Dejiny Bieloruska

V 7. – 6. storočí pred Kr. sa z južnej oblasti Európy na územie Bieloruska presunuli staroslovanské kmene, prívrženci tzv. milohradskej kultúry. V 1. storočí pred Kr. sa na tomto území objavili predstavitelia druhej slovanskej skupiny – tzv. Zarubineckej kultúry. Slovanské kmene, ktoré sem v tomto období prišli postupne asimilovali susedné baltské. V 9. storočí sa Polacké, Turovo-Pinské, a Smolenské kniežatstvo stali súčasťou Kyjevskej Rusi.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Dejiny Litvy#Litovské veľkokniežatstvo

Po nájazde Tatárov v rokoch 1237 – 1240 sa územie Bieloruska dostalo pod správu Litovského veľkokniežatstva a s jeho feudálmi Bielorusi vstúpili do zväzu, bojujúcemu proti spoločným nepriateľom – Tatárom na východe a nemeckým rytierom na západe. Od začiatku 14. storočia sa miestne kmene začali zjednocovať do jedného národa. V nemeckých kronikách sa v tomto období začal objavoval termín „Biela Rus“. V roku 1386 sa litovské veľkoknieža Jogail stalo poľským kráľom a tým si získalo vládu v obrovskom štáte (Litovské veľkokniežatstvo), do ktorého patrili všetky baltské a slovanské národy. Bieloruština (staroruština) bola štátnym a diplomatickým jazykom Litvy až do vzniku Poľsko-litovského štátu v roku 1569.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Dejiny Litvy#Štát oboch národov (Poľsko-litovský štát)

Po uzatvorení poľsko-litovskej únie sa rozšíril vplyv Poľska na území Bieloruska. Zmenili sa cirkevné a spoločenské inštitúcie a právoslávna cirkev, ktorá dovtedy predstavovala nosné náboženstvo v krajine bola Brestskou úniou uzatvorenou v roku 1596 zrušená a pretvorená na uniatskú, ktorej bohoslužba mala znaky byzantských rituálov, riadila sa však rímskokatolíckymi dogmami a bola spravovaná pápežom. Poľský vplyv sa rozšíril aj v sociálno-ekonomickej sfére, nakoľko pôda vo vlastníctve bieloruských šľachticov bola zamenená na ich individuálne vlastníctvo, na ktorom pracovali bieloruskou šľachtou najatí roľníci. Táto šľachta – na rozdiel od roľníkov a mestskej inteligencie, ktorá naďalej používala bieloruštinu a bola verná uniatskej cirkvi – si veľmi rýchlo osvojila poľský jazyk, poľskú kultúru a rímskokatolícke náboženstvo.

Poľsko-litovský štát bol na vrchole svojej moci na začiatku 17. storočia. V tomto období jej územie siahalo od Baltského až k Čiernemu moru, navyše Ruské cárstvo uznala na tróne Poľsko-litovského štátu poľského kráľa Vladislava IV. Vasu. Nasledujúcich 150 rokov sa nieslo v znamení vojen medzi Ruskom, Poľskom a Švédskom. Rusko-poľská vojna (1654 – 1667), v ktorej Rusko a Poľsko bojovali o vplyv na území Ukrajiny a Severná vojna (1700 – 1721) medzi Ruskom a Švédskom o strategický prístup k Baltskému moru sa obzvlášť pričinila o devastáciu Bieloruska. V dôsledku násilností, hladu a chorôb v týchto vojnách našla smrť asi polovica vtedajšieho bieloruského obyvateľstva v Poľsko-litovskom štáte.

Bližšie informácie v článkoch: Bieloruská ľudová republika a Litovsko-Bieloruská sovietska socialistická republika

Po troch deleniach Poľska v rokoch 1772, 1793 a 1795 medzi Rusko, Prusko a Rakúsko-Uhorsko sa bieloruské územie stalo časťou Ruského impéria a tvorilo jeho severozápadnú oblasť. Uniatská cirkev bola v roku 1839 zlikvidovaná. O rok neskôr (1840) nadobudol účinnosť ruský súdny zákonník a používanie názvu „Bielorusko“ pre vyčlenenie bieloruského územia bolo zakázané.

