Justín I.

Justín I. (iné mená: Justin I., Justinus I., Iustinus I., Justinos I., I(o)ustinos I., Flavius Iustinus Augustus, Imperator Caesar Flavius Iustinus Augustus, zriedkavejšie: Justinius I., Iustinius I.; * 450 blízko Naissu – † 1. august 527 Konštantínopol) bol byzantským cisárom v rokoch 518–527 a súčasne zakladateľom justiniánskej dynastie (518–578 resp. 602).

Justín sa narodil okolo roku 450 v okolí Naissu ako syn roľníkov. V roku 470 prišiel do Konštantínopolu, kde vstúpil do armády. Zúčastnil sa vojny s Peržanmi, ale vyznamenal sa najmä počas isaurskej vojny. Neskôr bol povýšený na veliteľa cisárskej gardy (Exkubiton). Po smrti cisára Anastasia v roku 518 sa Justín dokázal presadiť proti ostatným kandidátom a vo veku šesťdesiatichôsmych rokov nastúpil na trón. Ukázal sa pritom ako veľmi schopný a zároveň úplne bezzásadový. Už na začiatku Justínovej vlády pôsobil ako jeho radca jeho veľmi vzdelaný synovec a neskorší nástupca Justinián.

Vo vzťahoch s cirkvou vsadil najmä na diplomaciu. Korešpondenciou s pápežom Hormizdom sa mu podarilo ukončiť akakiánsku schizmu. Tým bolo jasne dané najavo, že znovuposilnená Východorímska ríša opäť prejavuje intenzívnejší záujem o záležitosti na západe. V nasledujúcom období potom cirkev vedená pápežom Jánom I. prijala sprostredkujúcu úlohu medzi cisárom a ostrogótskym kráľom Teodorichom, ktorá však zlyhala, keď Teodorich nechal pápeža zatknúť kvôli obvineniu, že sa spojil s Rimanmi.

Vzťahy s Ostrogótmi sa neskôr ešte zhoršili, keď bola na Teodorichovom dvore porazená vzmáhajúca sa procisárska strana. V tejto súvislosti je tiež nutné vidieť popravu filozofa Boethia. Súčasne boli od roku 523 na východe prenasledovaní ariáni, čo bolo v Ravenne prijímané s nevôľou, lebo Ostrogóti vyznávali ariánstvo.

Čas Justínovej vlády sa nie naposledy vyznačoval bojom proti Peržanom na východnej hranici. Už predtým existovalo latentné napätie medzi oboma ríšami (okrem iného kvôli neúspechu jednaní o adopcii neskoršieho perzského kráľa Husrava I. Justínom), ktoré vyústilo niekedy v rokoch 525/526 do bojov na Kaukaze, najmä v oblasti Lazika. Vojna však bola nerozhodná a pokračovala aj po Justínovej smrti.

K úspechom možno zaradiť skutočnosť, že sa podarilo rozšíriť kresťanstvo na územie dnešného Jemenu. Dobré vzťahy boli udržiavané aj s arabskými a kaukazskými pohraničnými kmeňmi. Navyše vpádom Slovanov a Avarov na Balkán sa Rimania v tom čase ešte dokázali bez problémov ubrániť.

Cisár zomrel 1. augusta 527. Nástupcom sa stal jeho synovec Justinián I., počas vlády ktorého došlo k urýchleniu transformácie rímskeho antického štátu na stredovekú byzantskú ríšu. Justínova vláda, rovnako ako Anastasiova, položila základ pre neskorší opätovný rozmach ríše. Musíme však mať na pamäti skutočnosť, že za väčšinou rozhodnutí nevzdelaného, ale prakticky uvažujúceho cisára stál Justinián, ktorý mal na svojho strýka už dlho pred jeho smrťou veľký vplyv. To Justínovi vytýka aj historik Prokopios z Kaisareie.

Keďže Justín pochádzal z Illyrika, bol tiež jedným z posledných rímskych cisárov, ktorého rodným jazykom bola latinčina. Jeho údajne zlá gréčtina vyvolávala posmech, pretože podľa Prokopia vraj na písanie vlastného mena potreboval šablónu.

• ZÁSTĚROVÁ, Bohumila, et al. Dějiny Byzance. 1. vyd. Praha : Academia, 1992. 529 s. ISBN 80-200-0454-8.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Justín I.