Willie Nelson

Willie Nelson sa narodil v Abbotte v Texase dňa 29. apríla 1933.^[1] Jeho otec bol Ira Doyla Nelson, matka Myrle Marie (rodená Greenhawová).^[2] Nelsonove narodeniny doktor F. D. Sims nesprávne zaznamenal na deň 30. apríla.^[1] Meno Willie mu dala jeho sesternica, Mildred, ktorá mu na pamiatku jej nedávno zosnulého mladšieho brata dala aj jeho druhé meno, Hugh.^[1] Nelson má svoj rodokmeň odsledovaný až do americkej vojny za nezávislosť, v ktorej jeho predok, John Nelson, slúžil ako major.^[3] Nelsonovi rodičia sa v roku 1929 presťahovali za prácou z Texasu do Arkansasu. Nelsonov starý otec, William, pracoval ako kováč, zatiaľ čo jeho otec bol mechanikom.^[4] Matka krátko po jeho narodení odišla,^[5] a otec sa znova oženil a tiež sa od detí odsťahoval. Výchova Nelsona a jeho sestry Bobbie zostala ich starým rodičom, ktorí v Arkansase vyučovali spev a vnúčatá začali mať svoje prvé dotyky s hudbou..^[6][7] Prvú gitaru Nelsonovi kúpil starý otec, keď mal chlapec šesť rokov a hneď ho na nej naučil aj niekoľko akordov.^[4] Nelson spolu s Bobbie spievaval v miestnom kostole gospelové piesne.^[8] Prvú pieseň Willie zložil, keď mal sedem rokov^[9] a keď mal deväť hrávala na gitaru v miestnej kapele nazvanej Bohemian Polka.^[10] V lete bola celá rodina spolu s ďalšími obyvateľmi Abbottu zapojená do zbieru bavlny.^[11] Nelsonovi sa zber bavlny nepozdával, a tak si už od trinástich rokov zarábal spievaním v tanečných sálach, krčmách a country baroch, ktoré sa v Amerike nazývajú honky tonks. V hraní po zábavných podnikoch pokračoval aj potom, ako odišiel študovať na strednú školu.^[12] Jeho hudobnými vzormi boli Jimmie Rodgers, Hank Williams, Bob Wills, Lefty Frizzell, Ray Price, Ernest Tubb, Hank Snow, Django Reinhardt, Frank Sinatra a Louis Armstrong.^[13][14][15]

•  
  Nelson ako junior na strednej škole Abbott.
•  
  Nelsonov stredoškolský futbalový portrét (okolo r. 1950).

Strednou školou Willie Nelsona bola Abbott High School. Na škole veľa športoval, bol obrancom vo futbalovom tíme, hral aj basketbal, či bejzbal. V rámci americkej neziskovej kariérnej a technickej študentskej organizácii, Future Farmers of America, sa venoval aj chovu ošípaných.^[2] Ešte počas školy spieval a hral na gitare v skupine The Texans, ktorú v tom čase založil manžel jeho sestry Bud Fletcher.^[10] Kapela hrala v baroch honky-tonks a mala tiež vyhradený ranný nedeľný vysielací čas na texaskej rádiostanici KHBR v Hillsboro. Medzitým Nelson krátko pracoval aj ako pomocný telefónny operátor v Abbotte, potom nasledovala práca orezávača stromov pre miestnu elektrárenskú spoločnosť a bol aj zamestnancom záložne.^[16] Po ukončení školy v roku 1950 vstúpil do amerického letectva. Slúžil deväť mesiacov, kým ho na odporúčanie lekárov pre problémy s chrbticou neprepustili.^[17] Po návrate z armády, v roku 1952, sa oženil s Marthou Matthewsovou a od roku 1954 do roku 1956 študoval na Baylor University poľnohospodárstvo, kde sa pripojil k sociálnemu vysokoškolskému bratstvu Tau Kappa Epsilon, kým neodišiel, aby sa mohol venovať hudobnej kariére.^[18] Potom pracoval opäť ako vyhadzovač v nočnom klube, ako predavač automobilových náhradných dielov, sedlár, či orezávač stromov. Neskôr sa pridal ku kapele amerického country speváka Johnnyho Busha.

Nelson sa s rodinou presťahoval do Pleasantonu v Texase, kde sa zúčastnil konkurzu na prácu DJ-a v rozhlasovej stanici vysielajúcej španielsky náboženský formát KBOP. Majiteľ stanice, Dr. Ben Parker, dal Nelsonovi prácu aj napriek jeho nedostatku predchádzajúcich skúseností.^[16] S vybavením stanice urobil Nelson v roku 1955 svoje prvé dve nahrávky: „The Storm Has Just Begun“ a „When I've Sung My Last Hillbilly Song“. Skladby nahral na použité kazety a demá poslal miestnemu vydavateľstvu SARG Records, ktoré ich odmietlo.^[19] Potom pracoval v rôznych rádiách: KDNT v Dentone, staniciach KCUL a KCNC vo Fort Worth, kde bola vysielaná country show The Western Express, učil v nedeľnej škole a hrával po nočných kluboch. Nakoniec sa rozhodol presťahovať do San Diega, ale keď si tam prácu nenašiel, šiel stopom do Portlandu v Oregone, kde v tom čase žila jeho matka.^[16] Stávalo sa, že keď nechytil stop, vyspal sa v priekope^[20] až sa rozhodol, že sa skúsi nákladným vlakom prepraviť do mesta Eugene v štáte Oregon. Tam mu jeden šofér kamiónu dal desať dolárov na vlak do Portlandu.^[21]

Nelsona najala rozhlasová stanica vysielajúca španielsky náboženský formát, KVAN, ktorá vysielala vo Vancouveri v štáte Washington. Popri vysielaní často vystupoval v televíznej šou.^[16][22] Svoju prvú oficiálnu nahrávku „No Place for Me“ vyrobil v roku 1956. Na B-strane tohto singlu bola nahrávka „Lumberjack“ od Leona Payna.^[23] Singel bol prepadákom.^[24] Nelson potom pokračoval v práci ako rozhlasový hlásateľ a popritom spieval vo vancouverských kluboch.^[25] Niekoľkokrát vystúpil v nočnom klube v Colorade, neskôr sa presťahoval do Springfieldu v Missouri. Potom, ako sa mu nepodarilo vystúpiť v country programe Ozark Jubilee, začal pracovať ako umývač riadu. Nešťastný zo svojej práce sa vrátil späť do Texasu. Po krátkom čase v texaskom meste Waco sa usadil vo Fort Worth a na rok s hudobným biznisom skončil.^[16] Stal sa podomovým predavačom biblie a vysávačov^[26] a nakoniec bol predajcom publikácie Encyclopedia Americana.^[27]

Po narodení syna Billyho v roku 1958 sa rodina presťahovala do Houstonu v Texase. Cestou sa Nelson zastavil v honky-tonk bare Esquire Ballroom, aby predal svoje pôvodné piesne spevákovi domácej kapely Larrymu Butlerovi. Butler odmietol od neho za 10 dolárov kúpiť pieseň „Mr. Record Man“, no a namiesto toho dal Nelsonovi pôžičku 50 dolárov na prenájom bytu a ponúkol mu prácu na šesť nocí spievať v klube.^[28] Nelson si prenajal byt neďaleko Houstonu v Pasadene v Texase, kde tiež pracoval v rozhlasovej stanici ako diskdžokej. Počas tejto doby nahral dva single pre Pappy Dailyho a jeho hudobné vydavateľstvo D Records:^[29] „Man With the Blues"/„The Storm Has Just Begun" a „What a Way to Live"/„Misery Mansion".^[30] Nelsona potom najal gitarový učiteľ, Paul Buskirk, aby pracoval ako inštruktor v jeho škole. Nelson predal Buskirkovi piesne „Family Bible“ za 50 dolárov a „Nočný život“ za 150 dolárov.^[31] Country spevák, Claude Gray, mal v roku 1960 zo skladby „Family Bible“ hit.^[32]