Bieloruská šľachta a časť roľníkov pod vedením Kastusa Kalinovskisa sa rozhodli vyjadriť nesúhlas s vtedajšou situáciou v krajine a uskutočnili poľsko-litovské povstanie (1863). Povstaním docielili liberalizáciu spoločenského života v Rusku v 60. – 70. rokoch 19. storočia a rozvoj publikácii v bieloruskom jazyku.

V rámci politiky Ruskej ríše dochádzalo ku koncentrácii židovského obyvateľstva do západných oblastí impéria. Od roku 1794 nesmeli opúšťať územia bývalého Litovského veľkokniežatstva a od roku 1888 nesmeli žiť za hranicami miest a mestečiek.^[1] Na konci 19. storočia tak židovské obyvateľstvo tvorilo 53,5 % v 44 mestách dnešného Bieloruska.^[1] Spolu s Rusmi tvorili Židia dokonca 71 % obyvateľov miest (sčítanie 1897).^[1] Počet Bielorusov pritom dosahoval v mestách len 17 %.^[1] Z miest sa tak vytrácala bieloruština, týkalo sa to najmä miest, ktoré boli správnymi strediskami.^[1] Keďže však v mestských sídlach žilo na začiatku 20. storočia len asi 14 – 16 % obyvateľov Bieloruska, tvorili Bielorusi vďaka vidieku asi 80 % obyvateľov.^[1]

Dňa 24. marca 1918 bieloruský parlament vyhlásil Bieloruskú ľudovú republiku a po odchode nemeckých okupačných vojsk a skončení prvej svetovej vojny 27. februára 1918 Litovsko-Bieloruská sovietska socialistická republika. Ale ihneď po jej napadnutí Poľskom o rok neskôr (1919) a krátkej vojne medzi Poľskom a sovietskym Ruskom bolo Bielorusko rozdelené. 31. júla 1920 bola obnovená Sovietska socialistická republika Bielorusko. Republika sa skladala len zo šiestich okresov (poviat) bývalej Minskej gubernie a jej hranice sa nekryli s etnicky bieloruským územím.^[1] Mala rozlohu len 52 400 km² a žilo v nej len 1,5 milióna ľudí.^[1] Západné oblasti (80 500 km² s 3,5 miliónmi obyvateľmi) boli podľa rižskej mierovej zmluvy odstúpené Poľsku.^[1] Veľa bieloruských území bolo súčasťou RSFSR.^[1]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Bieloruská sovietska socialistická republika

Bieloruská sovietska socialistická republika, ktorá sa v roku 1922 stala súčasťou ZSSR, bola v roku 1924 rozšírená územiami Vitebskej, Smolenskej a Gomeľskej gubernie z 52 400 km² na 110 500 km² a počet obyvateľov vzrástol na 4,2 milióna obyvateľov.^[1] V roku 1926 boli pripojené ďalšie územia a BSSR tak mala rozlohu 125 950 km² a počet obyvateľov dosahoval 5 miliónov.^[1]

Koncom 20. rokov 20. storočia Josif Vissarionovič Stalin začal Bielorusko postupne sovietizovať. Industrializácia a kolektivizácia v 30. rokoch 20. storočia izolovali státisíce miestnych Bielorusov v prudko rozvíjajúcich sa mestách, čo malo za následok prevahu bieloruského obyvateľstva v období 50. rokov 20. storočia nad iným etnickými obyvateľstvom (Rusmi, Poliakmi, Židmi).

