Kchang Jou-wej
| Kchang Jou-wej | |
| čínsky politik | |
 | |
| Rod. meno | 康有為 |
|---|---|
| Štát pôsob. | Čína |
| Narodenie | 19. marca 1858 Kuang-tung (Guangdong) |
| Úmrtie | 31. marec 1927 (69 rokov) Čching-tao, Šan-tung |
| Zamestnanie | filozof, novinár, spisovateľ a politik |
| Deti | Kchang Tchung-pi |
| Odkazy | |
| Commons |  Kchang Jou-wej |
Kchang Jou-wej (čín. 康有為, pchin-jin: Kang Youwei; * 19. marec 1858 – † 31. marec 1927) bol kritický mysliteľ a kontroverzný konfuciánsky filozof, vodca reformného hnutia z roku 1898 a kľúčová postava v intelektuálnom vývoji modernej Číny.[1][2]
Raný život
[upraviť | upraviť zdroj]Narodil sa v provincii Kuang-tung (Guangdong), okrese Nan-chaj. Od útleho detstva bol Kchang Jou-wej učený tradičnému konfuciánstvu. Štúdium tradičnej literatúry a tradičnej čínskej filozofie mu malo napomôcť pri úradníckych skúškach, v ktorých roku 1876 neuspel. Začiatkom jeho dvadsiatich rokov rozšíril svoje štúdium aj o západnú literatúru, ktorá zahŕňala politiku, prírodné vedy, históriu, náboženstvo, atď. Jeho štúdium taktiež zahŕňalo budhizmus a taoizmus. Počas tejto doby jeho života strávil mnoho času v izolácii alebo v horách, kde praktizoval ezoteriku a meditáciu.[2][3]
V 80. rokoch 19. storočia začal chápať a veriť v niektoré z jeho základných myšlienok: idea o historickom pokroku, sociálnej rovnosti, svetovej vláde a povahe vesmíru. Jeho prvý pokus uskutočnil v roku 1883 v oblasti sociálnych reforiem. Pokus realizoval v jeho rodnej dedine a spočíval v zrušení zvyku, kedy si ženy museli zväzovať chodidlá.[1]
Úpadok dynastie Čching, podnietil Kchanga a ďalších Číňanov, aby naliehali na zásadné inštitucionálne reformy. V roku 1888 podal na Čchingský súd plány na záchranu Číny, no boli odignorované. Následne sa pokúsil obrátiť vzdelanú triedu na svoju stranu s jeho názormi.[1]
Životné udalosti
[upraviť | upraviť zdroj]V roku 1891 založil školu v Kantone (Kuang-čou), v ktorej mimo iné vyučoval moderné predmety, akými bola matematika a západné učenia.
V roku 1895 Japonsko vyhralo spor s Čínou. To dalo do pohybu čínsku spoločnosť a povzbudilo hnutie volajúce po reforme. Kchang spolu s jeho študentom vytvorili noviny venované reformám a zároveň zorganizoval minimálne dve združenia venujúce sa reformám.[2]
Kchang Jou-wej založil v Pekingu Spoločnosť pre štúdium národného posilňovania (ang. Society for the Study of National Strengthening). V Číne to bola jedna z prvých politických skupín založená samotnými reformátormi. Prostredníctvom tejto skupiny získal Kchang finančnú podporu od generálneho guvernéra Čang Č’-tonga na zavedenie Dokumentu Spoločnosti pre štúdium národného posilňovania (Qiangxue bao) v januári 1896. V tom istom mesiaci bola táto spoločnosť rozpustená.
Kchang Jou-wejov príspevok spočíval v jeho schopnosti postaviť požiadavky reformy v rámci čínskej tradície. Napriek jeho interpretácii konfucianizmu ako reformnej ideológie, zostal odhodlaný dodržať konfuciánske hodnoty a úlohy vysokých predstaviteľov pri obnove Číny. Chcel, aby predstavitelia krajiny hrali v týchto reformách vodcovskú rolu a bol presvedčený, že cisár by mohol takúto rolu prevziať. Kchang a jeho žiak Liang Čchi-čchao teda chceli docieliť všeobecný vývoj v celej krajine, ale zároveň zachovať inštitučnú monarchiu.
V roku 1897 Kchang naliehal aby cisár konal rýchlo, zachránil Čínu, a taktiež navrhol aby sám cisár vyhlásil dané reformy. Poprípade požadoval cisárove zvolanie schopných úradníkov, ktorí by dali dokopy program reforiem a uskutočnili ho postupne podľa ich priorít.
Kchang bol vymenovaný vtedajším cisárom Kuang-sü za štátneho tajomníka. Kchang veril v konštitučnú monarchiu aj jeho vzorom, ktoré boli tvorené Japonskými reformami Meidži. V roku 1898 bol poverený viesť tzv. 100 dní reforiem. Jednou z reforiem bol zákaz zväzovania chodidiel žien. Reformy netrvali dlho, cisár Kuang-sü bol následne toho roku zvrhnutý a na trón nastúpila cisárovná Cch’-si, ktorá reformy zastavila.[1][2]
Kchang navštívil Indiu dvakrát, najskôr v rokoch 1901–1903 a potom v októbri 1909, kvôli štúdiu v Indii. Indiu považoval za porovnateľnú s Čínou. Aj keď jeho informácie o indickej histórii pochádzali zväčša od anglických autorov, zistil, že situácia Indii, ako kolonizovanej krajiny, bola spôsobená nejednotnosťou medzi rôznymi regiónmi Indie.