V roku 1960 sa Willie Nelson sa presťahoval do Nashvillu v Tennessee, no nedokázal tam nájsť vydavateľa, ktorý by s ním podpísal nahrávaciu zmluvu. Počas tohto obdobia často trávil čas v Tootsie's Orchid Lounge, v bare neďaleko Grand Ole Opry, ktorý navštevovali rôzni šoumeni, speváci, či skladatelia.^[33] Stretol sa tam aj s Hankom Cochranom, skladateľom, ktorý pracoval pre vydavateľa Pamper Music, ktorého vlastníkom boli Ray Price a Hal Smith. Cochran počul Nelsona počas spoločného jam session s hráčmi na pedálovú steel gitaru, Buddym Emmonsom, a s Jimmym Dayom. Cochran práve v tej dobe dosiahol zvýšenie týždennej gáže o 50 dolárov, no presvedčil Smitha, aby namiesto neho zaplatil peniaze Nelsonovi a aby s ním podpísal zmluvu s Pamper Music. Keď Faron Young počul Nelsona v bare Tootsie's Orchid Lounge spievať pieseň „Hello Walls“ rozhodol sa, že ju s ním nahrá.^[34] Po tom, ako Ray Price nahral Nelsonovu skladbu „Night Life“ a jeho predchádzajúci basgitarista Johnny Paycheck od kapely odišiel, na nasledujúcom turné ho nahradil Willie Nelson.

Počas hrania s Pricem as jeho kapelou Cherokee Cowboys sa Nelsonove piesne v podaní iných interpretov stávali hitmi. Boli to napríklad skladby „Funny How Time Slips Away“ (naspieval ju Billy Walker), „Pretty Paper“ (Roy Orbison) a najznámejšou z nich sa stala skladba „Crazy“ v podaní Patsy Clineovej.^[25] Nelson a Cochran sa stretli s Clineovej manželom, Charliem Dickom, v bare Tootsie's Orchid Lounge. Dickovi sa páčila Nelsonova pieseň, ktorú počul v bare v jukeboxe. Nelson mu prehral demonahrávku piesne „Crazy“. Neskôr v tú noc Dick ju pustil Clineovej, ktorá sa rozhodla, že ju nahrá.^[6] Pieseň „Crazy“ sa stala jedným z najväčších jukeboxových hitov všetkých čias.^[35]

 

Po podpise zmluvy s Liberty Records, Nelson nahrával do augusta 1961 v Bradley Studios v Nashville. Jeho prvé dva úspešné single, ktoré nahral sám ako interpret boli vydané v budúcom roku. Boli medzi nimi skladby ako napríklad „Willingly“, ktorá je duetom s jeho budúcou, druhou manželkou, Shirley Collieovou. Táto pieseň sa stala jeho prvým hitparádovým singlom v Top 10, ktorý sa dostal na 10. miesto. Druhým jeho Top 10 hitom bola nahrávka „Touch Me“, ktorá bol v hitparáde na 7. mieste.^[36] Nelsonovo pôsobenie v Liberty mu prinieslo jeho debutový album s názvom ...And Then I Wrote, ktorý mu vyšiel v septembri 1962.^[37] V roku 1963 sa Collieová a Nelson v Las Vegas zosobášili. Nelson potom pracoval v kanceláriách Pamper Records na západnom pobreží v Pico Rivera v Kalifornii. Nakoľko mu táto práca neumožňovala hrať vlastnú hudbu, nechal ju a kúpil si ranč mimo Nashvillu v Ridgetop, v štáte Tennessee.^[27] Začiatkom roku 1964 s Nelsonom podpísal zmluvu Fred Foster z Monument Records, no z vydavateľstva nakoniec vyšiel len jeden singel, „I Never Cared For You“.^[38]

Na jeseň roku 1964 Nelson na doporučenie Cheta Atkinsa prešiel k vydavateľovi RCA Victor a podpísal s ním zmluvu na 10 000 dolárov ročne.^[39] Prvým albumom, ktorý Nelsonovi u RCA vyšiel bol Country Willie – His Own Songs. Album bol nahraný v apríli 1965. V tomto istom roku sa Nelson dostal do vysielania rádia Grand Ole Opry,^[40] a po zhliadnutí jedného z jeho koncertov v arizonskom Phoenixe v Arizone sa stretol a spriatelil sa s Waylonom Jenningsom.^[41] V roku 1967 si zostavil svoju sprievodnú skupinu „The Record Men“, v ktorej s ním účinkovali Johnny Bush, Jimmy Day, Paul English a David Zettner.^[42] Počas prvých pár rokov u vydavateľa RCA Victor nemal Nelson žiadne významné hity, ale od novembra 1966 do marca 1969 sa jeho singly konzistentným spôsobom dostávali do Top 25. Nelsonovymi najpredávanejšími nahrávkami počas jeho pôsobenia v RCA boli: „One in a Row“ (#19, 1966), „The Party's Over“ (#24 počas 16-týždňového rebríčka v roku 1967) a jeho cover verzia skladby „Bring Me Sunshine“ od anglického komického dua Morecambe & Wise (#13, marec 1969 ).^[24]

Do roku 1970 sa väčšina Nelsonových licenčných poplatkov za komponovanie piesní investovala do turné, ktoré významné ziskynepriniesli. Okrem problémov v kariére sa v roku 1970 Nelson rozviedol so Shirley Collie. V decembri mu vyhorel ranč v Ridgetop v štáte Tennessee. Incident si vysvetlil ako signál na zmenu. Presťahoval sa na ranč neďaleko Bandery v Texase a oženil sa s Connie Koepkeovou. Začiatkom roku 1971 sa jeho singel „I'm a Memory“ dostal do Top 30.^[43] Po tom, čo koncom apríla 1972 nahral pre RCA svoj posledný singel, „Mountain Dew“ (spolu so skladbou „Phases, Stages, Circles, Cycles and Scenes“), vydavateľ požiadala Nelsona, aby predčasne svoju zmluvu s nimi obnovil s tým, že ak tak neurobí, RCA jeho najnovšie nahrávky nezverejní.^[44] Kvôli neúspechu jeho albumov a najmä frustrácii z prijatia albumu Yesterday's Wine a aj napriek tomu, že jeho zmluva ešte nekončila, Nelson sa rozhodol s hudobnou kariérou skončiť.^[45]

Willie Nelson sa potom presťahoval do texasského hlavného mesta Austin. V tomto meste sa od roku 1970 rozbehla preslávená pivárenská záhrada s hudobnou koncertnou sálou, Armadillo World Headquarters, ktorá bola predtým opustenou budovou bývalej zbrojnice Národnej gardy. V tejto pivárni sa rozrastala miestna kultúrna scéna hippies, miesili sa v nej vplyvy rôznych hudobných žánrov, ktoré dali Willie Nelsonovi nové inšpirácie. Jeho popularita v Austine prudko vzrástla potom, ako začal hrať vlastný štýl hudby, ktorá mala v sebe znaky prebrané z country v spojení s folkom a džezom.^[46] V marci Nelson vystúpil v posledný deň trojdňového festivalu country hudby, Dripping Springs Reunion. Napriek tomu, že sa usporiadateľom tohto Country Woodstocku nepodarilo dosiahnuť očakávanú návštevnosť, koncept festivalu inšpiroval Nelsona k vytvoreniu vlastnej akcie, ktorá bola zahájená v nasledujúcom roku na Deň nezávislosti, dňa 4. júla 1973, koná sa dodnes a má názov Willie Nelson's Fourth of July Picnic.^[47]