V dôsledku napadnutia krajiny nacistickým Nemeckom a jeho okupáciou počas druhej svetovej vojny Bielorusko utrpelo veľké škody. Keď v roku 1944 bolo oslobodené vojskami Červenej armády a partizánmi, všetky mestá krajiny ležali v ruinách a priemysel bol zničený. V druhej svetovej vojne Bielorusko stratilo asi 2 225 000 obyvateľov, približne štvrtinu obyvateľstva^[2]. Viac než všetci západní Spojenci dohromady. Najväčšie straty utrpelo civilné obyvateľstvo, najmä v dôsledku nacistických vojnových zločinov, ktoré boli odpoveďou na silné partizánske hnutie v krajine.

Po vojne sa situácia v krajine postupne dostávala do normálu. V 70. rokoch 20. storočia bolo Bielorusko už rozvinutou ekonomickou oblasťou Sovietskeho zväzu. Rast priemyslu a urbanizácie podnietil zosilnenie procesu asimilácie bieloruského obyvateľstva. Štátna politika vzdelanosti a kultúry, ktorú Sovietsky zväz viedol, zapríčinila rozvoj vydávania ruských kníh a uzákonenie ruského jazyka ako úradného jazyka v Bielorusku a vyučovacieho jazyka na školách.

Na voľbách v roku 1990 získala Komunistická strana Sovietskeho zväzu väčšinu miest v Najvyššom soviete, ale účasť druhých politických strán v parlamente spôsobil rozkol názorov poslancov na tri skupiny:

• Nomenklatúru KS ZSSR
• Antikomunistický Bieloruský národný front
• Umiernení

Prvá skupina poslancov podporovala augustový puč v Moskve (1991), ale po jeho neúspechu predseda strany Nikolaj Dementej bol nútený vzdať sa postu predsedu Prezídia Najvyššieho Sovietu BSSR. Na jeho miesto bol 18. septembra 1991 vymenovaný Stanislav Šuškevič.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Augustový puč

V celozväzovom marcovom referende v roku 1991 (17. marec 1991) o zachovaní sovietskych republík vo Zväze sovietskych socialistických republík 83 % obyvateľstva Bieloruska hlasovalo za zotrvanie svojej krajiny vo zväze a tým aj zachovanie ZSSR. Situácia sa však zmenila, keď v Moskve v auguste roku 1991 vypukol štátny prevrat. Vedúci predstavitelia Bieloruska a ÚV KSB spočiatku prevrat neodsudzovali, ale časom (po jeho potlačení) boli nútení reagovať na nastupujúce zmeny vo vtedajšom Sovietskom zväze a 25. augusta 1991 v Bielorusku vyhlásili nezávislosť. Po jeho vyhlásení poslanci komunistickej strany ju začali opúšťať. Činnosť Komunistickej strany Bieloruska bola 28. augusta 1991 oficiálne zakázaná. Pozície liberálov a národných reformných síl zosilneli. Z neúspechu augustového puču v Moskve obvinili predsedu Prezídia Najvyššieho Sovietu Komunistickej strany Bieloruska Nikolaja Dementeja. Na tomto poste ho vystriedal Stanislav Šuškevič, ktorého považovali za zástancu reforiem. Dňa 19. septembra 1991 opozícia bieloruského parlamentu prinútila vládu zmeniť názov Bieloruskej sovietskej socialistickej republiky na Bieloruskú republiku a prijať bielo-červeno-bielu vlajku nezávislého Bieloruska a historický štátny znak Bieloruskej republiky, ktorý zdedilo Litovské veľkokniežatstvo. Dňa 7. – 8. decembra na stretnutí prezidentov Ruska (Boris Jeľcin), Ukrajiny (Leonid Kravčuk) a Bieloruska (Stanislav Šuškevič) v Bielovežskej rezervácii podpísali dohovor o rozpustení Zväzu sovietskych socialistických republík a jeho zámenu za Spoločenstvo nezávislých štátov, ktorého vznik bol dohodnutý na konferencii v Alma-Ate 21. decembra 1991.

