.

Zákaz vychádzania vo Falls v júli 1970 bola hlavná rana do vzťahov medzi britskou armádou a katolíkmi. Hľadanie zbraní v prevažne katolíckej oblasti Falls v Belfaste prerástlo do nepokojov a nakoniec do prestreliek s IRA. Britská armáda nato uložila 36-hodinový zákaz vychádzania a zatkla všetkých novinárov vnútri oblasti zákazu vychádzania. Stovky domov, krčiem a podnikov bolo prehľadávaných kvôli zbraniam a oblasť bola zamorená slzným plynom. Hľadači spôsobili veľa škôd a bolo podaných desiatky sťažností na vojakov kvôli bitiu, ohrozovaniu, urážaniu a ponižovaniu obyvateľov. Počas tohto incidentu boli zatknutí štyria civilisti a ďalších 60 utrpelo strelné zranenia.

Dňa 9. augusta 1971 boli v Severnom Írsku predstavené internácie (väzenia bez súdu). Vojaci začali prepadové akcie a internovali takmer 350 osôb podozrivých z členstva IRA. Toto rozhorelo štyri dni trvajúce násilnosti v ktorých bolo zabitých 20 civilistov a tisíce z nich muselo opustiť svoje domovy. 17 civilistov bolo zabitých britskými vojakmi, z toho 11 počas masakru v Ballymurphy. Žiadny lojalisti neboli zahrnutí do tohto cyklu a mnohí zo zatknutých boli obyčajní katolíci bez akejkoľvek spojitosti s IRA. Mnohí tiež hlásili, že ich rodiny boli vojakmi vyhrážaní, napádaní a slovne urážaní. Výsluchové techniky používané na internovaných opísal Európsky súd ako neľudské a ponižujúce a Európska komisia pre ľudské práva ich označila ako mučenie. Operácia viedla masovým protestom a prudkému nárastu násilia počas nasledujúcich mesiacov. Internácie trvali až do decembra 1975 kedy bolo 1 981 ľudí internovaných.

Hlavný bod obratu vo vzťahu medzi britskou armádou a katolíckou komunitou bol 30. január 1972 - Krvavá nedeľa. Počas anti-internačného pochodu v Derry 26 neozbrojených demonštrantov a okoloidúcich bolo postrelených vojakmi z 1. práporu výsadkového pluku. 14 z nich zomrelo. Niektorí boli zastrelení zozadu alebo pri snahe pomôcť zraneným. Vyšetrovanie Krvavej nedele v roku 2010 dospelo k záveru, že vraždy boli neodôvodnené a neospravedlniteľné.

9. júla 1972 britskí vojaci v meste Portadown použili slzný plyn a gumové projektily na katolíkov, ktorí blokovali pochod Oranžského rádu ktorý prechádzal okolo ich oblastí. Britská armáda potom nechala členov rádu pochodovať do katolíckych oblastí, v sprievode aspoň 50 maskovaných a uniformovaných polovojenských jednotiek Ulsterského obranného združenia (UDA). V tej dobe bola UDA legálna organizácia. V ten istý deň v Belfaste , britskí ostreľovači zastrelili päť katolíckych civilistov vrátane troch detí počas Springhillského masakru. V noci z 3. na 4. februára 1973 ostreľovači britskej armády zastrelili štyroch neozbrojených mužov (z ktorých bol jeden člen IRA) v katolíckej oblasti New Lodge v Belfaste.

V skorých ranných hodinách 31. júla 1972 britská armáda začala Operáciu Motorman aby znovuzískala Severoírske "uzavreté oblasti". Boli to väčšinu katolícke štvrte zabarikádované obyvateľmi aby ich ochránili pred bezpečnostnými zložkami a lojalistami. Počas tejto operácie britská armáda zastrelila štyroch ľudí v Derry, zabila 15 ročného civilistu a neozbrojeného člena IRA.