Nelson sa rozhodol vrátiť aj k nahrávaniu hudby. Jeho manažérom sa stal Neil Reshen, ktorý rokoval s RCA aby za splátku 14 000 dolárov dostal súhlas o ukončení jeho zmluvy s touto spoločnosťou.^[44] Potom Nelsonovi za príjem 25 000 dolárov ročne zabezpečil podpis zmluvy s vydavateľom Atlantic Records. Willie Nelson bol historicky prvým country hudobníkom, ktorý mal s týmto vydavateľom uzavretú zmluvu.^[39] Následne si Nelson založil vlastnú sprievodnú kapelu, The Family^[48] a do februára 1973 v štúdiách spoločnosti Atlantic Records v New Yorku nahral svoj dodnes uznávaný album, Shotgun Willie..^[49]

Album Shotgun Willie, vyšiel v máji 1973. Mal vynikajúce odborné recenzie, no nepredával sa dobre. Album priviedol Nelsona k novému štýlu, o ktorom neskôr uviedol, že Shotgun Willie mu „vyčistil hrdlo“.^[50] Ďalší hudobný projekt, Phases and Stages, vyšiel Nelsonovi v roku 1974. Bol to konceptuálny album s témou rozvodu a bol inšpirovaným jeho vlastnou skúsenosťou. Prvá strana albumu je z pohľadu ženy a jeho druhá strana je z pohľadu muža.^[51] Album obsahoval hitový singel „Bloody Mary Morning“ (coververziu naspieval Michal Tučný pod názvom „Obyčejná štreka“).^[52] V tom istom roku Nelson produkoval a hral v pilotnej epizóde amerického naživo vysielaného hudobného televízneho programu na austinskom televíznom kanáli PBS, Austin City Limits.^[53]

Willie Nelson neskôr prestúpil do vydavateľstva Columbia Records. Podpísal s ním zmluvu, z ktorej podmienok získal úplnú kreatívnu kontrolu nad svojimi dielami.^[52] Výsledkom jeho ďalšieho snaženia bol kritikou oceňovaný a aj výrazne populárny ďalší konceptuálny album z roku 1975 Red Headed Stranger. Manažment z firmy Columbia mal problém s vydaním albumu, na ktorom ako doprovodné hudobné nástroje dominovali len klavír a gitara, no Nelson a Waylon Jennings trvali na svojom. Pred vydaním albumu vyšla k nemu na singli coververzia piesne Freda Rosea z roku 1945 „Blue Eyes Crying in the Rain“ (českú coververziu naspievala Věra Martinová pod názvom „Pláčou tvoje modrý oči“). Táto nahrávka sa stala prvým Nelsonovým speváckym hitom, ktorý sa dostal na vrchol hudobného rebríčka.^[54] V priebehu koncertného turné v roku 1975 Nelson získaval finančné prostriedky pre stanice pridružené k PBS na juhu propagujúce hudobný televízny program, Austin City Limits. Pilotný diel bol najprv vysielaný na týchto staniciach, neskôr bol odvysielaný aj na celoštátnej úrovni. Pozitívne prijatie relácie podnietilo PBS na rok 1976 k objednaniu desiatich epizód, čím sa táto šou začala vysielať aj formálne.^[55]

 

Keďže Jennings na začiatku sedemdesiatych rokov dosahoval úspechy aj v country hudbe, táto dvojica sa spojila do žánru nazývaného outlaw country, t.j. niečo ako country mimo pravidiel, pretože tento žáner sa vymykal určitým štandardom country dovtedy typickým pre jednu z jeho tradičných kolísok, oblasť mesta Nashvill.^[56] Kompilačný album Wanted! The Outlaws, ktorý spoločne nahrali Waylon Jennings, Willie Nelson, Jessi Colter a Tompal Glaser, vydali u RCA Records v roku 1976. Na albume je už z predtým vydaný materiál a štyri nové skladby. Pôvodným zámerom pre vznik tejto kompilácie bolo upozorniť na nový hudobný subžáner, outlaw country. No nakoniec album Wanted! The Outlaws si svoje miesto v hudobnej histórii vydobyl tým, že sa stal prvým albumom country westernovej hudby, ktorý získal platinovú certifikáciu a dosiahol predaj 1 milión nosičov.^[57] Neskôr v tom istom roku Nelson vydal allbum The Sound in Your Mind, ktorý bol v roku 1978 certifikovaný zlatom a platinovým sa stal v roku 2001.^[58] Okrem toho Nelsonovi vyšiel jeho prvý gospelový album, Troublemaker^[59], ktorý bol zlatom certfikovaný v roku 1986.^[60]

V lete roku 1977 Nelson zistil, že Reshen odkedy sa stal jeho manažérom podával daňové predĺženia a neplatil príjmovej službe pre federálnu vládu Spojených štátov amerických, Internal Revenue Service (IRS).^[61] V júni bol z Reshenovej kancelárie v New Yorku do Jenningsa v Nashville odoslaný balík obsahujúci kokaín.^[62] Balík sledoval Úrad pre kontrolu drôg (Drug Enforcement Administration, DEA) a Jennings bol pri tejto akcii zatknutý. Obvinenia boli neskôr stiahnuté, pretože sa ozval Reshenov asistent, Mark Rothbaum, ktorý vzal obvinenia na seba, za čo bol odsúdený na trest vo väzení. Na Nelsona tento postoj zapôsobil, Reshena vyhodil a najal Rothbauma na pozíciu svojho manažéra.^[61] V roku 1978 vydal Nelson ďalšie dva platinové albumy. Prvý, Waylon & Willie, bol výsledkom spolupráce s Jenningsom a bol k nemu hitový singel „Mammas Don't Let Your Babies Grow Up to Be Cowboys“, ktorý napísal a zahral Ed Bruce.^[63] Napriek tomu, že recenzenti predpovedali, že ďalší Nelsonov album, Stardust, zničí jeho kariéru, v tom istom roku sa aj tento stal platinovým.^[64] Nelson aj koncom 70. rokov pokračoval na vrchole rebríčkov s hitmi ako boli piesne „Good Hearted Woman“ (jej coververziu „Báječná ženská“ naspieval Michal Tučný, ale aj Robo Kazík), „Remember Me“,^[65] „If You've Got the Money I've Got the Time" a „Uncloudy Day".^[66]

Počas 80. rokov Nelson nahral sériu úspešných singlov medzi nimi aj „Midnight Rider", cover verziu piesne Allman Brothers z roku 1980, ktorú nahral pre soundtrack k filmu Elektrický jazdec,^[67] k filmu Honeysuckle Rose nahral pieseň „On the Road Again“ (česká country skupina Tučňáci s Michalom Tučným skladbu naspievala pod názvom „Cesty toulavý“) a veľmi známy duet s Juliom Iglesiasom s názvom „To All the Girls I've Loved Before“ (Karell Gott naspieval coververziu piesne pod názvom „Všem dívkám, co jsem měl kdy rád“).^[68]

 