Opoziční poslanci Bieloruského národného frontu nástojili na rozpustenie bieloruského parlamentu a organizáciu nových volieb. Po krajine sa rozbehli petície za rozpustenie parlamentu a bez ohľadu na podpisy zozbierané v priebehu troch mesiacov (vyše 442 000) a nespočetné mítingy, Najvyššia rada republiky ich vyvrátila a spochybnila. Napriek tomu bola za skrátenie volebného obdobia z piatich na štyri roky a vyhlásenie predčasných volieb v roku 1994.

Z predčasných volieb vyšla víťazne strana premiéra Vjačeslava Kebiča, ktorá sa skladala z bývalých členov komunistickej strany. Počas nasledujúceho obdobia sa pokúšalo viesť tradičnú politiku vzdialenú extrémizmu aká bola dovtedy známa obyvateľom krajiny. V roku 1993 preto prijali Zákon o privatizácii, ktorý zabezpečil ochranu kolchozov a štátnych sovchozov. Navyše sa Stanislav Šuškevič snažil zrýchliť privatizáciu štátnych podnikov, v týchto krokoch však nebol úspešný a v auguste 1994 bol na poste predsedu parlamentu nahradený Mjačeslavom Gribom.

Dňa 30. marca 1994 bola Najvyššou radou Bieloruska prijatá nová ústava, ktorá v krajine zabezpečila post prezidenta republiky so širokými právomocami. Prvé prezidentské voľby v histórii Bieloruska sa konali 23. júna a 10. júla 1994. Viačeslav Kebič v nich prehral. Prezidentom Bieloruska sa stal Alexandr Lukašenko, ktorý bol proti rozpusteniu Sovietskeho zväzu. Po nástupe do funkcie začal rozvíjať aktívnu kampaň, aby odhalil korupciu v krajine a počas svojej vlády upevnil vzťahy s Ruskom.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Alexander Lukašenko

Vo vláde nového prezidenta boli okrem veteránov v politike aj nováčikovia. Aby mal podporu parlamentu presunul nadchádzajúce parlamentné voľby na máj 1995. Čoskoro sa však objavili nové korupčné škandály niektorých ministrov v jeho vláde, a tak sa rozhodli podať demisiu, ktorú Lukašenko neprijal.

Okrem súčasných právomocí, ktoré mu garantovala bieloruská ústava sa snažil získať právo na rozpustenie parlamentu, čo malo za následok mnoho konfliktov medzi Najvyššou radou Bieloruska a prezidentom. V apríli roku 1995 sa pokúsil zorganizovať referendum, ktorým chcel docieliť rozšírenie svojich právomocí. Bez ohľadu na veto parlamentu (poslanci strany Bieloruského národného frontu začali protestnú hladovku) na základe blízkeho vzťahu s Ruskom uzákonil ruštinu za úradný jazyk Bieloruskej republiky. Niektorí poslanci z radov komunistov a demokratov neboli spokojní s rozšírením právomocí prezidenta republiky za čo im bolo zakázané vystupovať v štátnom rádiu a televízii.

V konečnom dôsledku sa Alexandrovi Lukašenkovi podarilo 14. mája 1995 referendum zorganizovať a rozšíriť svoje právomoci o priznanie ruštiny za úradný jazyk Bieloruska, zavedenie vlajky Bieloruskej sovietskej socialistickej republiky v menšej zmene (zmizol kosák a kladivo), o právo kedykoľvek rozpustiť bieloruský parlament a upevnenie ekonomických vzťahov s Ruskom.^[3]

Nasledujúce prezidentské voľby aj napriek nízkej účasti voličov len potvrdili (v druhom kole) staronového prezidenta Bieloruskej republiky – Alexandra Lukašenka.

