Dejiny psa

Pes domáci (canis lupus familiaris alebo canis familiaris) sa niekedy považuje za samostatný druh, inými vedeckými kruhmi zasa za poddruh vlka. Nech je akokoľvek, dnes je už pes domáci natoľko geneticky a povahovo odlišný od vlka, že ho v rámci všeobecného prehľadu môžeme považovať za samostatný živočíšny druh.

Vlk je najbližším príbuzným psa a pravdepodobne jeho predkom. O druhu pes domáci môžeme hovoriť približne od obdobia 15 000 rokov pred Kr. Do tohto obdobia archeológovia kladú prvé odchovy psích šteniat v ľudských príbytkoch, ktoré boli krížené už len medzi sebou a nevyskytovalo sa prekríženie s divo žijúcim vlkom. Pes domáci je teda najstaršie domestikované zviera, ak vôbec možno proces pridruženia sa psa k človeku nazvať domestikáciou. Pes totiž nebol človekom „skrotený“, alebo prinútený zotrvať pri človeku násilím. Pes sa pre súžitie s človekom rozhodol dobrovoľne, na základe obojstranných výhod.

Najskôr pes pomáhal človeku pri love, neskôr sa stal strážcom a ochrancom ľudských obydlí. V neskorších dobách, ako sa postupne vyvíjalo mnoho psích plemien, poskytoval pes človeku čoraz viac užitočných služieb. Zato u ľudí nachádzal dostatok a pravidelný prísun potravy a taktiež ochranu.

Všeobecne sa za hlavného predka psa považuje vlk, s ktorým je pes geneticky, anatomicky, výzorovo aj povahovo najviac spriaznený. Nie všetci vedci sú však zajedno v tom, či bol jediným predkom psa domáceho vlk, alebo sa na jeho vývoji podieľali aj iné druhy šeliem psovitých (šakal, kojot, líška,...).

Väčšina odborníkov, napr. renomovaný britský veterinár a kynológ Bruce Fogle, sú toho názoru, že vlka možno považovať za jediného predka psa. Rozdiely v anatómii raných psích plemien spočívajú skôr v rozdieloch rôznych plemien vlkov, z ktorých boli domestikovaný. Dokazujú to príbuzenskými znakmi medzi vlkom a psom a taktiež najväčšou schopnosťou vlka spomedzi všetkých ostatných psovitých šeliem, prispôsobiť sa životu v spoločnosti človeka.

Iní odborníci, ako napr. známy americký psychológ a kynológ Stanley Coren, sa domnievajú, že sa o vznik psa domáceho zaslúžili aj iné psovité šelmy. U niektorých psích plemien možno totiž nájsť niektoré anatomické znaky, ktoré sa nevyskytujú u vlkov, ale napr. u líšok alebo kojotov áno. Coren sa domnieva, že jednotlivé ľudské spoločenstvá boli v praveku príliš oddelené (a výskyt domestikovaných psov príliš častý a roztrúsený) na to, aby mohli pochádzať všetci psi z jedného zdroja. Domnieva sa, že tak ako v mnohých prípadoch mohlo prísť k domestikácii vlčích mláďat, mohla si rovnakým spôsobom iná skupina ľudí na inom konci kontinentu osvojiť opustené mláďatá líšky, kojota, šakala, alebo inej psovitej šelmy. Neskôr sa tieto skupiny navzájom stretávali, a zatiaľ čo si ľudia medzi sebou vymieňali kožušiny, nástroje a potravu, ich svorky psov si vymieňali genetický materiál. Preto sa dnes Coren nazdáva, že genetický základ psa obsahuje určité percento krvi aj iných psovitých šeliem ako vlk - a to v závislosti od psieho plemena. I vedci zastávajúci tento názor však pripúšťajú, že majoritným podielom sa na pôvode psa podieľal vlk.