V roku 1982 bol vydaný album Pancho & Lefty, ktorý bol duetom s Merle Haggardom. Album produkoval Chips Moman.^[69] Počas jeho nahrávania sa Johnny Christopher, štúdiový gitarista a spoluautor piesne „Always on My Mind“, pokúsil predviesť pieseň nezainteresovanému Haggardovi. Nelson, ktorý o tejto piesni vo verzii od Elvisa Presleyho nevedel, ho požiadal, aby ju nahral. V produkcii Momana vyšiel singel piesne, ako aj rovnomenný album. Singel sa umiestnil na vrchole rebríčka Billboard's Hot Country Singles, pričom sa dostal na piate miesto v rebríčku Billboard Hot 100. Vydanie získalo tri ocenenia počas 25. ročníka udeľovania cien Grammy Awards: Pieseň roka, Najlepšia country pieseň a Najlepší mužský country vokálny výkon. Singel získal platinový certifikát, zatiaľ čo album získal štvornásobnú platinu a neskôr bol v roku 2008 uvedený do siene slávy Grammy.^[70]

Medzitým vyšli dve spolupráce s Waylonom Jenningsom: WWII v roku 1982^[71] a Take it to the Limit z roku 1983. V polovici 80. rokov Nelson, Jennings, Kristofferson a Johnny Cash spolu založili superskupinu The Highwaymen, ktorá dosahovala platinový predaj platní a koncertovala po celom svete.^[72] Willie Nelson sa stále viac zapájal do charitatívnej práce. Bol v roku 1984 aj jedným z účinkujúcich v projekte We are the World.^[73] V roku 1985 mal Nelson ďalší úspech s albumom Half Nelson, kompiláciou z duetov s radom umelcov ako sú Ray Charles, Carlos Santana, Julio Iglesias, Hank Williams či Neil Young a ďalší.^[74] V roku 1980 Willie Nelson vystupoval na južnej časti záhrady Bieleho domu. Na koncerte z 13. septembra vystúpila aj prvá dáma Rosalynn Carterová s Nelsonom v duete k skladbe Raya Wylie Hubbarda „Up Against the Wall Redneck Mother“. Nelson Biely dom často navštevoval. Podľa slov v jeho životopise od Joea Nicka Patoskiho Willie Nelson: An Epic Life raz na streche Bieleho domu fajčil marihuanu.^[75]

V roku 1996 Nelson znovu nahrával skladby: so skupinou Reverend Horton Heat „Hello Walls“a „Bloody Mary Morning“ so Supersuckers pre Twisted Willie, ktorý je poctou Nelsonovi a obsahuje verzie jeho piesní. Nahrávali ho umelci ako Johnny. Cash, Kris Kristofferson, Jerry Cantrell, Mark Lanegan, americká ženská rocková skupina L7, skupina The Presidents of the United States of America zo Seattle a Jello Biafra.^[76] Výťažok z predaja nahrávky bol venovaný Nelsonovmu projektu Farm Aid.^[77]

 

Počas 90. rokov a po roku 2000 Willie Nelson nepretržite koncertoval, nahral niekoľko albumov, vrátane hudobnou kritikou uznávaného albumu Teatro (1998)^[78] a vystupoval a nahrával s ďalšími umelcami ako je rocková kapela Phish,^[79] Johnny Cash,^[80] či Toby Keith. Jeho duet s Keithom, „Beer for My Horses“, vyšiel ako singel a v roku 2003 šesť týždňov po sebe viedol hitparády Billboard Hot Country Songs,^[81] zatiaľ čo jej originálne video získalo na 2004 Academy of Country Music Awards cenu za „Najlepšie video“.^[80] Oslavy Nelsonových 70. rokov boli odvysielané v špeciálnom programe na kanáli NBC TV, USA Network^[82] a Nelson v rámci osláv vydal svoj Greatest Hits album, nazvaný The Essential Willie Nelson. Nelson účinkoval aj na albume Ringa Starra z roku 2003, Ringo Rama, kde spieva v skladbe „Write One for Me“.^[83]

Nelson účinkuje aj na albume True Love od jamajskej kapely Toots and the Maytals, ktorý v roku 2004 získal cenu Grammy za najlepší reggae album. Spolupracovalo na ňom mnoho významných hudobníkov vrátane Erica Claptona, Jeffa Becka, Bena Harpera, Treya Anastasiu, Gwen Stefani a Keitha Richardsa a ďalší.^[84] V nasledujúcom roku, 2005, vydal Nelson reggae album s názvom Countryman, na ktorom účinkuje v piesni „I'm a Worried Man“ Toots Hibbert z kapely Toots and the Maytals.^[85]

V roku 2005 sa Willie Nelson stal hlavným účinkujúcim koncertu Tsunami Relief Austin, ktorého výťažok pre UNICEF, odhadom 75 000 dolárov, bol určený v prospech obetí zemetrasenia v Indickom oceáne v decembri v roku 2004.^[86] V roku 2005 vyšla koncertná verzia piesne Johnnyho Casha, „Busted“. Bola nahratá s Rayom Charlesom na jeho albume duetov Genius & Friends. Nelsonovo vystúpenie z roku 2007, kedy účinkoval spolu s džezovým trubkárom Wyntonom Marsalisom v Lincolnovom centre vyšlo v roku 2008 ako koncertný album Two Men with the Blues. Nahrávka sa dostala na prvé miesto v rebríčku najlepších džezových albumov časopisu Billboard a na dvadsiate miesto v rebríčku Billboard 200.^[87] V tom istom roku Nelson nahral Moment of Forever, jeho prvý album, ktorý mu produkoval Buddy Cannon. Cannon spoznal Nelsona už skôr, počas produkcie jeho spolupráce s Kennym Chesneym na duete „That Lucky Old Sun“ pre Chesneyho album, ktorý mal rovnakým názov ako táto nahrávka.^[88] V roku 2009 sa Nelson a Marsalis pripojili k Norah Jonesovej na koncerte, ktorý bol poctou Rayovi Charlesovi. Výsledkom akcie bol album, ktorý v roku 2011 vyšiel pod názvom Here We Go Again: Celebrating the Genius of Ray Charles.^[89]

V roku 2010 vydal Nelson Country Music, kompiláciu žánrových štandardov produkovaných T-Bone Burnettom.^[90] Album sa umiestnil na štvrtom mieste v rebríčku Billboard's Top Country Albums a na dvadsiaom mieste v rebríčku Billboard 200.^[91] Na udeľovaní cien Grammy v roku 2011 bol Willie Nelson nominovaný na cenu za najlepší americký album.^[92] V roku 2011 sa Nelson zúčastnil na koncerte Kokua For Japan, finančnom podujatí pre obete zemetrasenia a cunami vo východnom Japonsku, v Tōhoku v roku 2011, na ktorom sa vyzbieralo 1,6 milióna dolárov.^[93]

Vo februári 2012 podpísalo zmluvu s Nelsonom hudobné vydavateľstvo Legacy Recordings. Zmôuva zahŕňala vydanie nového materiálu, ako aj predošlé nahrávky, ktoré boli vybrané a doplnené o výstupy a iný materiál, ktorý vybral Willie Nelson.^[94] S novou dohodou sa Buddy Cannon vrátil k produkcii Nelsonových nahrávok. Cannona skladby nahral so štúdiovými hudobníkmi a nahrávky neskôr dokončil na samostatnom nahrávaní Willie Nelson so svojou gitarou. Cannonova spolupráca s Nelsonom sa rozšírila aj o písanie piesní, pričom spevák a producent skladali texty formou výmeny textových správ.^[88]