Na jeseň roku 1996 sa v Minsku uskutočnili opozičné sily rad protestov proti prezidentovi a jeho politike v krajine. Ich pokus zosadiť Lukašenka z postu prezidenta Bieloruska však polícia kruto potlačila. V novembri 1996 Alexander Lukašenko uskutočnil malé zmeny v bieloruskej ústave, čím si predĺžil mandát do roku 2001. Prezident znova svojvoľne rozpustil parlament a vymenoval nového premiéra Sergeja Linga. Protesty však aj naďalej pokračovali v nezmenenej réžii. Dňa 19. novembra 1998 poslanci bieloruského parlamentu prijali Občiansky zákonník s prezidentovými zmenami, ktoré sťažili štátnu kontrolu nad uskutočnením ekonomických a sociálnych reforiem počas nasledujúcich rokov. Výsledkom tohto zákona bola nesloboda prejavu bieloruského obyvateľstva. Bieloruská vláda kruto reagovala aj na činnosť bieloruských odborov, ktoré prezident zakázal.

Vzťahy Bieloruska so Západom sa ešte viac zhoršili v roku 1998 po tom, ako sa štátna moc v krajine snažila prinútiť západných diplomatov opustiť ich rezidencie s tvrdením, že ich ide reštaurovať. Diplomati Nemecka, Francúzska, Grécka, Veľkej Británie, Talianska, Poľska, USA a Japonska boli z Bieloruska odvolaní a Rada Európy a Spojené štáty americké zaviedli zákaz vstupu bieloruských vládnych predstaviteľov na územia štátov západnej Európy. Konflikt sa vyriešil koncom roka (1998), keď sa diplomati mohli slobodne vrátiť do svojich rezidencií v Bielorusku. Rada Európy postupne upustila od tvrdých sankcii, USA však oznámili, že nikdy viac už neuznajú Alexandra Lukašenka za zákonného prezidenta Bieloruska.

Opozičné sily sa v roku 1999 znova pokúsili postaviť sa proti prezidentovi a zorganizovali neoficiálne prezidentské voľby. Podľa ich výsledkov sa ich zúčastnilo 53 % voličov, ktorí aj tak v konečnom dôsledku podporili Alexandra Lukašenka. V radoch opozície sa organizáciou predčasných volieb znova rozšíril rozkol v stranách, ktorí sa vzájomne obviňovali z netransparentnosti a falšovania volebných výsledkov. Poslanci bieloruského parlamentu mali tak dôvod začať perzekúcie svojich protivníkov a obviňovali ich z rôznych finančných káuz. V júli roku 1999 sa rozšírili protesty z radov opozície aj na vtedajšieho premiéra bieloruskej vlády Semena Šareckého, ktorý z obavy o jeho zatknutie emigroval do Litvy.

Rozpory medzi prezidentom Alexandrom Lukašenkom a jeho odporcami pokračovali aj v roku 2000. Bez ohľadu na aktivitu opozície, represálie uskutočňované voči nej boli surové. Štátna moc si ich nepriamo obvinila z útoku na prezidenta republiky a ľudí odsudzovala na nútené práce a krátke odňatia slobody. V hlavnom meste Minsku v tomto období vznikali nezávislé vydavateľstvá, aj tým sa však moc v krajine snažila znepríjemňovať život udržovaním monopolu na bieloruské noviny, tlač a masmédiá. Vážnym problémom pre bieloruské obyvateľstvo sa stal zánik dejateľov spoločnosti (Anatolij Majsen, Michail Marinič) a novinárov (Pavel Šeremet). Opozícia z toho začala obviňovať silové zložky štátu, ale prezident Lukašenko to poprel.

