Hermetizmus (filozofia)

Časť zo série článkov na tému Hermetizmus
Mytológia Hermes Trismegistos · Thovt · Poimandrés Texty Corpus Hermeticum · Smaragdová doska · Kybalion Tri hermetické vedy Alchýmia · Astrológia · Teurgia Filozofické vplyvy Staroegyptské náboženstvo · Judaizmus · Helenizmus · Novoplatonizmus · Gnosticizmus · Kresťanstvo Tradície a hnutia Eulis · Hermetické bratstvo Svetla · Hermetické bratstvo z Luxoru · Hermetický rád Zlatého úsvitu · Martinisti · Rozenkruciáni Témy Kabala · Mágia Hermetici Zosimos z Panopoly · Thābit ibn Qurra . Giordano Bruno . Heinrich Cornelius Agrippa . Paracelsus . John Dee · Louis Claude de Saint-Martin · Eliphas Lévi · Samuel Liddell MacGregor Mathers · Aleister Crowley . František Bardon · Israel Regardie
z • d • u

Hermetizmus alebo hermetika je súbor filozofických a náboženských názorov^[1] a pojmov, založených najmä na helenisticko-rímskych pseudoepigrafických spisoch, pripisovaných Hermovi Trismegistovi (starogr. Ἑρμῆς ὁ Τρισμέγιστος), legendárnemu mudrcovi a egyptskému veľkňazovi, synonymu egyptského boha múdrosti Thovta.^[2][3] Jej myšlienkami je zásadne ovplyvnená západná magická tradícia a talianska renesancia.^[3] V Islame sa objavil Hermov kult okolo roku 830 po Kr. medzi Sabianmi, ktorých spomína Korán.^[4]

Slovo pochádza z latinského adjektíva hermeticus „hermetický“, príp. „Hermov“ (napr. hermetické spisy). Stúpenec hermetizmu sa nazýva hermetik. Pojem hermetikum (mn. č. hermetiká) v širšom zmysle znamená akýkoľvek predmet týkajúci sa hermetizmu. V užšom zmysle, napr. vo filológii, označuje zachovaný alebo stratený hermetický textový dokument.^{[5][pozn 1]}

V neskorom staroveku sa hermetizmus^{[pozn 2]} objavil paralelne s gnosticizmom, novoplatonizmom a raným kresťanstvom, „charakterizovaný odporom ako k prevládajúcej čistej racionalite, tak aj k dogmatickej viere.“^[6]

Spisy, ktoré sú dnes známe ako Corpus Hermeticum (C. H.), boli časťou synkretických a intelektualizovaných pohanských predstáv, ktoré sa objavovali okolo 2. storočia. Inými príkladmi tohto kultúrneho hnutia je novoplatónska filozofia, chaldejské veštby, neskoršia orfická a pytagorejská literatúra, a samozrejme gnosticizmus. Množstvo dochovaných hermetických textov a informácií je zo spisov a citátov ich súčasníkov. Najviac odkazov na hermetizmus pochádza z kresťanských diel, z polemík alebo výpiskov, ktoré sa stavajú k hermetizmu rôzne (Aurelius Augustinus polemicky, Lactantius obdivne), z mimokresťanských prameňov novoplatonik Iamblichos z Chalkidy a alchymista Zósimos.^[7]

Existujúce grécke texty trvajú na jedinečnosti a dobrote Boha, nabádajú k očisťovaniu duše a odmietajú pohanské náboženské úkony (napr. uctievanie obrazov). Veľa stratených a zachovaných textov sa zaoberá alchýmiou, astrológiou a mágiou. Sú to tzv. technické hermetické texty. Druhou skupinou sú tzv. filozofické hermetické texty, ktoré sa venujú filozofickým a náboženským úvahám. Väčší filozofický text Asclepius, stratené grécke dielo, zachované len v nekvalitnom^[5] latinskom opise a v niekoľkých krátkych úryvkoch originálneho textu v citáciách, obsahuje krvavú predpoveď o konci rímskej nadvlády nad Egyptom a jeho znovuzrodenie. Tento text bol jediným hermetickým textom, ktorý sa do Európy dostal ešte počas antiky.

Prevládajúcou literárnou formou sú dialógy, aj keď len formálne, pretože Hermov oponent obyčajne dialóg neobohacuje. Väčšinou Hermés vyučuje prvkom tajného učenia. Táto forma dialógov je ovplyvnená egyptskou múdroslovnou literatúrou, ktorá pracuje s dialógom medzi otcom a synom^[8] a nemá takú dynamiku ako grécke dialógy. Ďalšími literárnymi formami sú hermetické hymny a sentencie.