Pes nevznikol ako jedno rovnako vyzerajúce plemeno, ktoré by sa neskôr rozdelilo na dnešnú širokú škálu psích plemien. Vzhľadom na pôvod psa, ktorý vznikol domestikáciou v rôznych kútoch našej planéty približne v rovnakom čase, musíme predpokladať, že už v prvopočiatkoch sa psi odlišovali. Najskôr samozrejme len mierne a to podľa toho, z akého druhu vlka (alebo inej psovitej šelmy) vznikli, resp. ktorý podiel v ich krvi prevažoval.

Základné pra-plemená psov, objavené a identifikované archeológmi:

Canis familiaris palustris (pes bahenný) – odvodzuje sa od neho pôvod špicov, pinčov, bradáčov a teriérov

Canis familiaris inostranzewi - odvodzujú sa od neho severské, pastierske a niekedy i molosoidné plemená

Canis familiaris decumanus - odvodzuje sa od neho pôvod dogovitých psov

Canis familiaris matris optimae – predpokladaným potomkom sú ovčiaky

Canis familiaris intermedius – jeho dedičstvo nesú klasické lovecké plemená (napr. duriče) a pudle

Canis familiaris Leineri – pravdepodobne sa od neho odvíja vývoj chrtovitých plemien

Neskôr sa rôzne kultúry stretávali, vymieňali si svojich psov a začínali experimentovať so šľachtením. Pes sa už nekrížil s divo žijúcimi príbuznými, ale jeho vývoj bol ľuďmi dokonca cieľavedomo usmerňovaný. Zo šteniat boli pre ďalší chov vyberané predovšetkým tie, ktoré najviac vyhovovali ľuďom. A keďže ľudia mali rôznorodé potreby, pozorujeme z archeologických nálezov, historických zdrojov, ale aj súčasného stavu psích plemien viacero trendov:

Je zrejmé, že najskôr sa veľkosť psa účelne zmenšovala, aby boli psi ovládateľnejší človekom a aby boli aj ich nároky na stravu menšie. Najskôr teda vznikli menšie plemená. Až neskôr boli z týchto menších plemien miniaturizáciou vyšľachtené extrémne malé plemená a naopak z tých istých plemien boli opačným procesom (výberom vysokých jedincov) spätne vyšľachtené veľké a obrie plemená.

Človeku sa páčil výzor tváre šteňaťa a preto sa snažil cieľavedomým výberom tieto rysy zachovať. Preto vzniklo mnoho psích plemien, ktoré majú na pohľad výzor šteňaťa po celý život. A to neraz aj pri pracovných, nielen pri spoločenských plemenách. Príkladom môžu byť bígl, čau-čau, európske špice alebo takmer všetky druhy španielov.

Rozdiely medzi povahovými vlastnosťami moderných psov a ich príbuzných z rodiny psovitých šeliem pripisujeme predovšetkým cieľavedomému výberu človekom. Každý chovateľ psov (i v praveku) si radšej ponechal jedince prispôsobivé, ovládateľné a majúce radosť zo spoločnosti človeka, ako jedince dominantné, samotárske alebo agresívne. Naopak - aj samotné takéto psy radšej spoločnosť človeka dobrovoľne opustili. Tým sa genetický základ psa posúval smerom k spoločenskému a priateľskému jedincovi.

Človeku sa vždy páči to, čo je zvláštne, iné. Preto boli vždy cieľavedomo vyberané zvláštne šteňatá alebo neobvyklé mutácie a tieto ďalej šľachtené. Taktiež sa neustále robili pokusy skrížiť rôzne typy psov odlišných plemien a zvýrazniť tak jednu žiadanú vlastnosť, alebo vytvoriť novú zaujímavú charakteristiku. Takto vznikli rôzne anatomicky extrémne plemená, ako napríklad nemecká doga, pekinský palácový psík, írsky vlkodav alebo šarpej.

