Azylová politika Európskej únie

Azylová politika EÚ je súbor princípov a praktických krokov, ktorými sa EÚ riadi a ktoré prijíma pri manažmente záležitostí súvisiacich s azylom a utečencami.

Európska azylová legislatíva našla svoju inšpiráciu do veľkej miery v starších medzinárodne-právnych dokumentoch týkajúcich sa azylovej problematiky a to predovšetkým v Dohovore o právnom postavení utečencov a jeho Protokole z roku 1967, na ktoré sa aj často odvoláva.

Po odstránení vnútorných hraníc EÚ Schengenskou zmluvou a Vykonávacím (Schengenským) dohovorom bolo potrebné vytvoriť nový systém pre určovanie zodpovednosti za preskúmanie žiadosti o azyl. K tomuto účelu slúžila Dublinská konvencia uzatvorená v roku 1990 (stala sa platnou v roku 1997), ktorá stanovila pravidlo, že žiadosť o azyl v ktorejkoľvek členskej krajine bude posudzovaná len jedným štátom určeným podľa vopred stanovených kritérií v tejto Konvencii.^[1] V prvom rade táto zodpovednosť prináleží štátu, v ktorom už má člen rodiny žiadateľa priznaný status utečenca. Druhá zásada sa vzťahuje na štát, ktorý žiadateľovi už vydal povolenie či vízum k pobytu. V prípade, že žiadateľ prekročil hranice EÚ ilegálne (práve z tejto skupiny sa štatisticky rekrutuje najviac žiadateľov o azyl), táto zodpovednosť prináleží členskému štátu, ktorého štátnu hranicu žiadateľ protiprávne prekročil po príchode z tretej krajiny.

Dublinský systém síce dosiahol svoj cieľ vytvoriť jasný a funkčný mechanizmus pre určovanie zodpovednosti za preskúmanie žiadosti o azyl, avšak Európska komisia uznala, že jeho fungovanie môže neprimerane zaťažovať niektoré členské štáty, ktoré sa z dôvodu svojej geografickej polohy môžu nachádzať pod osobitnými migračnými tlakmi. Patrí sem predovšetkým Malta, Taliansko a Grécko.

S cieľom vypracovať koherentný, efektívny a integrovaný systém pre manažment azylovej politiky na úrovni EÚ bolo na zasadaní v Tampere v roku 1999 rozhodnuté o vytvorení Spoločného európskeho azylového systému (CEAS – Common European Asylum System) v troch 5-ročných fázach.^[2] Napriek dosiahnutému pokroku v harmonizácii národných azylových systémov však ani v roku 2013 nemožno hovoriť o jeho dosiahnutí a uplatňovaní jednotných štandardov v celej EÚ. Stále existujú podstatné rozdiely v ochote členských krajín udeľovať žiadateľom nejakú formu ochrany, ktoré do veľkej miery plynú z toho, že táto otázka je politicky veľmi citlivá a spojená s národnou suverenitou krajiny. Rovnako sa ešte nepodarilo vyriešiť otázku „zdieľania bremena“ utečencov medzi členskými krajinami a zakotvenie formálneho mechanizmu.

V roku 2004 bola založená Európska agentúra pre správu operatívnej spolupráce pri vonkajších hraniciach (FRONTEX), ktorej cieľom je spravovanie vonkajších hraníc Únie a okrem iného boj proti nelegálnej migrácii.^[3]

V roku 2010 bolo rozhodnuté o zriadení Európskeho podporného úradu pre otázky azylu vo Valette, Malta s cieľom zlepšiť praktickú spoluprácu v záležitostiach azylu a pomáhať členským krajinám pri plnení ich ich európskych a medzinárodných záväzkov, ktorými je poskytovať ochranu ľuďom v núdzi.

• Antalová Katarína. Azylová politika EÚ: Prípadová štúdia Malty: bakalárska práca. Brno: MUNI, 2012.