Po storočiach ochabnutého záujmu bol hermetizmus na Západe znovu prebudený roku 1460 po Kr. macedónskym mníchom menom Leonardo,^{[pozn 3]} ktorý priniesol C. H. do Pistoie. Bol jedným z niekoľkých agentov pistoianského vládcu Cosima de’ Medici, ktorí prehľadávali európske kláštory, aby našli stratené staroveké spisy.^[9] Celospolečenský záujem o antickú filozofiu tkvie aj v dejinných okolnostiach. Roku 1453 dobyli Turci Konštantinopol a dôsledkom bol aj útek ostatku byzantských učencov do Európy. So sebou priniesli množstvo v Európe neznámych filozofických spisov, ktoré podnietili záujem renesančnej inteligencie.

Hermetizmus v tom čase oslovoval mnohé osobnosti renesancie. Medzi jeho zástancami bol napr. Pico della Mirandola, Francesco Giorgi, alebo Giordano Bruno. Verili, že hermetizmus je prameňom ostatnej filozofie, starým ako sám človek, v ktorom sa dá nájsť odpoveď na každú otázku.

V roku 1614 nastal zlom, keď švajčiarsky filológ Isaac Casaubon analyzoval lingvistický štýl hermetických textov z C. H. a prišiel k záveru, že texty pripisované Trismegistovi nie sú prácou egyptského kňaza, ale vznikli koncom 1. storočia po Kr.^[9][10] Walter Scott ich zasadil do obdobia okolo roku 200 po Kr., zatiaľ čo W. Flinders Petrie medzi roky 200 až 500 pred Kr.^[11] Plutarchos datoval Herma Trismegista do obdobia okolo roku 100 po Kr. Tertullianus, Iamblichos a Porfyrios pokladali tradičné datovanie za správne.^[12]

Casaubonov výskum znamenal pre hermetické texty a hermetizmus samotný koniec záujmu zo strany intelektuálov na dlhé roky. Jeho miesto zaujala karteziánska filozofia.

Hermova veda sa znovu ocitla na okraji záujmu. Prvý krok v ústrety hermetizmu urobil po dlhom čase Gustav Parthey roku 1854, keď vydal časť C. H.. Bolo to prvé vydanie gréckeho textu od roku 1630 a ukázalo veľký nezáujem akademických kruhov o hermetizmus v tom čase.^[13]

Nakoniec sa prielom v záujme podaril Richardovi Reitzensteinovi roku 1904, keď vydal štúdiu Poimandres. Svojimi odvážnymi špekuláciami vyprovokoval odborníkov a tým rozprúdil modernú debatu o hermetizme, ktorá trvá dodnes. Hneď na začiatku sa vytvorili dva prúdy bádateľského prístupu k problematike:^[14]

• orientalistický, ktorý predpokladá, že hermetizmus je produktom ľudového náboženstva helenistického orientu a jeho väzba na grécky svet je len zdanlivá alebo povrchná, a
• helenistický, ktorý vidí hermetizmus ako rôznorodý, ale svojbytný filozofický prúd, používajúci jazyk tradičného gréckeho myslenia, a úzko spätý s helenistickou kultúrou.

V roku 1945 sa našlo niekoľko hermetických spisov vo väčšom náleze gnostických papyrusov blízko Nag Hammádí v Hornom Egypte (pravdepodobne časť knižnice zaniknutého kláštora z 2. storočia po Kr.). Jedným z nich bol rozhovor medzi Hermom a Asklépiom z C. H. Asklépios (NHC VI/8) a text hermetických mystérijných škôl O osmičke a deviatke (NHC VI/6),^[15] napísané koptsky.[14] V rokoch 1946–54 vydal André-Jean Festugièra štvorzväzkový preklad hermetík, spolu so štúdiou hermetizmu La Révélation d’Hermès Trismégiste. Je to dodnes najväčšia práca o hermetizme. Tento pokus o celkové uchopenie hermetickej filozofie neskončil najlepšie a v odborných kruhoch je pokladaný za rozporuplné dielo, prípadne slepú uličku v bádaní. Preto od polovice 20. storočia sa výskum hermetizmu preorientoval z pátrania po filozofických prameňoch k analýze parciálnych motívov systému.^[16]

Nie každý, kto sa venuje hermetizmu, musí mať k nemu náboženský vzťah, môže ho brať len ako filozofický systém. V hermetizme sa najvyššia bytosť, alebo Princíp, nazýva rôzne, napr. „Boh“, „Prozreteľnosť“, „Absolútno“ alebo „Jediný“. Mnoho študentov hermetizmu má svoje náboženské vyznanie, napr. kresťanstvo, budhizmus, judaizmus, niektoré pohanské náboženstvo, alebo Islam. Veria, že všetky tieto náboženstvá obsahujú v jadre rovnaké pravdy a zdieľajú ezoterický obsah s hermetizmom. Charakter hermetizmu spočíva v neformálnosti a vnútornej pluralite, ktoré sa prejavujú v pestrosti názorov.

