Harald III. (Nórsko)

Harald III. (* 1015 – † 25. september 1066) plným menom Harald Sigurdson, s prídomkom Krutý (Hardråde, Hardrada alebo Harðráði) bol nórsky kráľ z dynastie Hårfagre v rokoch 1046 – 1066. Prídomok Hardråde znamená doslova tvrdá vláda.

Harald sa narodil (pravdepodobne koncom augusta) 1015 ako najmladší z troch nevlastných bratov Olafa Svätého. Po smrti Olafa v bitke pri Stiklestade v roku 1030, kde bránil svoje kráľovstvo pred Knutom Veľkým bol ranený Harald donútený utiecť z krajiny.

Jeho útek najprv smeroval do Švédska a následne do Novgorodu, kde ho prichýlilo knieža Jaroslav Múdry. Hoci Harald neskôr Novgorod opustil, s Jaroslavom kontakt nestratil a tento sa aj staral o Haraldove najmä finančné záležitosti a po rokoch sa stal Haraldovým svokrom.

Z Novgorodu sa Harald vybral sa do Byzancie, bájneho Miklagardu (Carihrad). Tam sa dal do služieb cisára Michala IV. a vstúpil aj so svojimi mužmi do elitnej žoldnierskej gardy Varjagov. Vďaka svojej udatnosti v boji proti Saracénom na východe a Normanom na západe sa stal čoskoro veliteľom tejto elitnej jednotky, ktorá vtedy podliehala byzantskému generálovi Georgiovi Maniakovi.

V Byzancii bol vtiahnutý nielen do víru bojov na hraniciach, ale aj intríg v bojoch o cisársky trón. Po smrti Michala IV. nastúpil na trón Michal V., ktorého pokus o reformy priviedol ľud k všeobecnému povstaniu, ktoré Michala V. zvrhlo a na trón uviedlo cisárovnú Zoé. Harald bránil so svojimi mužmi palác do poslednej chvíle, pobijúc nespočetné množstvo povstalcov. A hoci sa nakoniec stiahol, dostalo sa mu nemilosti, od ktorej ho zachránila len cisárovná Zoé, ktorá chcela Haralda za svojho milenca. Haraldovo srdce ale už patrilo inej, Márii Skleraine, dvornej dáme cisárovnej. Neustále ho posielali do bojov pod velením Georgia Maniaka (Juraja Maniaka). Po smrti Maniaka (zvíťazil ale padol) Haralda uväznili pod zámienkou podpory Georgiovi a dlhodobej sprenevery vojnovej koristi. Haraldovi sa aj so svojimi priateľmi podarilo utiecť.

Pri úteku sa im podarilo prekonať na lodiach typu drakkar reťaz uzatvárajúcu Zlatý roh. Mária Skleraina sa rozhodla ostať v Byzancii z obavy pred pomstou cisárovnej Zoé na jej rodine. Harald sa vrátil späť do Novgorodu, kde zistil, že korisť ktorú nalúpil počas pôsobenia v garde Varjagov sa vďaka Jaroslavovej obchodnej zručnosti rozmnožila.

Tu sa aj oženil s Jaroslavovou dcérou Ellisif. Spolu mali neskôr dve dcéry; Máriu a Ingegerd.

Po návrate Harald zistil, že v Nórsku sa medzičasom odohrali rôzne udalosti: Knuta z Nórska vyhnal Olafov syn Magnus I. a veľká časť Nórov prijala kresťanstvo. Magnus sa navyše tešil podpore šľachty i ľudu, a ten nebol ochotný Haralda prijať. Navyše Magnus napriek inak miernej povahe a mladému veku bol ťažší súper ako Harald očakával.

