Ťiang Ce-min

Tento článok alebo jeho časť si vyžaduje úpravu, aby zodpovedal vyššiemu štandardu kvality. Prosím, pozrite si stránky pomocníka, odporúčanie pre encyklopedický štýl a článok vhodne upravte.

Ťiang Ce-min
Ťiang Ce-min v roku 2002
Bývalý Generálny tajomník Ústredného výboru Komunistickej strany Číny
V úrade 1989 – 2002
Čao C'-jang Chu Ťin-tchao
Bývalý prezident Čínskej ľudovej republiky
V úrade 1993 – 2003
Jang Šang-kchun Chu Ťin-tchao
Biografické údaje
Narodenie	17. august 1926 Jang-čou
Úmrtie	30. november 2022 (96 rokov) Šanghaj
Politická strana	Komunistická strana Číny
Odkazy
	Ťiang Ce-min (multimediálne súbory)
Politický portál  Biografický portál

Ťiang Ce-min (čín. 江泽民 – Ťiang Ce-min, pchin-jin: Jiāng Zémín; * 17. august 1926 – † 30. november 2022, Šanghaj^[1][2][3]) bol generálny tajomník Komunistickej strany Číny a prezident Čínskej ľudovej republiky.

Ťiang Ce-min vstúpil do komunistickej strany v roku 1946. Roku 1947 vyštudoval elektrické inžinierstvo v Šanghaji a začal pracovať v automobilovom priemysle. V polovici päťdesiatych rokov absolvoval prax v Stalinových automobilových závodoch v Moskve a po návrate sa stal zástupcom riaditeľa továrne. Obdobie Kultúrnej revolúcie (1966-76) sa mu podarilo prežiť bez ujmy, pretože bol v úzadí a nevyslovoval svoj názor.

Po nástupe Teng Siao-pchinga k moci a po započatí reforiem začínal ako ich podporovateľ stúpal po straníckom rebríčku. Roku 1983 sa stal ministrom elektrotechnického priemyslu a roku 1985 bol vymenovaný za starostu Šanghaja. V roku 1987 sa stal členom politbyra Ústredného výboru komunistickej strany. Po udalostiach na Námestí nebeského pokoja v Pekingu roku 1989 nahradil Čao C'-janga na pozícii generálneho tajomníka Komunistickej strany Číny.

Roku 1990 sa Teng Siao-pching vzdal v jeho prospech postu predsedu Ústrednej vojenskej komisie a Ťiang sa tým stal de facto druhým najmocnejším človekom v krajine. Roku 1993 vystriedal Jang Šang-kchuna na pozícii prezidenta ČĽR a v nej zotrval až do roku 2003.^[4] Bol považovaný za pragmatického politika, ktorý sa sústredil najmä na ekonomickú reformu a hospodársky rozvoj. Jeho najväčším úspechom bolo prijatie Číny do Svetovej obchodnej organizácie (WTO) roku 2001.^[5]

Spoločne s premiérom Ču Žung-ťim bol hlavným predstaviteľom tretej generácie vedenia komunistickej strany, ktorí sa vyznačovali tým, že mali technické vzdelanie a pochádzali zo Šanghaja.^[6] V domácej politike preferoval tvrdý prístup voči kritike a opozícii a nariadil prenasledovanie členov duchovnej praxe Fa-lun-kung. V zahraničnej politike sa snažil o udržiavanie dobrých vzťahov s USA a roku 1997 vykonal pamätnú návštevu Spojených štátov, počas ktorej sa stretol s prezidentom Billom Clintonom. Avšak udalosti, ako napätie v taiwanskej úžine z roku 1996 a bombardovanie čínskeho veľvyslanectva v Belehrade lietadlami NATO roku 1999, spôsobili nárast nacionalizmu a volanie po väčšej asertivite.

Základným bodom Ťiangovej politiky je doktrína trojitého zastúpenia. Komunistická strana musí zastupovať záujmy rozvinutých výrobných síl, rozvinutej kultúry a najširších ľudových vrstiev. Strana týmto posilnila svoju legitimitu tým, že prijala triedu kapitalistov (rozvinuté výrobné sily), intelektuálov a inžinierov (rozvinutá kultúra) a vyhlásila sociálne zmierenie spoločenských tried (najširšie ľudové vrstvy).^[7]

Tieto zmeny boli začlenené do ústavy na 16. národnom zjazde Komunistickej strany číny roku 2002.^[8] Orientáciou na elity však strana stratila svoj tradičný egalitárny charakter, čím prišla o body najmä u roľníkov, ktorí tvoria väčšinu čínskej populácie. Prílišná podpora rastu vo veľkých mestách na pobreží zároveň prehĺbila sociálne rozdiely v krajine.

Ťiang Ce-min vytvoril v Komunistickej strane Číny vlastnú mocenskú štruktúru, vládnu frakciu, ktorej moc oprel o kontrolu nad Výborom pre politické a legislatívne záležitosti a do čela výboru dosadil člena svojej frakcie, bývalého olejára Čou Jung-kchanga.^[9]

Ďalším členom jeho skupiny bol člen Komunistickej strany Číny Po Si-laj, ktorý v rokoch 2003 – 2004 zastával post guvernéra provincie Liao-ning. Od roku 2004 do novembra 2007 bol ministrom obchodu Čínskej ľudovej republiky. Následne sa stal tajomníkom výboru v Čchung-čchingu a členom politbyra Komunistickej strany Číny. Za svojho pobočníka si zvolil Po Si-laj straníka Wang Li-tüna.