Tobias Churton, odborník na rôzne náboženské hnutia tvrdí, že „hermetická tradícia je triezva a variabilná, ponúka tolerantné filozofické náboženstvo všadeprítomného vedomia, čisté vnímanie boha, kozmu a vlastného ja, a je veľmi povzbudivá pre štúdium, pretože sa dá overovať všade.“^[1]

Richard Reitzenstein začiatkom 20. storočia predpokladal antické Poimandrovo spoločenstvo, pre ktoré boli spisy C. H. a ďalšie hermetiká posvätnými textami. V súčasnosti je tento názor prekonaný, keďže v hermetických spisoch nenájdeme rituálne návody, a dielo Asclepius sa dokonca otvorene stavia proti akýmkoľvek rituálom a rituálnym úkonom (napr. páleniu kadidla), v prospech čistej filozofie. Samozrejme, je pravdepodobné, že existovali určité hermetické komunity, ale neboli organizované ako cirkev, ale skôr mali podobu voľnejšieho filozofického spoločenstva.

Hermetizmus predsa len toleroval niektoré osobné rituály a obety. V textoch sa spomína spôsob a čas modlitby (C. H. XIII/16), alebo „rozumová obeta v slovách“ ako modlitba, hymnus či vďakyvzdanie.^[17] Príkladom môže byť záver Poimandra (C. H. I/31–32):^[18]

„

Buď posvätený Bože, Otec všetkých vecí. Buď posvätený Bože, ktorého vôľa sa naplňuje skrze svoje Mocnosti. Buď posvätený Bože, ktorý chceš byť poznaný a si poznávaný svojimi. Buď posvätený Ty, ktorého podoba sa zračí v celej Prírode. Buď posvätený Ty, Prírodou neutvorený. Buď posvätený Ty, najmocnejší zo všetkých Mocností. Buď posvätený Ty, ktorý prevyšuješ každú vznešenosť. Buď posvätený Ty, ktorého nepredčí najväčšia chvála. Prijmi najčistejšie obete v podobe slov, tebe prinášaných dušou a srdcom, ktoré sa upínajú k tebe, Nepostihnuteľný, Nevysloviteľný, ty, ktorého je možné osloviť iba mlčaním. Vypočuj moju úpenlivú modlitbu, aby som nezablúdil v poznaní nášho bytostného určenia a posilni ma. Osvietim z tvojej milosti tých z môjho rodu, ktorí ostávajú v nevedomosti, mojich bratov, tvojich synov. A preto verím a vydávam svedectvo. Požehnaný si, Otče. Človek, ktorý ti patrí a ktorému si dal všetku moc, chce byť s tebou pri diele svätenia.

“

Bližšie informácie v hlavnom článku: Hermetika

Podľa legendy, ktorú hermetici prijímajú, Hermes Trismegistos napísal 42 kníh, aj keď v súčasnosti poznáme oveľa viac spisov, ktoré mu pripisujú. Podľa legendy väčšina bola zničená spolu s alexandrijskou Veľkou knižnicou.

Z hermetických dokumentov je možné vybrať tri najdôležitejšie diela pre hermetizmus, ktoré sú dostatočne známe:

