Echolokácia (biológia)

Echolokácia je orientácia niektorých živočíchov v priestore vysielaním a registráciou spätne odrazeného ultrazvuku.

Disponujú ňou najmä netopiere (Chiroptera), ale aj niektoré druhy vtákov a niektoré morské cicavce – delfíny, vačkovce, hlodavce a iné.

Ako prvému sa podarilo objasniť orientáciu netopierov v priestore biológovi Donaldovi Griffinovi a Holanďanovi Dijgraafovi. Už od 18. storočia sa niektorí vedci pokúšali dozvedieť, ako sa netopiere orientujú. Lazzaro Spallanzani z Talianska zistil, že aj slepé netopiere dokážu loviť hmyz. Netopiere majú dobrý zrak, no pri love nezohráva dôležitú úlohu. V roku 1920 Hartridge vyslovil myšlienku, že netopiere sa orientujú pomocou ultrazvuku.

Netopier využíva na orientáciu zvukové signály ktoré nazývame sonar. Echolokácia je založená na vysielaní vysokofrekvenčných zvukov v pravidelných intervaloch, pričom počúvajú ich ozvenu odrážajúcu sa od okolitých predmetov. Takto dokážu určiť polohu aj vzdialenosť. Poznáme dva typy zvukových impulzov: vysokofrekvenčne konštantné (CF), ktoré tvoria čistý tón a frekvenčne modulované (FM), kde sa výška tónu v priebehu trvania na impulz mení.

Frekvenčne konštantné signály sa vysielajú nosom a využívajú ich podkováre. Ostatné druhy netopierov vydávajú frekvenčne modulované signály ústami. Výška tónu závisí od druhu. Pohybuje sa medzi 15 – 115 kHz Výška tónu sa mení klesaním o 40 kHz. Za ultrazvuk sa považujú vlny väčšie ako 20 kHz, pričom človek počuje zvuky v rozpätí od 16 do 20 000 Hz.

Delfíny taktiež vysielajú vysokofrekvenčné zvuky cez takzvaný melon – vdutinu v hornej časti hlavy, ktorá mení pri sústreďovaní zvukov tvar. Späť sa prijímajú cez spodnú čeľusť až do mozgu.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Echolokácia (biológia)