Vo februári (18. február 2000) prezident Alexander Lukašenko vymenil bieloruského premiéra Sergeja Linga za Vladimira Jarmošina a v októbri toho roku zorganizoval parlamentné voľby. Tie však ktoré podľa medzinárodných pozorovateľov nespĺňali demokratické štandardy. Voľby vyhrali prezidentovi prívrženci z Národno-patriotického zväzu a do parlamentu sa ešte dostali malopočetné skupiny opozičných strán (Republika) na čele s Valerijom Frolovom a Vladimirom Parfjanovičom. Dňa 9. septembra 2001 sa následne v krajine konali prezidentské voľby. Druhýkrát navrhnutý na post prezidenta – Alexander Lukašenko podľa oficiálnych údajov z Ústrednej volebnej komisie Bieloruskej republiky zozbieral 75,6 % hlasov. Poradie hlasov bolo nasledovné: Vladimir Gončarik (opozičný kandidát) – 15,4 %, Sergej Gajdukevič (Liberálno-demokratická strana) 2,5 %. Kritika zo strany Západu a obvinenia z diktátorského režimu v krajine podnietili Alexandra Lukašenka zastaviť akúkoľvek činnosť misie OBSE v Bielorusku, ktorá však podľa vyjadrenia mocenských orgánov podporovala opozičné sily. Pravda však bola iná. V skutočnosti sa obmedzila pomoc zahraničných zdrojov mimovládnym organizáciám. Preto odpoveďou niektorých západných krajín strednej Európy^[4] bolo kolektívne vyhlásenie prezidenta Bieloruska Alexandra Lukašenka za nežiaducu osobu (persona non grata). Začiatkom roka 2005 sa kvôli bieloruskému prijatiu Aktu o demokracii v Bielorusku ešte viac prehĺbili rozpory vo vzťahoch so Spojenými štátmi americkými.

V roku 2003 prezident znova vymenil premiéra krajiny a obvinil vládu z neefektivity jej krokov. Novým premiérom sa 10. júla 2003 stal terajší premiér Bieloruska Sergej Sidorski. O rok neskôr (2004) sa počas vládnej kontroly masmédií a častého zatýkania opozičných lídrov konali voľby do bieloruského parlamentu. Výsleky volieb, ktoré vyhrali provládni kandidáti sú doteraz sporné. Zorganizovalo sa aj referendum, v ktorom sa občania Bieloruska vyjadrili k zmenám a novelizácii bieloruskej ústavy^[5]. Väčšina voličov v ňom podporili opätovné zvolenie prezidenta Alexandra Lukašenka na nasledujúce roky. Opozícia však obvinila vládu zo skreslenia výsledkov hlasovania. Spojené štáty americké na základe prijatého Aktu o demokracii v Bielorusku bieloruskou vládou začali pomáhať opozičným stranám a mimovládnym organizáciám v krajine.

Tesne pred ďalšími prezidentskými voľbami stanovenými na jar roku 2006 sa krajina ocitla v politickom napätí. V roku 2005, ako odpoveď na podporu bieloruskej opozicie prejavenú susedným Poľskom, štátna moc v krajine vykázala poľského diplomata z Bieloruska, zakázala všetky dovtedy poľsky vychádzajúce noviny a vymenila riaditeľa Zväzu Poliakov v Bielorusku. V predvečer volieb sa Európsky parlament, v snahe ovplyvniť priebeh a výsledok bieloruských volieb, spolu s americkým kongresom USA Bielorusku pohrozili, že ak sa v krajine porušia ľudské práva a nedodrží slobodné hlasovanie a jeho priebeh, prijmú voči nemu sakncie. Tieto kroky vyvolali negatívnu reakciu zo strany bieloruskej moci a vyslali negatívny znak misii pozorovateľov z krajín Spoločenstva nezávislých štátov, ktorá ich klasifikovala ako narušenie štátnej suverenity Bieloruskej republiky.

Štátne orgány Bieloruska si mysleli, že v období počas volieb a po nich sa bude opozícia pokúšať zopakovať scenár tzv. farebných revolúcii^[6], aké sa odohrali v roku 2003 v Gruzínsku (tzv. Ružová revolúcia) a o rok neskôr (2004) na Ukrajine (tzv. Oranžová revolúcia).

Bližšie informácie v hlavnom článku: Džínsová revolúcia

V prezidentských voľbách, ktoré sa konali 19. marca 2006 vyhral Alexander Lukašenko, ktorému svoj hlas odovzdalo 82,6 % oprávnených voličov. Na ďalších miestach sa umiestnili Alexander Milinkevič (6 %), Sergej Gajdukevič (3,5 %) a Alexander Kozulin (2,3 %).