• Corpus Hermeticum je už vyššie spomenutý súbor gréckych textov. Sedemnásť kníh je tvorených ako dialógy Herma s inou postavou. Prvá kniha rozvíja meditatívny rozhovor medzi Poimandrom (tiež Nús alebo Boh) a Hermom. Hermés sa prvýkrát dostáva do kontaktu s Bohom. Poimandrés učí Herma tajomstvá Univerza. V ostatných knihách Hermés učí tieto tajomstvá druhých, napr. Asklépia, alebo svojho syna Tata.
• Smaragdová doska Herma Trismegista je krátke ale veľmi známe dielo, ktorého najznámejšou myšlienkou je „ako hore tak aj dolu“. Aktuálny preklad tejto maximy je: „Je pravdivé, je isté, je skutočné, že to, čo je dolu je ako to, čo je hore a to, čo je hore, je ako to, čo je dolu, aby sa vyplnili zázraky jednej veci.“ ^[19] Text tabule sa odvoláva aj na tri časti vesmírneho poznania, podľa ktorých je odvodené meno Trismegistos – „trikrátveľký“. Podľa legendy dosku našiel Alexander Veľký v Hebrone údajne v Hermovom hrobe.^[20]
• Kybalion je traktát, publikovaný roku 1912 tromi anonymnými autormi, ktorí si hovorili „Traja zasvätenci“. Vysvetľuje hermetickú filozofiu a množstvo hermetických princípov.^[21]

Bližšie informácie v článkoch: Alchýmia, Astrológia a Teurgia

Jedno vysvetlenie, ako Hermés dostal priezvisko „Trismegistos“ vraví, že „trikrátveľký“ je preto, lebo sa v Smaragdovej doske spomína jeho znalosť troch druhov poznania celého vesmíru.^[21] Pod tromi druhmi poznania sa rozumie alchýmia, astrológia a teurgia. Podľa Marsilia Ficina Trismegista „volali ‚trikrátveľkým‘, pretože bol najväčším filozofom, kňazom a vládcom.“^[22] Ďalšie vysvetlenie môžeme nájsť v Sude (veľká byzantská encyklopédia z 10. storočia): „Volali ho Trismegistos kvôli jeho zbožnosti k trojici, pretože tvrdí, že v trojici je jediná božská prirodzenosť.“^[23]

• Alchýmia (Dielo Slnka) – nie je jednoduchá fyzická zmena olova na zlato.^[24] Je to pátranie po duchovnej povahe alebo živote hmoty a materiálov, ktoré sa deje prostredníctvom tajomstiev zrodenia, smrti a vzkriesenia.^[25] V samotnom chemickom procese sa používa množstvo postupov (napr. destilácia alebo fermentácia) a objavuje množstvo stavov v alchymistickom diele. Používa zrýchlené prírodné procesy, aby prirodzenú hmotu doviedla do stavu dokonalosti.^[26] Takáto dokonalosť je cieľom „Veľkého diela“ (lat. Opus Magnum).
• Astrológia (Dielo Mesiaca) – Hermés označil Zaratuštru za jej objavitela a naučil ju ľudí.^[27] V hermetickom ponímaní je možné, že pohyb planét má hlbší význam a dokonca metaforickú hodnotu symbolu v mysli Jediného (Boha). Astrológia má vplyv na Zem, ale neriadi naše činy. Poznanie má navrch, ak vieme akým vplyvom podliehame a ako sa s nimi správne vysporiadať.
• Teurgia (Dielo hviezd) – Jestvujú dva druhy mágie podľa Giovanniho Pica della Mirandolu a jeho diela Apologia, ktoré stoja navzájom v protiklade. Prvou je goétia (starogr. γοητεία – čarodejníctvo), čierna mágia pracujúca so zlými duchmi (napr. démonmi). Druhou je teurgia (starogr. θεουργία), božská mágia pracujúca s dobrymi duchmi (napr. anjelmi, archanjelmi, bohmi).^[28] Teurgia sa pokladá za praktickú čast alchýmie.^[29] Preto alchýmia je braná ako kľúč k teurgii,^[30] konečný cieľ zjednotenia s vyššími svetmi, ktoré vedie k získaniu „božského vedomia“.^[29]

Hermetizmus učí, že jestvuje „Jediný“ (Boh), ktorého súčasťou sme my a celý vesmír a predpokladá, že existujú vo vesmíre také bytosti, ako bohovia, anjeli alebo elementáli. Pracuje s pojmami ako prvotný Človek, Nús, alebo planetárni Správcovia, ktoré svedčia o gnostickom vplyve. Hermetizmus „usiluje o maximalizáciu spiritualizácie a univerzalizáciu zbožnosti, a v tom sa snaží prekonať bežné náboženstvá postavené na tradičných kultoch.“^[31]

Vo vzťahu človek–boh hermetizmus tiež prekonáva iné náboženské a filozofické systémy:

