Bitka pri Sluis (1340)

Bitka pri Sluis
Súčasť vojny: Storočná vojna
Vyryté Edmundom Evansom, 1864.
Dátum 24. jún 1340 Miesto pri L’Écluse (Zéland) Výsledok Víťazstvo Anglicka
Protivníci
Francúzske kráľovstvo Janovská republika	Anglické kráľovstvo Flámske grófstvo
Velitelia
Hugues Quiéret Nicolas Béhuchet Gilles Boccanegra	William de Clinton Eduard III.
Historický portál  Francúzsky portál

Bitka pri Sluis (Bitka pri L’Écluse) bola námorná bitka medzi Francúzskom a Anglickom 24. júna 1340. Uskutočnila sa v prístave L’Écluse (holandsky Sluis) v dnešnej provincii Zéland v Holandsku, v blízkosti ústia Zwinu, morského ramena vedúceho do Brugg. Táto bitka bola jedným z prvých stretnutí storočnej vojny.

Historické poznatky o tejto bitke sú veľmi povrchné a pochádzajú najmä z anglických zdrojov. Angličania sa prirodzene snažili prikrášliť svoje víťazstvo a zatajiť svoje straty. Napríklad, hoci bitka trvala celý deň, anglické straty sa ignorovali; je pravdepodobné, že boli blízke francúzskym. Lebo napríklad dva roky predtým, v roku 1338, v námornej bitke pri Arnemuidene, kde zvíťazili Francúzi, Angličania údajne stratili 1 000 mužov, zatiaľ čo víťazní Francúzi 900. Rozdiel v počte mŕtvych medzi víťazmi a porazenými bol vtedy malý.

Od ovládnutia Anglicka Normanmi v roku 1066 vlastnili anglickí panovníci majetky vo Francúzsku, a preto boli vazalmi kapetovských kráľov a potom od roku 1328 rodu Valois. Valoisovci sa systematicky snažili kontrolovať rast anglickej moci a vždy, keď sa naskytla príležitosť, prevzali léna. Do roku 1337 vlastnil anglický kráľ Eduard III. na kontinente len provinciu Guyenne a grófstvo Ponthieu. V roku 1340 vládol Filip VI., ktorý plánoval napadnúť Anglicko a sníval o napodobnení Viliama Dobyvateľa.^[1]

Eduard III. zhromaždil všetky veľké lode z Anglicka a piatich prístavov, predstavujúc 190 lodí s posádkou 35 000 ozbrojencov a námorníkov vrátane 12 000 lukostrelcov vyzbrojených slávnymi dlhými lukmi. Flámi spojili svoje sily s 50 ďalšími loďami všetkých veľkostí, ktorých posádku tvorilo spolu 8 000 mužov.^[2]

Francúzska flotila bola pestrou zmesou obchodných a rybárskych lodí.^[2] Osemdesiat z týchto lodí je známych z evidencie lodenice v Rouene, podľa ktorého bolo 50 nefov, 14 bárok, 3 galéry a jedna koga.^[3] Flotila mala spolu 212 plavidiel^[4] vrátane približne štyridsiatich stredomorských galér.

Nefy sú zaoceánske lode z Lamanšského prielivu alebo Baltského mora, ktorých presné rozmery nie sú známe. Majú jeden až tri sťažne s predmostím na prove a na korme. Hlavný stožiar je vybavený rahnovou plachtou, ku ktorej sa niekedy pridáva kapotáž. Plavia sa výlučne plachtami a nie sú schopné plávať proti vetru.^[3]

Galéry (alebo galeje) sú dlhšie, užšie a nižšie pri vode. Mohli mať až 28 radov s tromi veslármi na každej strane, čo im umožňovalo ľahko plávať proti vetru. Vďaka tejto veľkej obratnosti boli až do 17. storočia ideálnou vojnovou loďou. Boli však krehké a nevhodné na severné moria.^[3]

Bárky sú nákladné lode bez predku s jedným alebo dvoma stožiarmi. Majú rovnakú tonáž ako nefy, ale sú nižšie a tiež sú poháňané veslami.^[3] A napokon, koga je okrúhla stredomorská loď.^[3]

Zatiaľ čo anglickej flotile velil priamo kráľ Eduard III., francúzskej flotile velili dvaja improvizovaní admiráli: Hugues Quiéret, bývalý senešal z Beaucaire, a Nicolas Béhuchet, bývalý výberca daní. Pomáhali im viceadmirál Nicolas Hélie a kapitán Matthieu Quiefdeville z Dieppe. Janovským galéram velil kapitán Gilles Boccanegra, známy ako Barbanera („Čierna brada“).^[2]