Názory zahraničných pozorovateľov na priebeh prezidentských volieb v Bielorusku sa rozchádzali. Pozorovatelia zo Spoločenstva nezávislých štátov považovali bieloruské voľby za slobodné a spravodlivé. Aj Ruská federácia vyslovila spokojnosť z voľbami, ale spochybnila vyjadrenia predstaviteľov OBSE, ktorí tvrdili, že priebeh volieb v Bielorusku sa nezhodoval s kritériami o priebehu zvyčajných demokratických volieb v iných štátoch. Spojené štáty americké zase obviňovali štátnu moc v krajine z falšovania volebných výsledkov. Prezidenti členských krajín Európskej únie prijali spoločnú zmluvu o prijatí sankcií voči bieloruským lídrom vrátane zákazu vstupu bieloruského prezidenta Alexandra Lukašenka do európskych krajín. Navyše, podľa názoru mnohých pozorovateľov, obyvateľstvo Bieloruska podporovalo prezidenta Alexandra Lukašenka iba z toho dôvodu, že sa významne zaslúžil o pozdvihnutie životnej úrovne Bielorusov a bieloruskej ekonomiky od začiatku svojej vlády v roku 1994.

Bieloruská opozícia však výsledky volieb neuznala. Jeden z jej lídrov (Alexander Milinkevič) na margo posledných volieb povedal, že v skutočnosti on získal jednu tretinu všetkých platných hlasov občanov Bieloruska. Na hlavnom námestí v Minsku sa uskutočnili demonštrácie prívržencov opozičných síl za zvrhnutie prezidenta Lukašenka. Niektorí z nich tam vytvorili tzv. stanové mestečko, aby na námestí zotrvali dlhšiu dobu. Stanové mestečko však bieloruská milícia rozohnala a jeho obyvateľov (vyše 200 ľudí) zadržala. Protesty opozície za odvolanie prezidenta však boli neúspešné. Dňa 8. apríla 2006 bol staronový prezident Bieloruskej republiky Alexander Lukašenko opätovne inaugurovaný do úradu prezidenta repubiky na ďalšie štyri roky.

Bližšie informácie v článkoch: Spoločenstvo Ruska a Bieloruska a Zväzový štát Ruska a Bieloruska

V oblasti ekonomiky Bieloruska sa Alexander Lukašenko pokúšal zachovať štátnu kontrolu nad cenami komodít a kurzom výmeny bieloruského rubľa a posilnil administratívny dozor nad podnikateľskou činnosťou. Privatizácia štátnych podnikov, ktorú prezident spustil v polovici roka 1995 bola však výhodná iba pre firmy blízke prezidentovi a vládnym kruhom. Ekonomické ťažkosti krajiny sa v rokoch 1998 a 1999 odzrkadlili v nedostatku potravín, ich neúrode a stálym deficitom v oblasti zahraničného obchodu. Prezident Lukašenko dúfal, že sa mu situáciu v krajine podarí zlepšiť vďaka bližšej spolupráci s Ruskou federáciou. Výsledom tejto spolupráce bol vznik Spoločenstva Ruska a Bieloruska^[7] (po bielorusky: Саюз Расii i Беларусi) dňa 3. apríla 1996 zakotvený v zmluve podpísanej deň predtým (2. apríl 1996). Dňa 25. decembra 1998 obe strany pobpísali rad zmlúv o rozšírení politickej, ekonomickej a sociálnej integrácie a následne 8. decembra 1999 dohovor o oficiálnom vzniku Zväzového štátu Ruska a Bieloruska. O svojom úmysle pripojiť sa k tomuto zväzku v roli pozorovateľa informovala obe krajiny aj Juhoslávia, do ktorej vojenské operácie Severoatlantickej aliancie Bielorusko v roku 1999 ostro odsúdilo^[8]. V máji roku 2000 sa prezidenti Ruskej federácie a Bieloruska dohodli na zavedení jednotnej meny. Plánmi spoločnej integrácie bolo aj zavedenie spoločnej štátnej príslušnosti a spoločných postupoch v oblasti zahraničnej obrannej politiky. V marci 2001 boli obe krajiny k splneniu svojich cieľov o krok bližšie, keď zjednotili colné poplatky. V kontexte navrhnutých rokovaní s Ruskou národnou bankou o spoločnom peňažnom systéme Bielorusko prijalo kroky k stabilizácii svojej meny. Spory medzi Ruskou federáciou a Bieloruskom sa však zachovali. S ideou zjednotenia oboch krajín v takejto forme, aká bola navrhnutá ruským prezidentom Vladimirom Putinom v roku 2002 však nesúhlasila bieloruská strana. Bieloruský prezident Alexandr Lukašenko zrušil rad projektov a zmlúv, ktoré brali do úvahy dohodu o Zväzovom štáte oboch krajín a v roku 2004 oznámil, že plán zavedenia jednotnej meny nebude realizovaný.