„	… človek je božský tvor a nie je možné porovnávať ho s ostatnými tvormi na zemi, ale len s tými, ktorí sú v nebi a nazývajú sa bohovia. Ba veci sa majú tak, ak sa môžeme odvážiť vysloviť pravdu, že skutočný človek stojí aj nad bohmi, alebo aspoň bohovia sú s nim rovní svojou silou. Totiž, žiadny z bohov nezostúpi na zem a neopustí hranicu neba. Oproti tomu človek môže vystupovať do neba, merať ho, vie, čo je v ňom vysoké a čo nízke, a presne chápe aj všetko ostatné. A čo je najdôležitejšie, dostáva sa hore bez toho, aby opustil zem – až taká je veľkosť jeho rozpätia. Preto je treba nájsť odvahu a povedať, že pozemský človek je smrteľný boh a nebeský boh je nesmrteľný človek.[32]	“
– (C. H. X/24)

V starovekom hermetizme sa stretáva niekoľko filozofických vplyvoch súčasne. Hlavné sú štyri:^[33]

• grécky – alebo helenistický; hermetizmus narába s myšlienkami a výrazovými prostriedkami helénskych filozofických smerov (napr. Platóna), používa ich však iným spôsobom, rozvíja ich po svojom, nezávisle od pôvodnej logiky;
• židovský – na niektorých miestach sa objavuje legenda o stvorení sveta a človeka, dokázateľne príbuzná príbehu z Genesis; napr. motív Človeka je z helenistického judaizmu, podobne ako v gnosticizme; motívy sa však používajú len ako pomôcka a ich chápanie často v podstate odlišné; antropocentrizmus prevzatý z judaizmu je nezlučiteľný s gréckym filozofickým kozmocentrizmom.
• gnostický – niekedy sa vyskytujú gnostické pojmi ako prvotný Človek, planetárny Správcovia, alebo spása človeka poznaním jeho božskosti; v hermetizme nestojí horný svet v protiklade s dolným alebo nejestvuje protiklad medzi Nús–Bohom a Nús-Tvorcom; na spasenie človek v hermetizme nepotrebuje sprostredkovateľa ale dokáže sa povzniesť sám vlastnými silami, to je v protiklade aj s kresťanstvom;

• egyptský – miestami sa objavujú motívy ako kráľovská moc alebo tvoriteľské Slnko; aj keď jazyk je helenistický, živná pôda hermetizmu je v egyptskej tradícii.

V súčasnosti sa podľa Antoine Faivreho hermetizmus rozlišuje na:^{[34][pozn 1]}

• doktrínu, ktorú obsahuje antická hermetická literatúra a
• väčší súbor náuk, viery a praktík, ktoré nie sú vždy závislé na antickom hermetizme.

Jeden z najlepších znalcov hermetizmu 20. storočia, Giulio Cesare Evola, vyslovil postreh, v ktorom porovnáva antické a súčasné ponímanie hermetickej a aj všeobecnej vedy. Český hermetický historik a psychológ Milan Nakonečný o tom píše:

„Duchovné videnie človeka v tradičných kultúrach bolo také, že každé zmyslové vnímanie malo aj psychickú zložku, ktorá mu pridávala duchovný rozmer a privádzala obsah zmyslu k nahému obrazu spolu so silným citovým momentom.“ Preto, pokračuje Evola, mohla byť antická veda zároveň teológiou a transcendentálnou psychológiou — prírodoveda bola zároveň duchovedou. Na tento základ je potom potrebné postaviť hermetizmus: dá sa chápať ako prírodná veda, ale nie v dnešnom význame slova. Nejde tu len o hmotné poznanie, ale aj o ‚ireálnu intelektualitu‘. Ak si predstavujeme svet ako organickú jednotu, ako rád (κόσμος), vytvárame si možnosť stúpať k metafyzickej rovine a svet sa javí ako ‚božie dielo‘ (θείων έργων).^[34]

Hermetizmus používa štyri klasické živly: zem, vodu, vzduch a oheň. Boli známe už pred Sokratom a často ich spomína C. H.. Piaty aristotelovský živel éter C. H. nepozná.