Ďalšími známymi členmi Ťiangovej frakcie sú členovia stáleho výboru politbyra Ťia Čching-lin a Li Čchang-čchun.

Komunistická strana publikovala v apríli roku 1999 článok v časopise Veda a technológie pre mládež, v ktorom označila Fa-lun Kung za poveru a hrozbu pre zdravie, pretože praktizujúci môžu pri vážnych chorobách odmietať bežné lékarske ošetrenia.^[10] Veľké množstvo stúpencov Fa-lun Kungu následne proti obsahu článku demonštrovalo pred redakciou časopisu v Tianjine. Výsledkom bolo zatýkanie a bitie účastníkov demonštrácie zo strany čínskej polície.^[10] O incidente neskôr hovoril novinár a spisovateľ Ethan Gutmann na tlačovej konferencii v Európskom parlamente ako o pripravenej provokácii čínskej vlády, ktorá mala zámerne vyvolať protesty na strane Fa-lun Kungu.^[11] Kvôli týmto zatknutiam prišlo 25. apríla 1999 k vládnemu Úradu pre odvolania 10 až 15 tisíc praktizujúcich Fa-lun Kung. Títo ľudia sa popoludní zhromaždili pri sídle Čínskej komunistickej strany v Čung-nan-chaji^[12] vedľa Zakázaného mesta v Pekingu a zostali tam do neskorého večera. Zhromaždenie bolo pokojné, účastníci nedržali žiadne transparenty ani plagáty.^[13][10] Prezident Ťiang Ce-min bol prítomnosťou týchto apelujúcich znepokojený. Ideologická nadvláda komunistickej strany bola podľa jeho názoru ohrozená.^[13][10]

Generálny tajomník komunistickej strany Číny Ťiang Ce-min zakladá takzvaný Úrad 610,^[14] ktorý má za úlohu prenasledovať a zdiskreditovať Fa-lun Kung a jeho priaznivcov.^[15][16] Podľa Amnesty International prijala čínska vláda tri stratégie na rozdrtenie Fa-lun Kungu: násilie proti praktizujúcim, ktorí sa odmietnu vzdať svojej viery, „vymývanie mozgov”, kde sú ľudia nútení, aby sa Fa-lun Kungu vzdali a odmietli ho, a efektivnejšia mediálna kampaň na obrátenie verejnej mienky proti Fa-lun Kungu.^[17][18]

11. novembra 2009 prijal po dvoch rokoch vyšetrovania španielsky sudca Ismael Moreno žalobu za genocídu a mučenie. Medzi obvinenými figuruje päť vysokých predstaviteľov Komunistickej strany Číny, ktorí sa majú zodpovedať zo svojej roly pri prenasledovaní duchovnej praxe Fa-lun Kung. Po prvýkrát súd uznal kampaň proti Fa-lun Kungu za zodpovedajúcu definícii genocídy z hľadiska právneho. Medzi obvinenými je aj bývalý vodca Číny Ťiang Ce-min, Luo Kan – bývalý riaditeľ Úradu 610, Po Si-laj – bývalý minister obchodu, Ťia Čching-lin – štvrtý najvyššie postavený člen Strany a Wu Kuan-čeng – predseda interného disciplinárneho výboru Strany.^{[19][20][21][22]}

21. decembra 2009 vyniesol argentínsky sudca Octavio Araoz de Lamadrid z Federálneho súdu č. 9 rozsudok v historickom procese s dvoma bývalými čelnými čínskymi funkcionármi. Bývalý predseda komunistickej strany Číny Ťiang Ce-min a šéf Úradu 610 Luo Kan boli súdení za zodpovednosť v stále prebiehajúcom prenasledovaní miliónov praktizujúcich duchovnej disciplíny Fa-lun Kung zo strany čínskeho komunistického režimu. Súčasťou rozsudku je aj nariadenie k zadržaniu oboch funkcionárov, ktorí sa v súčasnosti nachádzajú v Číne. Ak obvinení vycestujú do krajiny, ktorá má s Argentínou zmluvu o vydávaní zločincov, musia byť zadržaní a prevezení do Argentíny, aby boli postavení pred súd a poskytli vyhlásenia na svoju obhajobu. Rozhodnutie súdu predstavuje historický precedens. ^[23][24]

Pred 18. zjazdom Komunistickej strany Číny na jeseň roku 2012 vypukli vo vnútri strany veľké boje o kontrolu nad vedením krajiny.^[25]

Správy svetových médií naznačovali, že boj prebiehal medzi dvoma frakciami komunistickej strany.^[26] Prvá frakcia bola údajne vedená prezidentom a generálnym tajomníkom Ústredného výboru Komunistickej strany Číny v jednej osobe Chu Ťin-tchaom a premiérom Wen Ťia-paom. Druhú riadil člen deväťčlenného Stáleho výboru politbyra komunistickej strany a šéf polície a bezpečnostných zložiek Čou Jung-kchang spolu so stranickým tajomníkom komunistickej strany v meste Čchung-čching Po Si-lajom, podľa čínskeho novinára Wu Pao-čanga, ktorý pracoval pre Radio France International v Paríži patrili obaja do mocenskej skupiny bývalého prezidenta Ťiang Ce-mina.^[27]

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Ťiang Ce-min

• (po anglicky) BBC – Profile: Jiang Zemin
• (po anglicky) Encyclopædia Britannica – Jiang Zemin