Jedno z jeho najvýznamnejších diel je Ta-tchung-šu (大同書). V diele predstavuje utopický svet, ktorý sa dá dosiahnuť prostredníctvom ľudského vývoja. V utopickom svete padajú bariéry rasy, náboženstva, štátu, triedy, atď. a panuje tam rovnostárska spoločnosť, a univerzálna vláda.[1]
100 dní reforiem
[upraviť | upraviť zdroj]11. júna deklaroval svoje úmysly zaviesť reformy, čo znamenalo formálny začiatok tzv. sto dní reforiem. Od januára sa začali vojenské reformy, ktoré pozostávali z preverenia zručností s puškou a nie lukom a šípov. Od memorovania pasáží a ich reprodukcie pri skúškach sa upustilo.
12. júla 1898 bol Kchang povolaný na audienciu pred cisárom. Niekedy v júni bol vymenovaný za poradcu na súde. Politiku Kchanga, ktorú začal prijímať cisár, možno rozdeliť na dve časti. Prvá časť sa zaoberala troma základnými predpokladmi pre ďalšie reformy, t. j. modernizácia úradníckych skúšok, eliminovať sinekúry a vytvorenie moderného systému vzdelávania. Druhá časť voči ktorej sa nepodnikli žiadne kroky, bola konštitučná monarchia.
V mesiaci jún došlo k zrušeniu Osemdielnej Eseje a k vymenovaniu Liang Čchi-čchaa za vedúceho prekladateľskej kancelárie. V auguste bol zriadený Úrad pre ťažbu a železnice, poľnohospodárstvo, priemysel a obchod. Zakázané bolo aj viazanie nôh žien. Začiatkom septembra boli vymenovaný poradcovia súdu. Bolo vydané nariadenie o zriadení pôšt v hlavnom meste a prístavoch. 21. septembra, cisárovná, vdova Cch’-si, ukončila všetky reformy.[4]
Pokus o reštauráciu cisárstva
[upraviť | upraviť zdroj]Aj napriek odmietnutým návrhom pozície v čínskej vláde, sa Jou-wej z čínskej politiky nestiahol. V roku 1916 navrhol generálovi Čang Sunovi obnoviť vládu Čching. V júni 1917, generál Čang zaviedol svoju armádu do Pekingu a 1. júla znovu ustanovil Pchu-iho za čínskeho cisára. Kchang bol vymenovaný zástupcom riaditeľa v rade pre cisárových poradcov. V priebehu niekoľkých mesiacov, obnova padla, pretože Čang Sun a väčšina Pchu-iho poradcov chceli mať plnú moc. Vo februári 1918 sa Kchang vrátil do Šanghaja a už nikdy nehral žiadnu rolu v čínskej politike.[4]
Smrť
[upraviť | upraviť zdroj]Kchang zomrel roku 1927 vo svojom dome v Čching-tao, Šan-tung vo veku 69 rokov.[1]
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ a b c d e f LO, Jung-pang. Kang Youwei | Chinese scholar [online]. Encyclopedia Britannica, [cit. 2021-05-22]. Dostupné online.
- ↑ a b c d PFISTER, Lauren. Kang Youwei (K’ang Yu-wei). In: Encyclopedia of Chinese philosophy. Ed. Antonio S. Cua. New York : Routledge, 2003. 1020 s. ISBN 0-415-93913-5. S. 337 – 341.
- ↑ TRESCOTT, Paul B.. Kang Youwei. Salem Press Biographical Encyclopedia (online), 2020. Dostupné online [cit. 2021-05-22].
- ↑ a b LIM, SK. Modern Chinese History 1840-1949. [s.l.] : Asiapac Books Pte Ltd, 2012-01-01. Google-Books-ID: rYX1AgAAQBAJ. Dostupné online. ISBN 978-981-229-598-9. (po anglicky)
Ďalšia literatúra
[upraviť | upraviť zdroj]- KCHANG JOU-WEJ. In: LIŠČÁK, Vladimír. Konfuciánství od počátků do současnosti : dějiny, pojmy, osobnosti. Vyd. 1. Praha : Academia, 2013. 464 s. (Orient; zv. 17.) ISBN 978-80-200-2190-8. S. 169 – 170.
- BONDY, Egon. Čínská filosofie. Praha : Sdružení na podporu vydávání časopisů, 1993. 387 s. (Vokno.) ISBN 80-85239-22-1. S. 350 – 352.
- CHENG, Anne. Dějiny čínského myšlení. Preklad Helena Beguivinová; Olga Lomová, David Sehnal, Dušan Vávra. 1. vyd. Praha : DharmaGaia, 2006. 688 s. ISBN 80-86685-52-7. S. 588 – 591.
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]Commons ponúka multimediálne súbory na tému Kchang Jou-wej