Tieto slová sa veľmi často používajú v okultných alebo magických kruhoch. Ako je vyššie uvedené, pochádzajú z hermetických textov. Ich koncept je prvý raz vyložený v Smaragdovej doske Herma Trismegista v slovách: „… to, čo je dolu je ako to, čo je hore a to, čo je hore, je ako to, čo je dolu …“.^[35]

V zhode s rôznymi úrovňami reality: fyzickou, duševnou a duchovnou, všetko, čo sa stane v jednej úrovni, stane sa aj v ostatných. Tento princíp sa vyskytuje tiež v paradigme mikro- a makrokozmu. Mikrokozmos je samostatné Ja, alebo iná individualita. Makrokozmos je vesmír. Predpokladá sa, že makrokozmos je ako mikrokozmos a opačne, a vzájomne sa prelínajú. Porozumením jednému, zvyčajne mikrokozmu, je možné porozumieť druhému.^[36]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Reinkarnácia

Hermetizmus sa k prevteľovaniu stavia pozitívne, podobne ako novoplatonizmus. Hermés hovorí:

„	Vidíš, synu, koľkými telami musíme prejsť, koľkými zbormi daimonov, koľkými pevnými dráhami nebeských telies, aby sme pribehli k Jednému a Jedinému.[37]	“
– (C. H. IV/8)

Existuje vysvetlenie, že veta hovorí o rôznych znovuzrodeniach skôr v duchovnom zmysle ako vo fyzickom tele.

Hermés vysvetľuje v knihe O myslení a vnímaní (C. H. IX), že Nús (myseľ) rodí obe kvality: dobro aj zlo, podľa podnetu, ktorý dostane buď od Boha alebo od démonov. Boh prináša dobro a démoni zlo. Medzi vecami, ktoré prinášajú démoni, je „nevera, vražda, násilie k otcovi, svätokrádež, bezbožnosť, uškrtenie, samovražda skokom z útesu, a ďalšie podobné diabolské činy.“^[38]

Z tohto textu je jasné, že hermetizmus má naozaj zmysel pre morálku. Slovo „dobro“ je však používané veľmi presne, výhradne pre „najvyššie dobro“, t. j. Boha.^[39] Len Boh (ako „najvyššie dobro“, nie ako „všeobsahujúci“) je úplne oslobodený od zla, preto sa považuje za dobrého. Človek je zbavený šance byť dobrým, preto má telo podliehajúce prírodným živlom a nepozná najvyššieho Boha.^[40]

Medzi vecami, ktoré sú pokladané za hriešne, je aj sústredenie sa na materiálny život, čo je jediná vec, ktorá uráža Boha:

„

Ako procesie, ktoré na svojej ceste nemôžu dospieť k svojmu cieľu a ešte sťažujú iným prechod, tak aj títo ľudia len prechádzajú vesmírom bez cieľa, vedení pôžitkami tela.[41]

“

Príbeh sa spomína v knihe Poimandrés (C. H. I). Rozpráva ho Nús–Boh Hermovi Trismegistovi po meditáciách. Začína tým, že Boh ako zhliadol Kozmos a stvoril živly, vytvoril náš svet s vlastnými prvkami a dušami. Potom Nús–Boh, súčasne božský Otec aj kozmická Matka, majúci Logos (Slovo), zrodil Nús–Tvorcu, tvorcu sveta. Nús–Tvorca stvoril sedem Správcov alebo božstiev (pokladaných za Merkúr, Venušu, Mars, Jupiter, Saturn, Slnko a Mesiac), ktoré sa pohybujú v kruhoch a vládnu osudu.

Logos preskočil ďalej, z materializovania živlov, ktoré stvoril bez inteligencie. Nús–Tvorca vytvoril okruh Správcov a ich hmota vydala stvorenia bez reči. Zem bola oddelená od Vody a z nich vyšlo množstvo tvorov, rozdielnych od Človeka.

Nakoniec Nús-Boh stvoril Človeka androgyna na svoj obraz a odovzdal mu stvorenie. Človek pozorne sledoval tvorenie svojho brata – Nús–Tvorcu a prijal od neho a aj od svojho otca právo na všetko. Človek sa potom vzniesol do sfér, aby videl a poznal všetko stvorenie a vtedy ukázal tvár Najvyššieho Fysis (Prírode). Fysis sa do neho zamilovala a Človek, vidiac v nej svoju zrkadliacu sa podobu, zaľúbil sa do nej (v skutočnosti do svojej podoby). V tom momente, ako sa rozhodol ostať s ňou, stal sa jej súčasťou a otrokom jej obmedzení, akými sú pohlavie a spánok. Stal sa nemým, pretože stratil Logos, rozdvojeným, smrteľným telom, ale ostal nesmrteľný duchom, ostalo mu právo na všetko, ale podliehal osudu.^[5]

Príbeh okrem vzniku človeka neprotirečí evolučnej teórii. Väčšina hermetikov plne akceptuje evolučnú teóriu ako pevný základ pre stvorenie všetkého, od jednoduchej hmoty po človeka.^[42]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Kybalion

Kybalion formuluje sedem hermetických axióm:^[43][44]