Napokon Magnus výmenou za polovicu Haraldovho majetku privolil deliť sa s ním o moc, pričom Magnus si vymohol isté prednostné výsady (na čestné miesto, na kotviská, na kráľovské insígnie atď.). Tieto výsady si Magnus strážil a aj Harald to musel akceptovať. Spoluvláda trvala do roku 1047, kedy sa Magnus počas vojenskej výpravy do Dánska proti Svenovi Estridssonovi nešťastnou náhodou smrteľne zranil. Napriek veľkým rozporom sa Magnusova smrť Harada dotkla a neskôr dal svojmu prvorodenému synovi meno Magnus.

Na smrteľnej posteli určil Magnus Svena Estridssona za svojho dediča v Dánsku a Haralda v Nórsku. S tým sa ale Harald nemienil zmeniť a neskôr každoročne podnikal pustošivé nájazdy do Dánska. Svena však poraziť nemohol, keďže ten sa rozhodujúcej bitke vyhýbal.

Počas tohoto obdobia založil Harald Oslo a keďže mu thing neschválil potrebné zvýšenie daní, vybudoval ho z vlastného vrecka.

Haraldova neústupná povaha mu narobila mnoho nepriateľov najmä v radoch šľachty. Kráľ totiž nemal v Nórsku absolútnu moc a najvýznamnejšie veci muselo schvaľovať ľudové zhromaždenie – thing. Na presadzovanie svojich záujmov využíval vo veľkej miere politické vraždy prípadne svojich protivníkov vyštval. Tiež šikovne využíval rozpory najmä medzi malými veľkými vlastníkmi pôdy, ktorí hoc aj bránili staré cnosti, si svojou aroganciou narobili sami veľa nepriateľov. Veľkí vlastníci pôdy stáli proti Haraldovi zvyčajne v opozícii zatiaľčo malí ho buď podporovali alebo sa oňho opierali vo svojich sporoch s veľkými. Tým napríklad dával správy kde sa ten-ktorý šľachtic bude v danom čase nachádzať, a ak ho aj prepadli a zabili, nikdy neboli kráľom volaní na zodpovednosť prípadne bol celý prípad ututlaný (?).

Podpora Haralda sa tiež líšila i regionálne – veľkú podporu mal v oblasti Oslofjordu na juhu, zatiaľčo na západe, t. j. v Trondheime, (najsvätejšom mieste Nórska – tu bol pochovaný aj Olaf Svätý), kde mal aj svoje sídlo sa musel spravidla potýkať s opozíciou.

Pri jednom z mnohých objazdov nórskych krajov sa počas zimnej prestávky u svojho významného spojenca Thorberga zoznámil s jeho dcérou Thorou. Rozhodol sa s ňou oženiť, ale keďže nebol ochotný sa rozviesť (najmä z politických dôvodov) s Ellisif, využil medzery vo výklade cirkevného práva a vstúpil de facto do bigamického manželstva. Thoru totiž ustanovil za druhú kráľovnú a nie za druhú manželku. S Thorou mal neskôr dvoch synov; Magnusa a Olafa. Tento vzťah dostal trhliny a Harald sa viac primkol k Ellisif.

Osudná chvíľa pre Haralda nastala vo chvíli, keď sa rozhodol uplatniť svoj nárok na anglické dedičstvo – tam mal totiž po smrti kráľa Eduarda Vyznávača podľa rôznych dohôd prevziať korunu. Anglický ľud ale uviedol na trón Godwinowho syna Harolda.

Preto sa Harald v roku 1066 vypravil do Anglicka po boku s Haroldovým bratom Tostigom a jeho skúsená armáda sa bez ťažkostí vylodila a po počiatočných úspechoch sa stretli s Haroldovým narýchlo pozbieraným vojskom v bitke pri Stamford Bridge. Tam sa ale stalo to, čo nik nečakal – Haraldovo vojsko utrpelo ťažkú porážku a Harald sám padol.

Harald si v Nórsku svoju moc zabezpečil pevne, a preto sa v Nórsku po jeho smrti neudiali nijaké zmätky a na trón bez problémov nastúpil jeho syn Magnus.