Už od začiatku šľachtenia psích plemien badať orientáciu na pracovné upotrebenie. Vytvárajú sa špecializované plemená na lov, ochranu majetku, ochranu stáda, ťažné upotrebenie, vojnové upotrebenie a podobne. Na tieto účely boli jedince vyberané a cvičené. Pracovne úspešné jedince sa ďalej chovali a dostali príležitosť mať potomstvo. Hoci sa o genetike v historických dobách veľa nevedelo, už len z praktických dôvodov sa nechovali pracovne neupotrebiteľné psy a preto sa ani ďalej nerozmnožovali. Až v neskorších dobách (19. a 20. storočie - skôr iba vo výnimočných prípadoch - šľachta) sa šľachtia psie plemená výlučne na spoločenské, sprievodné a športové účely.

Jednoduchá názorná schéma približného vývoja psích plemien tak, ako ho dnes vyvodzujeme z dostupných poznatkov:

V staroveku sa už stretávame s pomerne rozsiahlym chovom psov. Taktiež psie plemená už viac pripomínajú dnešné - moderné - plemená. Keby sme sa preniesli do obdobia Rímskej ríše alebo starovekého Egypta, stretli by sme tam určite mnohých psov na nerozoznanie podobných dnešným plemenám.

Rímska ríša dala svetu molosov. Ak aj pôvodné molosoidné plemená nevznikli v Itálii, určite možno pripísať zásluhu rímskym légiám o ich rozšírenie po celom vtedajšom svete. Rimania používali molosov ako strážne a vojnové psy. Typickým molosom pripomínajúcim staré rímske plemená je napríklad dnešný cane corso. Spolu s pochodujúcou rímskou armádou sa tak tieto psy rozšírili po celej Európe i ostatných dobytých územiach a po skrížení s miestnymi psami položili základ mnohým dnešným molosoidným plemenám.

Tak ako sa Rím spája s molosmi, starovekému Egyptu zasa je možné ďakovať za početné plemená chrtov. Na kresbách z hrobiek egyptských faraónov je možné nájsť vysokonohé štíhle psy s pretiahnutou papuľou, ktoré akoby z oka vypadli dnešným chrtom. I dnes sa dá stretnúť s plemenami, ktoré svoj pôvod odvodzujú od egyptských pra-chrtov (greyhound, faraónsky pes).

Starovekí Číňania vyšľachtili veľa zaujímavých plemien. Plemená starej Číny sú charakteristické a nezameniteľné. Medzi najzaujímavejšie „dizajnérske kúsky“ patria napríklad šarpej, čau-čau, pekinský palácový psík, či mops.

Nordické národy ale i ďalšie severne umiestnené národy dali svetu zasa rozmanitú paletu špicov a severských plemien. Dnes medzi nimi nájdeme saňové psy, strážne špice, poľovné špice ale napríklad aj severské pastierske psy.

Európa je domovom predovšetkým poľovných a pastierskych plemien. Nespočetné varianty poľovných duričov a tiež pastierskych psov a ovčiakov sa tu šľachtili, ale aj kombinovali s molosmi a chrtmi a tým položili základ celej palety dnešných európskych plemien. Napríklad Francúzsko a Nemecko sú preslávené svojimi duričmi, farbiarmi a stavačmi.

Pôvodné obyvateľstvo Ameriky zasa dalo svetu povestných naháčov. Inkský, peruánsky či mexický naháč sú jedinečné plemená vyšľachtené domorodými americkými indiánmi, bez kontaktu so svetom kynológie v Európe, Afrike a Ázii.

Stredný východ, hlavne arabské krajiny, Perzia a Turecko sú domovom rôznych typov východných chrtov. Z páriov (divých psov), väčšinou chrtovitého typu, sa v jednotlivých krajinách (spoločenstvách, kmeňoch) vyvinuli predkovia dnešných psov saluki, azavak, afganský chrt či iných typov chrtov.

• Vývoj psovitých šeliem
• Pes v dejinách
• Pes domáci

• Bruce Fogle: Veľká encyklopédia psov, 2004
• Bruce Fogle: Pes, 2006
• Stanley Coren: Inteligencia psov, 2000
• iné zdroje (internet)