1. Zákon mentalizmu: „Všetko je Myseľ. Vesmír je v mysli.“
2. Zákon súvzťažnosti: „Ako hore, tak aj dolu. Ako dolu, tak aj hore.“
3. Zákon vibrácie: „Nič nestojí, všetko je v pohybe, všetko vibruje.“
4. Zákon polarity: „Všetko je duálne, všetko má svoje póly, všetko má svoj protiklad, podobné a nepodobné veci sú rovnaké, protiklady sú vo svojej podstate identické, líšia sa formou, protiklady sa priťahujú, všetky pravdy sú len polopravdami, všetky paradoxy sa dajú urovnať.“
5. Zákon rytmu: „Všetko prichádza a odchádza, všetko ma svoj príliv a odliv, všetko stúpa a klesá, kmit kyvadla je vo všetkom, miera kmitu vpravo je mierou kmitu vľavo, rytmus vyvažuje.“
6. Zákon príčiny a následku: „Každá príčina má svoj následok, každý dej svoju príčinu, všetko sa deje podľa Zákona, náhoda je len nepoznaný zákon, je mnoho spôsobov ako sa následok prejaví, ale Zákonu neunikne.“
7. Zákon pohlaví: „Pohlavia sú vo všetkom, všetko má svoj mužský a ženský aspekt, pohlavie je v každom prejave.“

Keďže hermetizmus stával v opozícii hlavne s katolíckou cirkvou, táto rola ho automaticky odsúvala za hranicu bežného spoločenského diania. Za touto hranicou sa nachádzali aj príbuzné hnutia a skupiny, s ktorými sa hermetizmus miešal. Jeho prienik do ezoteriky ovplyvnil vo veľmi veľkej miere západnú magickú tradíciu. Hermetická duchovná prax sa stala vďaka náboženskému kontextu veľmi užitočnou v mágii, najmä v teurgickej (vysokej) mágii, v protiklade s goétickým (profánnym) čarodejníctvom.

Hermetická teurgia prijala učenie židovskej kabaly a kresťanského mysticizmu. Tým sa stala zrozumiteľnejšou a účinnejšou pre Európanov stredoveku a renesancie.

Veľmi málo hermetických rádov sa dá nájsť už v neskorom stredoveku a ranej renesancii. V západnej Európe v 19. storočí podstúpila hermetická mágia svoje obrodenie,^[45] kde ju praktikovali ľudia a skupiny, ako Zlatý úsvit, Eliphas Lévi, Frederick Hockley, William Butler Yeats, alebo Arthur Machen.^[46] Ďalším príkladom môžu byť nasledujúce bratstvá a spoločnosti:

• Fraternitas Rosae Crucis
• Sacred Fraternity of the Cross
• Hermetický rád Zlatého úsvitu
• Fratres Lucis
• Hermetické bratstvo z Luxoru
• Ordo Templi Orientis
• Stella Matutina
• Teozofická spoločnosť
• Martinisti

Hermetizmu sa vyčíta nesúrodosť. „Hľadať v hermetizme nejaké jednotné učenie je to isté, ako keby sme chceli rozprávať o ‚náukách Nového Zákona‘“ tvrdí Wilhelm Bousset.^[47] Pravdepodobne následkom toho je nezrozumiteľnosť a nejasnosť, ktorá sa vysvetľuje „neintelektuálnymi intenciami“ autorov. Ich cieľom „bolo dosiahnutie priameho vzťahu s Bohom, ktorý by nebol sprostredkovaný žiadnymi tradičnými formami, na ktoré by sa adept mohol upnúť a zameniť s pravým cieľom svojho snaženia.“^[48]

Aurelius Augustinus polemizoval na prelome 4. a 5. storočia po Kr. s hermetizmom v apologetickom diele De Civitate Dei (sl. O božej obci). Spor s hermetizmom sa prelína so sporom s platonizmom a novoplatonizmom. Prebieha vo filozoficko-teologickej rovine s niekoľkými tematickými líniami. Sv. Augustín sa snaží dokázať nezmyselnosť polyteizmu, a falošnosť a škodlivosť duchov a bohov, s ktorými hermetizmus pracuje.^[49][50]