Od 1971 do 1973 tajné britské armádne jednotky označované ako Vojenské reakčné sily (MRF) vykonávali tajné operácie v Belfaste. Zabili a zranili niekoľko neozbrojených katolíckych civilistov streľbou z áut. Britská armáda spočiatku tvrdila, že civilisti boli ozbrojení ale nebol nájdený žiadny dôkaz, ktorý by podporoval toto tvrdenie. Bývalí členova MRF neskôr pripustili, že jednotka strieľala na ľudí bez varovania. Jeden člen pre BBC uviedol: "Neboli sme tam pôsobiť ako vojenské jednotky. Boli sme tam pôsobiť ako teroristická skupina." Spočiatku mnoho strelieb z áut bolo pripisovaných protestantským lojalistom. Republikáni tvrdili, že MRF sa snažia nasmerovať IRA do náboženského konfliktu, a odvrátiť IRA od jej kampane proti Spojenému kráľovstvu.

12. a 17. mája 1992 došlo k stretom medzi výsadkármi a katolíckymi civilistami kvôli bombovému útoku, ktorý jednému výsadkárovi utrhol nohy. Vojaci údajne vyplienili dve krčmy, poškodili civilné autá a spustili paľbu do davu. Traja civilisti boli hospitalizovaný so strelnými poraneniami. V dôsledku toho bol výsadkový prápor prevelený mimo mestských častí a brigádny generál 3. pešej brigády bol zbavený velenia.

V ich úsilí poraziť IRA vznikla tajná dohoda medzi britskou armádou a lojalistickými skupinami. Tá zahŕňala vojakov ktorí sa zúčastňovali lojalistických akcií v čase mimo služby a poskytovali zbrane a informácie lojalistom namiesto toho, aby ich zatkli a začali proti nim vyšetrovanie. Britská armáda mala tiež dvojitých agentov a informátorov vo vnútri lojalistických skupín, ktorí organizovali útoky na rozkaz armády alebo s vedomím armády. Správa De Silvu uviedla, že počas 80-tych rokov, 85% informácií ktoré používali lojalisti pri útokoch bolo od bezpečnostných zložiek. Správ írskej vlády z roku 2006 uviedla, že britskí vojaci tiež pomáhali lojalistom pri ich útokoch v Írsku.

Vzhľadom k mnohým faktorom, regrúti Ulsterského obranného pluku (UDR) boli zo 97% protestanti od konca roku 1972. Napriek procesu preverovania, lojalistickým militantom sa podarilo získať zbrane, výcvik a informácie. Dokument britskej vláady z roku 1973 (odkrytý v roku 2004) navrhol, aby 5-15% vojakov z UDR boli členmi lojalistických polovojenských skupín. V správe sa uvádzalo, že UDR bol hlavným zdrojom zbraní pre tieto skupiny, hoci v roku 1973 straty zbraní klesli až o 75% čiastočne v dôsledku prísnejších kontrol.

V roku 1977 armáda vyšetrovala dve roty 10. bataliónu UDR. Vyšetrovanie zistilo že 70 vojaci mali väzby na Ulsterské dobrovoľnícke sily (UVF). Následkom toho boli dvaja prepustený z bezpečnostných dôvodov. Bolo zistené, že 30 vojakov podvodne odklonilo 47 000 libier do UVF a že členovia UVF sa stýkali s vojakmi v ich špine. Vyšetrovanie bolo zastavené po tom, čo starší dôstojník vyhlásil, že by to poškodilo morálku a podrobnosti boli odkryté až v roku 2011.

Spočiatku armáda dovolila vojakom vstúpiť do UDA ktorá bola legálna organizácia až do 1992 aj napriek jej účasti v náboženských vraždách. V novembri 1972 armáda vyhlásila, že vojak by aml byť prepustený ak sympatie pre polovojenské skupiny ovplyvňujú jeho výkon, lojalitu alebo nestrannosť. Do konca roka 1975 bolo prepustených 171 vojakov s kontaktmi na UDA.