Nelsonovým prvým projektom pre Legacy Recordings bol album Heroes, na ktorom hosťovali aj jeho synovia Lukas a Micah, skupina Insects vs Robots, Ray Price, Merle Haggard, Snoop Dogg, Kris Kristofferson, Jamey Johnson, Billy Joe Shaver a speváčka Sheryl Crow. Album sa dostal na štvrté miesto v rebríčku najlepších country albumov časopisu Billboard.^[95] Na jeho albume z roku 2013, To All the Girls..., zbierke duetov so všetkými ženskými partnerkami, účinkovali okrem iných aj: Dolly Partonová, Loretta Lynnová, Rosanne Cashová, Sheryl Crow, Mavis Staplesová, Norah Jonesová, Emmylou Harrisová, Carrie Underwoodová a Miranda Lambertová.^[96] Album sa dostal na druhé miesto rebríčka najlepších country albumov Billboardu, čím sa dostal na najvyššie miesto v rebríčku od vydania jeho albumu A Horse Called Music z roku 1989 a rozšíril svoje nahrávky na celkovo 46 albumov v prvej desiatke v rebríčkoch krajín. Nelson tiež zabodoval v rebríčku Billboard 200 so svojím druhým albumom v prvej desiatke, s vydaním na deviatom mieste.^[97]

 

Nasledujúcim albumom Willieho Nelsona bol Band of Brothers, ktorý vyšiel v roku 2014. Od roku 1996 (od albumu Spirit) to bol prvý album, ktorý obsahoval väčšinu Nelsonových nových vlastných skladieb. Po svojom vydaní sa umiestnil na vrchole rebríčka najlepších albumov v Billboardu, prvýkrát od albumu The Promiseland z roku 1986, posledného albumu Nelsona, ktorý sa na prvé miesto dostal. Album sa dostal na piate miesto v rebríčku Billboard 200, čo je Nelsonovo najvyššie miesto v tomto hodnotení od albumu Always on My Mind (z r. 1982).^[98] V decembri 2014 sa duet s Rhondou Vincentovou, „Only Me“, dostal na vrchol rebríčka Bluegrass Unlimited's National Airplay chart.^[99] V júni 2015 sa jeho spoločný projekt s Haggardom, Django and Jimmie, umiestnil na vrchole rebríčka albumov Billboard Top Country a dostal sa na siedme miesto v rebríčku Billboard 200.

V roku 2017 Nelson vydal album God's Problem Child. Album, ktorý prevažne pozostával z Nelsonových originálov napísaných spolu s Cannonom, sa zaradil medzi Top country albumy na prvé miesto a na desiate miesto sa dostal v rebríčku Billboard 200.^[100]

V roku 2018 Willie Nelson naspieval pre firmu Rockstar Games pieseň od Daniela Lanoisa s názvom „Cruel World“, ktorá bola pre soundtrack akčnej dobrodružnej videohry Red Dead Redemption 2.^[101] Lanois napísal túto pieseň špeciálne pre Nelsona. Keď bolo pre hurikán Nelsonovi zabránené skladbu nahrať, produkčný tím ju poslal Joshovi Hommemu v nádeji, že ju stihne nahrať do vydania hry. Nelson nakoniec pieseň nahral v Los Angeles;^[102] a stihol to načas. Produkčný tím uvažoval o spojení týchto dvoch verzií do jedného duetu, no nakoniec do hry zaradil obe verzie.^[103] Aj v roku 2018 bol Nelson jedným z niekoľkých umelcov, ktorí účinkujú na albume Revamp & Restoration, ktorý obsahuje rôzne country verzie skladieb, ktoré pôvodne nahral Elton John. Nelson naň nahral skladbu „Border Song“.^[104] Ďalší Nelsonov album Ride Me Back Home, ktorý je z roku 2019, sa umiestnil na druhom mieste rebríčka Billboard Top Country Albums.^[105] Za jeho titulnú skladbu dostal Nelson cenu Grammy za najlepší country sólový výkon.^[106]

Po lockodwne, ktorý začal v marci 2020 v USA v dôsledku pandémie koronavírusu, Willie Nelson naživo vysielal sériu benefičných koncertov. Prvé dva livestreamy mali výnos 700 000 dolárov a tieto prostriedky boli použité pre ľudí, ktorí utrpeli finančnú stratu v dôsledku vplyvov pandémie na americkú ekonomiku.^[107] Tretí stream, ktorý sa konal 20. apríla 2020 bol estrádou s návzom Come and Toke It (v preklade Poďte si dať) a mal podtitul „the unofficial weed holiday“ („neoficiálny sviatok trávy“).^[108] Časť obsahu tejto akcie teda bola s tematikou kanabisu a časť výťažku sa použije na podporu projektu The Last Prisoner Project, programu restoratívnej spravodlivosti týkajúceho sa osôb odsúdených za trestné činy súvisiace s konopnými produktami.^{[109][110][111]} V tom istom roku Nelsona požiadala o spoluprácu speváčka Karen Lee Orzolek (Karen O) z newyorkskej kapely The Yeah Yeah Yeahs. Rozhodli sa že spolu nahrajú coververzie skladby od Davida Bowieho a kapely Queen, „Under Pressure“.^[112]

Za svoje albumy The Willie Nelson Family (2021) and A Beautiful Time (2022), získal Nelson štyri nominácie na 65. výročnom udeľovaní cien Grammy, ktoré aj získal v dvoch kategóriách: Najlepší country sólový výkon a Najlepší country album.^[113][114] V decembri 2022 Mark Rothbaum oznámil zverejnenie päťdielneho filmového dokumentu s názvom Willie Nelson and Family, ktorý mal premiéru v roku 2023 na filmovom festivale Sundance Film Festival.^[113] V roku 2023 pri oslave svojich 90. narodenín vystúpil Nelson na dvoch koncertoch v Hollywood Bowl a bol aj uvedený do Rokenrolovej siene slávy.^[115] V roku 2024 Nelson nahral medzihry, „Smoke Hour Willie Nelson“ a „Smoke Hour II“, na album Beyoncé, Cowboy Carter, ktorý je druhým albumom z jej projektu trilógia.^[116]

Nelsonov ako herec debutoval vo filme Elektrický jazdec (The Electric Horseman) z roku 1979. Po ňom nasledovali filmy: romantická westernová dráma Honeysuckle Rose (Znovu na ceste), triler Thief (Zlodej) a western Barbarosa (1982). V roku 1982 stvárnil postavu Reda Loona v životopisnom filme Coming Out of the Ice a o dva roky neskôr hral vo filme Songwriter (Pesničkár). V roku 1986 stvárnil hlavnú úlohu vo filmovej verzii svojho albumu Red Headed Stranger.^[117] Medzi ďalšie filmy, v ktorých Nelson účinkoval, patria Wag the Dog (Vrtieť psom), Gone Fishin' (Na rybách, ako Billy 'Catch' Pooler), televízny film Stagecoach (Dostavník, r. 1986, s Johnnym Cashom, Waylonom Jenningsom a Krisom Kristoffersonom), Half Baked (1998, Mazaní chlapci), Beerfest (2006, Oktoberfest), The Dukes of Hazzard (2005, Majstri hazardu), Surfer, Dude (2008, Surferská sloboda) a Swing Vote (2008, Správna voľba).