Aj dnes je Hermetizmus chápaný oficiálnym kresťanstvom ako neprijateľný a nezlučiteľný s oficiálnym katolíckym náboženstvom. Koncept hnutia new age čerpá okrem iného aj z hermetizmu vďaka Teozofickej spoločnosti, ktorá sa k hermetizmu hlásila a ktorá je súčasnými kresťanskými odborníkmi pokladaná za jeho (new age) kolísku. Dnes sa s hermetizmom spája aj okultizmus a tvorí jeden z jeho filozofických základov. K okultizmu a hnutiu new age majú oficiálne kresťanské cirkvi veľké výhrady. Joachim Keden píše a hodnotí takto: „V tejto myšlienkovej stavbe Boh funguje ako neosobná sila a človek ako časť božstva. … Myšlienky new age nie sú nové, predstavujú sa ako príznaky v súčasnosti sa rozmáhajúcej neognózy, ktorá často upozorňuje na seba aj v rúchu ezoteriky ako ‚tajné poznanie‘. Že táto predstava o viere stojí v rozpore s kresťanským chápaním Boha, sveta a človeka, je zjavné.“^[51]

Z druhej strany sa ozývajú od začiatku sedemdesiatych rokov hlasy, ktoré pokladajú hermetizmus a jeho tézy za zastarané a dnes neplatné. Tvrdia to hlavne niektoré okultné skupiny a hnutia, ktoré hermetické princípy používajú v praxi. Aleister Crowley v diele Liber O odrádzal študentov hermetických vied pokladať hermetické javy za realitu.^[52] Jozef Karika, keďže vychádza len z úrovne svojho intelektuálneho poznania, v doslove ku knihe Zóny stínu podrobuje praktické hermetické princípy tvrdej kritike, napríklad: „Hermetické interpretačné systémy a súbory korešpondencií sú významovo natoľko mnohostranné, neurčité a široké, že v rámci vlastného sveta vzťahov umožňujú obhájiť a zdôvodniť akýkoľvek postulát. Preto ich chápem výlučne len za jazykové hry, ktorými dokážeme naše mozgy a duše priviesť k špecifickým výkonom. … používam [ich] predovšetkým kvôli systematizácii a zaužívanému konsenzu. Brať ich v 21. storočí vážne považujem za naivnosť.“^[53] Súčasnému ponímaniu sveta ťažko odolá aj hermetický koncept štyroch „transcendentálnych substancionálnych“ živlov a éteru. Okrem toho, že aristotelovský piaty živel sa dnes nesprávne strieda s indickým pojmom ákáša, pri podrobnejšom skúmaní problematiky a opustení dogmatických pozícii pri tomto princípe (a nie len pri tomto, ale pri väčšine princípoch systému) zistíme, že ich platnosť nie je vôbec jednoznačná. Konečná podoba konceptu živlov vznikla v renesancii a v tom čase bola aktuálna. No už počas nej „je pokrokovými mysliteľmi vyvrátená.“ Karika ďalej spomína Giordana Bruna a jeho dielo O nekonečne, vesmíre a svetoch^[54] v ktorom Bruno píše: „Môj záver znie takto: preslávené a populárne usporiadanie živlov a svetových telies je snom a prázdnou fantáziou, pretože sa nedá overiť prírodou a ani dokázať a odvodiť rozumom, a okrem toho je to nesprávne a nemožné.“^[55] Podobne je to so základnou hermetickou tézou mikro-makrokozmu („ako hore tak aj dolu“) alebo konceptom prevteľovania, ktoré nie sú prístupné bežnému intelektuálnemu poznaniu.

• Gnosticizmus
• Hermetici
• John Dee

• Anonym (2002) (česky), Hermetická filosofie, http://www.fysis.cz/hnauky/hfil.htm, dost. 2009-04-25 
• Online verzia Corpus Hermeticum, preklad Johna Everarda z roku 1650 z latinskej verzie Archivované 2022-06-27 na Wayback Machine (anglicky), dost. 2009-04-25
• Online verzia Panny sveta Herma Trismegista, preklad Anny Kingsfordovej a Edwarda Maitlanda z roku 1885 (anglicky), dost. 2009-04-25
• Online verzia Kybalionu z roku 1912 Archivované 2011-06-14 na Wayback Machine (anglicky), dost. 2009-04-25
• Newall, Paul (2004) (anglicky), Hermeticism, http://www.galilean-library.org/manuscript.php?postid=43803, dost. 2009-04-25  (úvod do hermetizmu), dost. 2009-04-25
• Stránka hermetických mediálnych zdrojov (anglicky), dost. 2009-04-25
• Hermetická knižnica – Zbierka textov a stránok, vzťahujúcich sa k hermetizmu (anglicky), dost. 2009-04-25

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Hermeticism na anglickej Wikipédii.