29 vojakov UDR bol odsúdených za vraždy. V roku 1990 bolo prinajmenšom 197 vojakov uznaných vinnými z terorizmu a ďalších závažných zločinov vrátane bombových útokov, únosov a napádania. To bol len malý zlomok zo 40 000 vojakov, ktorý slúžili v pluku ale tento podiel bol vyšší ako pri britskej armáde a RUC.

Počas 70-tych rokov, Glenanne gang - tajná skupina pozostávajúca z lojalistických militantov, britských vojakov a RUC vykonali sériu útokov proti katolíkom v oblasti Severného Írska známe ako "vražedný trojuholník". Tiež podnikli útoky v Írsku. Vyšetrovanie 76 vrážd prisudzovaných skupine ukázalo, že policajti a vojaci boli zapojený v 74 z nich. Jeden člen RUC John Weir vyhlásil, že jeho nadriadení vedeli o tajnej dohode ale dovolili tomu pokračovať. Casselova správa tie uviedla, že niektorí vysokí dôstojníci vedeli o zločinoch, ale neurobili nič na ich zabránenie a nezačali vyšetrovanie. Útoky prisudzované skupine sú Bombové útoky v Dubline a Monaghane (1974), vyvraždenie kapely Miami Showband (1975) a vraždy Reaveyovcov a O'Dowdovcov (1976).

Stevensovo vyšetrovanie dospelo k záveru, že konflikt bol intenzívnejší a predĺžený kvôli britským vojakom a policajným dôstojníkom, ktorí pomáhali lojalistom zabíjať ľudí, vrátane civilistov. Príslušníci bezpečnostných síl sa snažili zabrániť Stevensovmu vyšetrovaniu. To odhalilo existenciu Poľnej prieskumnej jednotky (FRU) čo bola tajná britská armádna spravodajská jednotka, ktorá používala dvojtých agentov na infiltrovanie sa do polovojenských skupín. FRU regrutovala Briana Nelsona a pomohla sa mu stať šéfom rozviedky UDA. V roku 1988 boli pod vedením Nelsona odoslané z Južnej Afriky zbrane pre lojalistov. Prostredníctvom Nelsona, FRU pomáhala UDA označovať ciele na vraždy. Velitelia FRU hovoria, že ich plánom bolo urobiť UDA viac profesionálne tým, že jej pomohli označovať republikánskych aktivistov a zabrániť tomu, aby boli zabíjaný nezúčastnení katolícky civilisti. Stevensovo vyšetrovanie našlo dôkaz, že boli zachránené iba dva životy a že Nelson bol zodpovedný za najmenej 30 vrážd a mnoho ďalších útokov ktorých obete boli väčšinou nezúčastnení civilisti. Jedna z najprominentnejších obetí bol advokát Pat Finucane. Aj keď bol Nelson v roku 1992 uväznený, FRU naďalej pomáhala UDA a ďalším lojalistickým skupinám. V rokoch 1992 až 1994 boli lojalisti zodpovedný za viac úmrtí ako republikáni.

Počas 38 ročnej operácie, 1441 príslušníkov britských ozbrojených síl zahynulo v operácií Banner vrátane prirodzených príčin a samovrážd.

• 692 vojakov Britskej armády zahynulo v dôsledku polovojenského násilia zatiaľ čo 689 zahynulo z iných príčin.
• 197 vojakov z Ulsterského obranného pluku zahynulo v dôsledku polovojenského násilia zatiaľ čo 284 zomrelo z iných príčin.
• 7 vojakov Kráľovského írskeho pluku zahynulo v dôsledku polovojenského násilia zatiaľ čo 60 z iných príčin.
• 9 vojakov z Teritoriálnej armády zahynulo v dôsledku polovojenského násilia zatiaľ čo 8 z iných príčin.
• 2 členovia z iných odvetví armády zahynulo v dôsledku polovojenského násilia.
• 21 vojakov Kráľovskej námornej pechoty zahynulo v dôsledku polovojenského násilia zatiaľ čo 5 z iných príčin.
• 6 vojakov Kráľovského námorníctva zahynulo v dôsledku polovojenského násilia zatiaľ čo 3 z iných príčin.
• 4 vojaci Kráľovského letectva zahynulo v dôsledku polovojenského násilia zatiaľ čo 22 z iných príčin.