V máji 1340 vyplávala z prístavov celá flotila lodí pozostávajúca z tridsaťjeden nefov a 2 540 mužov, s úmyslom pripojiť sa ku „Grande Armée de la Mer“ (Veľkej námornej armáde), ktorá bola postavená v Seinskom zálive: dvesto nefov, z ktorých viac ako tri štvrtiny pochádzali z Normandie.^[5]

Predtým, ako flotila zamierila do Anglicka, bola umiestnená v zálive L’Écluse medzi Flámskom a Zélandom. V blízkosti anglického pobrežia bola eskadra rýchlo spozorovaná a 23. júna sa anglický kráľ rozhodol prevziať iniciatívu^[5] v nádeji, že sa pomstí za to, že dva roky predtým na tom istom pobreží jeho lode utrpeli porážku v bitke pri Arnemuidene.^[5]

Ráno 24. júna sa objavilo 250 anglických lodí s 15 000 mužmi a ich posádkami. O tretej hodine popoludní, pri prílive a vetre, zaútočila anglická armáda na francúzsku flotilu zakotvenú v akomsi slepom ramene. Na francúzskej strane mali iniciatívu strelci z kuší, ale rýchlo ich premohla rýchlosť paľby waleských lukostrelcov. Po naloďovaní sa odohrávali zúrivé boje na lodných mostoch. Quiéretovi a Béhuchetovi sa podarilo zajať Eduardovu loď La Thomas a poraniť mu stehna. Francúzski velitelia však boli zajatí. Quiéret mal okamžite sťatú hlavu a Béhuchet bol obesený.

Popoludní sa vďaka zmene smeru vetra podarilo flámskej flotile opustiť pobrežie a zapojiť sa do bitky. Francúzi spanikárili: nemali inú možnosť úniku ako skočiť do vody a utápali sa po tisícoch.

Len polovici Janovčanov vrátane Boccanegru sa podarilo ujsť.

Podľa anglického kronikára Thomasa Walsinghama (asi 1360 – 1422), benediktínskeho mnícha z opátstva svätého Albana, ktorý sa narodil približne dvadsať rokov po tejto udalosti, Francúzi v bitke stratili takmer 30 000 mužov, čo sa zdá byť príliš veľa.

Z približne dvoch stoviek francúzskych lodí sa podarilo uniknúť len asi tridsiatim.^[5] Na francúzskej strane bolo potopených mnoho lodí. V La Hougue predstavoval preživší kontingent 920 mužov na desiatich lodiach vrátane napr. Saint-Jehan, Saint-Jame, Nostre-Dame, ...^[5] V Barfleure zostal kontingent 700 mužov na deviatich lodiach; napr. Riche, Saint-Eustache, Fleurie, ...^[5]

O šesť rokov neskôr sa v dôsledku tejto námornej katastrofy vylodil vo Francúzsku anglický kráľ Eduard III. Až do obnovenia francúzskeho námorníctva v roku 1377 bolo Anglicko na začiatku Storočnej vojny takmer nesporným pánom morí. Anglicko sa mohlo plaviť bez akýchkoľvek reálnych obmedzení, čo viedlo napríklad k víťazstvám pri Kreščaku v roku 1346 a Poitiers v roku 1356.^[6]

V roku 1344 bola na oslavu víťazstva pri L’Écluse vyrazená ušľachtilá zlatá minca s podobizňou „kráľa mora“ Eduarda III. Zobrazuje kráľa tróniaceho na vojnovej lodi, korunovaného a držiaceho v jednej ruke meč a v druhej štít skladajúci sa z štyroch častí erbov Anglicka a Francúzska.^[7]

• Olivier Bouzy, « La bataille de l'Écluse », Connaissance de Jeanne d'Arc, Chinon, n^o 25,‎ janvier 1996, p. 17-26.
• L'Écluse, bataille navale de, dans Jean-Claude Castex, , Les Éditions du Phare-Ouest, 2012, 423 p. (ISBN 9782921668194).
• Guy Le Moing, Les plus grandes batailles navales de l'histoire, Rennes, Marines Éditions, 2011, 619 p. (ISBN 978-2-35743-077-8).
• Guy Le Moing,La bataille navale de l'Écluse, 24 juin 1340, Paris, Économica, 2013, 203 p. (ISBN 978-2717865530), Collection Campagnes et stratégies.
• Rémi Monaque, Une histoire de la marine de guerre française, Paris, éditions Perrin, 2016, 526 p. (ISBN 978-2-262-03715-4).
• Michel Vergé-Franceschi (dir.), Dictionnaire d'histoire maritime, Paris, éditions Robert Laffont, coll. « collection Bouquins », 2002, 1508 p. (ISBN 2-221-08751-8)

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Bataille de L'Écluse (1340) na francúzskej Wikipédii.