1. ↑ ^{a b c d e f g h i j k l} MARKOVÁ, Alena. Sovětská bělorusizace jako cesta k národu: Iluze nebo realita?. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 2012. ISBN 978-80-7422-230-6. S. 264 s..
2. ↑ Genocide policy [online]. khatyn.by, 2005, [cit. 2010-05-20]. Dostupné online. (po anglicky)
3. ↑ Opatrenia prijaté prezidentom zapríčinili zhoršenie vzťahov medzi Bieloruskom a Radou Európy. V roku 1995 bola podpísaná zmluva o partnerstve a spolupráci, na základe ktorej sa predpokladalo rozšírenie politickej, ekonomickej a obchodnej spolupráce. Rada Európy dokonca poskytla Bielorusku pomoc v rámci rozličných programov. Po referende v roku 1996, ktorého výsledky Európa neprijala, sa Rada ministrov Rady Európy v septembri 1997 rozhodla zaujať stanovisko a neprijať Bielorusko do Rady Európy a tým sa negatívne vyjadriť k podpísanej zmluve. Obojstranné rokovania na úrovni ministrov boli zastavené a program európskej technickej pomoci zmrazený.
4. ↑ Česko odmietlo vpustiť Alexandra Lukašenka v roku 2002 na svoje územie dokonca ani po ním predložených turistických vízach.
5. ↑ Na novelizáciu otázky opätovného ohraničenia mandátu prezidenta republiky zakotvenej v ústave Bieloruskej republiky odpovedalo kladne okolo 76 % respondentov.
6. ↑ Tieto revolúcie mali charakter masových protivládnych demonštrácii a ich cieľom bolo zvrhnúť prezidentov krajín a nastoliť novú vládu.
7. ↑ Od 3. apríla 1997 pod názvom Zväz Ruska a Bieloruska.
8. ↑ Bieloruskí vojaci sa aktívne zúčastnili operácie Západ 1999, ktorú organizovala armáda Ruskej federácie. Medziregionálna asociácia ekonomickej spolupráce (Centrálne Rusko) ustanovila priame ekonomické vzťahy s Vicebskou, Homeľskou, Minskou a Mahiľovskou oblasťou Bieloruska.

• Litovské veľkokniežatstvo
• Poľsko-litovský štát
• Bieloruská ľudová republika
• Litovsko-Bieloruská sovietska socialistická republika
• Bieloruská sovietska socialistická republika
• Spoločenstvo Ruska a Bieloruska
• Zväzový štát Ruska a Bieloruska

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Dejiny Bieloruska

• Kostenko D. : Volby bez volby. Bielorusko - březen 2006. Praha. 2007.
• MARKOVÁ, Alena; SAHANOVIČ, Hienadź; ŠYBIEKA, Zachar. Dějiny Běloruska. Vyd. 1. Praha : NLN, Nakladatelství Lidové noviny, 2021. 300 s. (Dějiny států.) ISBN 978-80-7422-667-0.

• Ilustrovaná chronológia dejín Bieloruska. Minsk. 1998.
• Koktyš, K. E.: Transformácia politických režimov v Bieloruskej republike (1990 - 1999). Minsk. 2000.