V júli 2009 bolo oznámené, že ich najbližším pribudne nárok na Alžbetin kríž.

Podľa Suttonovho indexu úmrtí na CAIN britská armáda zabila 305 ľudí počas operácie Banner.

• 156 (cca 51%) boli civilisti
• 127 (cca 41%) boli členovia republikánskych polovojenských skupín vrátane:
  • 110 členov Dočasnej írskej republikánskej armády (PIRA)
  • 11 členov Oficiálnej írskej republikánskej armády (OIRA)
  • 5 členov Írskej národnej oslobodzovacej armády (INLA)
  • 1 člen Írskej ľudovej oslobodzovacej organizácie (IPLO)
• 13 (cca 4%) boli členovia lojalistických polovojenských skupín vrátane:
  • 7 členov Ulsterského obranného združenia (UDA)
  • 6 členov Ulsterských dobrovoľníckych síl (UVF)
• 2 boli členovia Kráľovskej ulsterskej polície (RUC)

Intenzita operácie postupne začala klesať od roku 1998 po Veľkopiatkovej dohode, kedy bolo pozastavené hliadkovanie a niekoľko vojenských kasární bolo uzavretých alebo demontovaných, dokonca ešte pred ukončením aktivít IRA. Proces demilitarizácie začal už v roku 1994 po tom čo IRA vyhlásila prvé prímerie. Od druhého prímeria IRA v rok 1997 až do prvého nariadenia na vyradenie zbraní v roku 2001 takmer 50 percent vojenských základní bolo zrušených alebo zničených spolu zatiaľ čo bolo otvorených viac ako 100 cezhraničných ciest.

nakoniec v auguste 2005 bolo oznámené, že v reakcii na vyhlásenie Dočasnej IRA, že jej kampaň skončila a v súlade s ustanoveniami Veľkopiatkovej dohody, operácia Banner by mala byť ukončená najneskôr 1. augusta 2007. Počet jednotiek umiestnených v Severnom Írsku sa znížil na 5000 a to len na účely školenia. Bezpečnosť bola úplne prevedená na políciu. Rezidentské batalióny Kráľovského írskeho pluku - ktorý vznikol z Ulsterského obranného pluku, odstúpil 1. septembra 2006. Operácia oficiálne skončila o polnoci 31. júla 2007 čo je najdlhšie súvislé nasadenie britskej armády trvajúce viac ako 38 rokov. podľa slov korešpondenta BBC Kevina Connollyho sa britská armáda v Severnom Írsku skôr rozplynula ako pochodovala preč. Kým stiahnutie vojsk vítali hlavne nacionalistické strany ako Sociálnodemokratická a robotnícka strana (SDLP) a Sinn Féin, unionisti ako Demokratická unionistická strana a ulsterská unionistická strana toto rozhodnutie zas považovali za predčasné. Hlavnými dôvodmi ich odporu bola pokračujúca činnosť disidentských skupín, strata pracovných miest súvisiacich s bezpečnosťou protestantských komunít a vnímanie prítomnosti britskej armády ako potvrdenie politickej únie s Veľkou Britániou.

adam Ingram, minister štátu pre ozbrojené sily uviedol, že za predpokladu zachovania priaznivého prostredia sa podpora britskej armády pre Políciu Severného Írska po 31. júli 2007 bude znížená na úroveň zostatkovej, známe ako Operácia Helvetic na poskytovanie odbornej likvidácie arzenálu a podpora PSNI v podmienkach extrémneho narušovania verejného poriadku, tak skončila núdzová prevádzka britskej armády v Severnom Írsku.

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Operation Banner na anglickej Wikipédii.

Britský portál