Willie Nelson hosťoval aj v seriáloch Miami Vice (1986, epizóda „El Viejo"), Delta; Nash Bridges, Simpsonovci, Monk, Adventures in Wonderland, Doktorka Quinnová, King of the Hill, The Colbert Report; Swing Vote a Space Ghost Coast to Coast.^[118]

 

V roku 1988 vyšla Williemu Nelsonovi prvá autobiografia s názvom Willie: An Autobiography.^[119] The Facts of Life: And Other Dirty Jokes je názov osobnej spomienky na turné a hudobné príbehy z jeho kariéry, v kombinácii s textami piesní, ktorá Nelsonovi vyšla v roku 2002. V roku 2005 bol spoluautorom knihy Farm Aid: A Song for America, spomienkovej knihy o dvadsiatom výročí založenia hudobného festivalu Farm Aid.^[120] Jeho tretia kniha, ktorú napísal spolu s dlhoročným priateľom, Turkom Pipkinom, The Tao of Willie: A Guide to the Happiness in Your Heart, mu vyšla v roku 2006.^[121] V roku 2007 vyšla kniha obhajujúca používanie bionafty a o potrebe znižovanie emisií plynov On The Clean Road Again: Biodiesel and The Future of the Family Farm.^[4] Jeho ďalšia kniha, Tale Out of Luck, vydaná v roku 2008 a ktorej spoluautorom je Mike Blakely, bola Nelsonovou prvou knižnou fikciou.^[122] V roku 2012 bolo oznámené vydanie novej autobiografie od Willieho Nelsona Roll Me Up and Smoke Me When I Die: Musings from the Road. Kniha vyšla 13. novembra a dostala názov podľa piesne z jeho albumu Heroes. Kniha obsahovala ďalšie Nelsonove biografické detaily, ako aj rodinné fotografie a príbehy o Nelsonových politických názoroch, ako aj o jeho propagácii marihuany. Predlohu knihy navrhol Nelsonov syn Micah a predhovor napísal Kinky Friedman.^[123] V roku 2015 vyšla druhá Nelsonova autobiografia s názvom It's a Long Story: My Life, ktorú napísal spolu s Davidom Ritzom. Kniha vyšla 5. mája 2015.^[124] Pretty Paper, výsledok ďalšej spolupráce s Ritzom vyšiel v nasledujúcom roku.^[125]

V roku 2002 sa Willie Nelson stal oficiálnym hovorcom reštauračného reťazca, Texas Roadhouse. Nelson túto sieť výrazne propagoval a objavil sa aj v špeciáli na televíznom gastronomickom kanáli, Food Network. Reťazec na niekoľkých miestach nainštaloval kútik, časť venovanú Nelsonovi a vyzdobenú Willieho spomienkovými predmetmi.^[126] V roku 2004 sa Nelson a jeho manželka Annie stali partnermi Boba a Kelly Kingovcov pri výstavbe dvoch tichomorských závodov na výrobu bionafty, jedného v Saleme, v štáte Oregon a druhého v Carl's Corner, Texas Texaský závod založil Carl Cornelius, dlhoročný Nelssonov priateľ, podľa ktorého bol tento závod pomenovaný. V roku 2005 založil Nelson a niekoľko ďalších obchodných partnerov Willie Nelson Biodiesel („Bio-Willie"), spoločnosť, ktorá predávala bionaftu pre čerpacie stanice nákladných vozidiel.^[127] Palivo bolo vyrobené z rastlinného, hlavne sójového, oleja a je ho možné bez technických úprav spaľovať v dieselových motoroch.^[128] Nelson zaregistroval svoju spoločnosť v Earth Biofuels a stal sa členom predstavenstva. V roku 2007, keď opustil predstavenstvo, prišiel Nelson o šesť miliónov akcií v tejto spoločnosti,.^[129] V roku 2008 bol znovu otvorený Willie's Place, zastávka kamiónov v Carl's Corner v Texase. Americký bankrotový súd povolil Nelsonovi do nej investovať.,^[130] Prevádzka mala okolo 80 zamestnancov a bola využívaná ako koncertná sála s barom a tanečným parketom s rozlohou 93 m².^[131] Vo Willie's Place sa objavili aj čerpadlá nafty BioWillie. V tom čase vláda Spojených štátov ponúkla výrobcom bionafty daňový úver vo výške jedného dolára. S rastúcou konkurenciou sa prerušila daňová úľava, zatiaľ čo ceny fosílnych palív naďalej klesali. Nelson a jeho partneri nesplatili pôžičku 4,75 milióna dolárov, ktorú si na výstavbu Willie's Place vzali. Nelson potom vrátil 35 000 dolárov, zatiaľ čo sudca neskôr zamietol žiadosť jeho veriteľov, aby od neho dostali viac peňazí. najväčšia verejne obchodovaná spoločnosť poskytujúca komplexné služby v oblasti zastávok nákladných vozidiel a cestovných centier, Spoločnosť TravelCenters of America kúpila Willie's Place, po jeho uzavretí v roku 2011. Závod BioWillie bol potom uvedený na predajný trh. Nelson si ponechal ochrannú známku pre BioWillie, ktorá sa predáva na ostrovoch Maui a Havaj. Medzitým Nelson vlastní akcie Big Island Biodiesel na Havaji a SeQuential-Pacific Biodiesel v Oregone.^[129]

V roku 2010 založil Nelson v spolupráci s producentmi a filmármi Luck Films, spoločnosť zameranú na produkciu hraných filmov, dokumentov a koncertov.^[132] Nasledujúci rok vytvoril šou Willie's Roadhouse, ktorá sa vysielala na kanáli 56 rádia SiriusXM. Kanál bol výsledkom zlúčenia jeho dvoch ďalších kanálov The Roadhouse a Willie's Place.^[133] V novembri 2014 bolo oznámené, že Nelson bude hostiteľom v televíznej sérii Inside Arlyn, ktorá sa nakrúcala v Arlyn Studio v Austine v Texase. V prvej sezóne s trinástimi epizódami budú umelci vypočúvaní Nelsonom a Danom Ratherom. Po ich rozhovore bude nasledovať ich predstavenie. Koncept seriálu získal pozornosť káblových kanálov, ktoré si k nej vyžadovali vidieť pilotnú epizódu.^[134] Po legalizácii marihuany v rôznych štátoch oznámil Nelson v roku 2015 prostredníctvom hovorcu, Michaela Bowmana, založenie vlastnej značky marihuany Willie's Reserve. Boli oznámené plány na otvorenie obchodných reťazcov v štátoch, v ktorých bola marihuana legalizovaná a ich rozšírenia by mohlo pokračovať medzi štátmi, v ktorých sa legalizácia marihuany ďalej rozšíri. Bowman nazval značku „vyvrcholením (Nelsonovej) vízie a celého jeho života“.^[135]

V roku 2017 sa Nelson objavil ako cameo postava v americkom nezávislom životopisnom komediálnom dramatickom filme, ktorý napísal, hral a režíroval Woody Harrelson, nazvanom Lost in London.^[136] V júni 2017 sa Willie Nelson objavil po boku Merleho Haggarda v dokumente v réžii Bernarda MacMahona, The American Epic Sessions. Zahral v ňom pieseň, ktorú pre tento film zložil Haggard, „The Only Man Wilder Than Me“^[137][138] a klasiku Boba Willsa „Old Fashioned Love“, ktorú nahrali naživo priamo na disk, na prvý elektrický zvukový záznamový systém z 20. rokov 20. storočia.^[139] Bolo to posledné natočené vystúpenie tejto dvojice. Časopis Rolling Stone poznamenal, že „v záverečnom vystúpení Sessions vystúpia Willie Nelson a Merle Haggard v duete ‚The Only Man Wilder Than Me‘. Haggard má na tvári výraz úplnej radosti počas celej relácie v starom nastavení nahrávania, ktoré kedysi používali jeho hudobní hrdinovia."^[140]

Willie Nelson v svojej hudbe využíva rôzne hudobné štýly. Vychádza z vlastnej osobitej zmesi country hudby a hybridu džezu, popu, blues, rocku a folku.^[141] Jeho „jedinečný zvuk“ je „uvoľneným štýlom spevu v rytme a brnkaní na gitaru“^[142] a jeho „nosový hlas a džezové,excentrické frázovanie“,^[141] mu pridávajú príťažlivosť a „je pre country hudbu dôležitou ikonou“, ktorá ovplyvňuje „nové country, nové tradicionalistické, ale aj alternatívne country hnutia 80. a 90. rokov“.^[141] Piesne Willieho Nelsona sa stali hitmi aj v bývalom Česko-Slovensku v rôznych coververziách v podaní umelcov ako sú Michal Tučný (skupina Tučňáci), Věra Martinová, či Karel Gott a ďalších.

 

V roku 1969 dala spoločnosť Baldwin Nelsonovi zosilňovač a gitaru s ich snímačom „Prismatone". Počas vystúpenia v mestečku Helotes v Texase nechal Nelson gitaru na podlahe pódia a neskôr na ňu stúpil jeden opitý muž.^[143] Poslal ju opraviť gitaristovi a výrobcovi gitár z Nashville, Shotovi Jacksonovi, ktorý mu povedal Nelsonovi, že poškodenie gitary je už príliš veľké a je neopraviteľná. Jackson mu ponúkol klasickú gitaru Martin N-20 a na Nelsonovu žiadosť presunul snímač z jeho starej gitary na túto novú. Nelson ju kúpil za 750 dolárov a pomenoval ju po koňovi Roya Rogersa, „Trigger“.^[144] Nasledujúci rok Nelson zachránil túto gitaru zo svojho horiaceho ranča..^[145][146]

Neustále brnkanie gitarovým trsátkom po strunách v priebehu desaťročí spôsobilo, že na jej tele v blízkosti zvukového otvoru je veľká neforemná diera. Je to preto, lebo model gitary Martin N-20 nemá pod strunami žiadny chránič. U týchto klasických gitár je totiž predpoklad, že sa na ne namiesto trsátiek má brnkať prstovým štýlom.^[35] Zvukovú dosku tejto gitary počas rokov podpísalo viac ako sto Nelsonových priateľov a spolupracovníkov, od kolegov hudobníkov po právnikov a aj futbalových trénerov.^[144] Prvý podpis na gitare bol od amerického hudobníka a skladateľa Leona Russella, ktorý pôvodne požiadal Nelsona, aby podpísal tú jeho gitaru. Keď sa Nelson chystal podpísať ju fixkou aby ju nepoškodil, Russell ho požiadal, aby ju namiesto toho poškriabal, pričom vysvetlil, že gitara takto bude v budúcnosti cennejšia. Nelsona tento koncept zaujal a preto požiadal Russella, aby podpísal aj tú jeho gitaru.^[143] V roku 1991, keď bol Nelson v spore s IRS, obával sa, že jeho Trigger by mohol byť daný do dražby a preto vyhlásil, že „Keď Trigger odíde, skončím aj ja“. Požiadal svoju dcéru Lanu, aby vzala gitaru zo štúdia skôr, ako tam príde agent IRS a potom mu ju doniesla na Maui.^[146] Nelson tamm ukryl gitaru v dome svojho manažéra až do roku 1993, kedy bol jeho dlh splatený.^[144]

 

Nelson je aktívny v pri organizovaní benefícii na pomoc pri riešením mnohých problémov. Spolu s Neilom Youngom a Johnom Mellencampom založil v roku 1985 benefičný projekt Farm Aid, ktorého cieľom je pomáhať a zvyšovať povedomie o dôležitosti rodinných fariem. Nápad dostal počas koncertu Live Aid po poznámke Boba Dylana, ktorý sa vyjadril, že dúfa, že časť peňazí pomôže americkým farmárom v nebezpečenstve straty ich fariem pri ich hypotekárnych dlhoch.^[147] Na prvom koncerte na ktorom sa počas tejto akcie pre amerických rodinných farmárov vyzbieralo viac ako 9 miliónov dolárov, okrem mnohých ďalších účinkoval aj Bob Dylan, Billy Joel, B.B. King, Roy Orbison a Neil Young.^[148] Okrem organizovania a účinkovania na výročných koncertoch je Nelson aj prezidentom predstavenstva nadácie Farm Aid.^[149]

Nelson je spolupredsedom poradného výboru americkej Národnej organizácie pre reformu zákonov o marihuane (NORML).^[150] Roky spolupracoval s NORML a podporoval legalizáciu marihuany. V roku 2005 Nelson a jeho rodina hostili prvý ročník „Willie Nelson & NORML Benefit Golf Tournament“ (golfový benefičný turnaj), vďaka ktorému mal obrázok na titulnej strane a rozhovor v januárovom čísle mesačníka High Times z roku 2008. High Times je mesačník, ktorý sa priamo zaoberá obhajobou legalizácie kanabisu, ako aj inými myšlienkami súvisiacimi s kontrakultúrou.^[151] Po zatknutí za prechovávanie marihuany, v roku 2010, Nelson vytvoril TeaPot party s mottom „Zdaniť to, regulovať to a legalizovať to!“^[152]

V roku 2001, po útokoch z 11. septembra, sa Nelson zúčastnil benefičného teletónu America: A Tribute to Heroes, kde viedol zvyšok celebrít pri spievaní piesne „America the Beautiful“.^[153] V roku 2010, počas rozhovoru s moderátorom talkshow Larrym Kingom, Nelson vyjadril svoje pochybnosti v súvislosti s útokmi a ich oficiálnou interpretáciou. Nelson vysvetlil, že nedokáže uveriť, že budovy Dvojičiek by sa mohli zrútiť kvôli lietadlám. Miesto toho pripísal tento výsledok implózii.^[154]

V demokratických prezidentských primárkach v roku 2004 Nelson podporoval kampaň Dennisa Kucinicha. Zháňal pre ňu peniaze, vystupoval na podujatiach a zložil pieseň „Whatever Happened to Peace on Earth?“, ktorá kritizuje vojnu v Iraku.^[155] Nahral aj rozhlasovú reklamu, v ktorej žiadal o podporu, aby sa hudobník a spisovateľ Kinky Friedman dostal v texaských guvernérskych voľbách v roku 2006 na volebný zoznam ako nezávislý kandidát.^[156] Pre jeho podporu biopalív mu Friedman sľúbil prácu v Austine na pozícii šéfa novej Texaskej energetickej komisie.^[157] V januári 2008 podal proti Texaskej demokratickej strane Nelson žalobu, v ktorej tvrdil, že strana porušila prvý a štrnásty dodatok ústavy Spojených štátov tým, že odmietla umožniť jeho spolužalobcovi, Kucinichovi, vystúpiť na primárnom hlasovaní.^[158]

Nelson je zástancom lepšieho zaobchádzania s koňmi. Spolu s Inštitútom dobrých životných podmienok zvierat vedie kampaň za schválenie amerického zákona o prevencii zabíjania koní (H.R. 503/S. 311).^[159] Je v jej predstavenstve a adoptoval množstvo koní zo záchrannej stanice Habitat for Horses.^[160] V roku 2008 Nelson sa podpísal pod varovanie pre spotrebiteľov pred krutými a nezákonnými životnými podmienkami teliat chovaných na produkciu mlieka na mliečne výrobky. Napísal listy súkromným združeniam farmárov Land O'Lakes a Challenge Dairy, dvom veľkým korporáciám, ktoré používajú mlieko od teliat chovaných na kalifornskom Mendes Calf Ranch, ktoré využívajú intenzívnu prax v chove, ktorá bola predmetom súdneho sporu a kampane vedenej ochranárskou organizáciou Animal Legal Defense Fund.^[122] Willie Nelson je jedným z účinkujúcich v dokumentárnom filme The Garden, ktorý podporuje chudobnú komunitu South Central Farm v južnej časti Los Angeles.^[161]

Ako podporovateľ hnutia LGBT, Willie Nelson publikoval v roku 2006 prostredníctvom iTunes verziu knihy Neda Subletteho „Cowboys Are Frequently, Secretly Fond of Each Other“ („Kovboji sa často, tajne milujú navzájom“), ktorá okamžite zaznamenala úspech.^[162] Počas rozhovoru pre Texas Monthly v roku 2013, ktorý sa týkal zákona o obrane manželstva a manželstiev osôb rovnakého pohlavia v Spojených štátoch, Nelson odpovedal na porovnanie, ktoré urobil anketár s hnutím za občianske práva, a uviedol: „Pozrieme sa späť a povieme to bolo šialené, že sme sa o tom vôbec hádali." Predstavil aj dve logá s ružovým znakom rovnosti, symbolom hnutia LGBT. Prvý z nich obsahoval znak s dvoma dlhými vrkočmi, zatiaľ čo na druhom bol znak s dvomi marihuanovými cigaretami. Používanie týchto log sa rýchlo stalo populárnym na sociálnych sieťach, ako sú Twitter a Facebook.^[163]

V júni 2018 Nelson odsúdil politiku Trumpovej administratívy o rozddeľovaní rodín.^[164] Počas svojho štvrtého júlového pikniku zahral pieseň s Betom O'Rourkem, demokratickým kandidátom pre voľby do Senátu v Texase. Nelson podporil O'Rourkeho a dostal negatívne reakcie od konzervatívnej časti jeho fanúšikov.^[165] Dňa 29. septembra 2018 mal Nelson bezplatný koncert v Austine, ktorý bol zameraný na podporu prebiehajúcich kandidatúr. Posledné vystúpenie, ktoré mal, bola „Vote 'Em Out“, nová skladba, ktorá bola následne vydaná ako singel.^[164]

Willie Nelson je štvrtýkrát ženatý a má osem detí.^[166] Jeho prvé manželstvo bolo v rokoch 1952 až 1962 s Marthou Matthewsovou. Pár mal tri deti: Lanu, Susie a Willie „Billy“ Hugha Jr. Willie Jr. v roku 1991 spáchal samovraždu.^[167] Toto manželstvo bolo poznačené násilím, Matthewsová Nelsona viackrát napadla.^[168] Pri jednom incidente ho zašila do posteľnej bielizne a zmlátila ho metlou.^[169] Nelsonovo ďalšie manželstvo bolo uzavreté v roku 1963 s americkou country a rockabilly speváčkou, jódlérkou, gitaristkou a skladateľkou, Shirley Collieovou. Pár sa rozviedol v roku 1971 po tom, čo Collieová našla účet z pôrodnice v nemocnici v Houstone. Bol na ňom obnos, ktorý Nelsonovi a Connie Koepkeovej účtovali za narodenie dcéry, dnes už americkej country speváčky a diskdžokejky, Pauly Carlene Nelsonovej.^[168] Nelson sa v tom istom roku s Koepkeovou oženil. Mali spolu ešte ďalšiu dcéru, Amy Lee Nelsonovú. Po rozvode v roku 1988 sa v roku 1991 oženil so svojou súčasnou manželkou, Annie D'Angelovou. Majú dvoch synov, Lukasa Autryho a Jacoba Micaha.^[170] V roku 2012 sa Nelson dozvedel, že so svojou bývalou priateľkou, Mary Haneyovou, splodil dcéru. Narodila sa 22. januára 1953. Volala sa Rene Buttsová, rodená Lynda Renee Barleyová. Na Deň otcov v roku 2016 sa stretla s Nelsonom a zdieľala s ním ich fotku. Rene Buttsová zomrela v roku 2017.^[171]

Nelson vlastní v texasskom Spicewoode ranč „Luck, Texas“.^[172][173] Má spolu s niekoľkými ďalšími susedmi, celebritami, sídlo na ostrove Maui patriacom k Havaji.^[174] Počas plávania na Havaji v roku 1981 Nelsonovi skolabovali pľúca. Bol prevezený do nemocnice Maui Memorial Hospital a musel vtedy zrušiť aj svoje plánované koncerty.^[175] Nelson potom musel vždy, keď mal preťažené pľúca dočasne prestal fajčiť, no keď sa toto preťaženie skončilo vo fajčení pokračoval.^[176] Potom fajčil dve až tri škatuľky denne. Neskôr, potom čo niekoľkokrát prekonal zápal pľúc, si povedal, že buď s marihuanou alebo tabakom skoncuje. Výsledkom bolo, že skoncoval s tabakom.^[177] V roku 2008, aby sa vyhol účinkom dymu, začal fajčiť marihuanu s bezuhlíkovým systémom.^[178] V roku 2004 podstúpil Nelson operáciu syndrómu karpálneho tunela, pretože po neustálom hraní na gitare mal problémy so zápästím.^[179] Na odporúčanie svojho lekára zrušil naplánované koncerty a počas zotavovania písal len piesne.^[180] V roku 2012 zrušil benefičné vystúpenie na získavanie finančných prostriedkov pre oblasť Denveru. V dôsledku vysokej nadmorskej výšky a rozdutia pľúc trpel dýchacími problémami a bol prevezený do miestnej nemocnice. Jeho hovorkyňa, Elaine Schocková, krátko nato potvrdila, že Nelsonov zdravotný stav je dobrý a že sa chystá na svoj ďalší plánovaný koncert v texaskom Dallase.^[181] Po opakovaných prípadoch zápalu pľúc a emfyzému, ktoré mal v priebehu rokov, Nelson aby zlepšil stav svojich pľúc v roku 2015 podstúpil terapiu kmeňovými bunkami.^[182]

Už počas detstva sa Nelson zaujímal o bojové umenia. Objednal si manuály o sebaobrane o jujitsu a o džude, ktoré vidaval v komiksoch oBatmanovi a o Supermanovi. Formálne začal Nelson praktizovať kung-fu, v 60. rokoch, potom čo sa presťahoval do Nashvillu.^[183] V 80. rokoch začal Nelson trénovať taekwondo a teraz je v tejto disciplíne držiteľom čierneho pásu druhého stupňa.^[184] Počas 90. rokov začal Nelson praktizovať kórejské bojové umenie GongKwon Yusul.^[185] V roku 2014, po 20 rokoch v tejto disciplíne, mu na ceremónii v Austine v Texase jeho veľmajster Sam Um odovzdal čierny pás piateho stupňa.^[186] Rozhovor v časopise Tae Kwon Do Times z roku 2014 odhalil, že Nelson si počas dlhých období, keď bol na turné, vyvinul neortodoxný spôsob tréningu. Nelson viedol tréning bojových umení vo svojom autobuse nazvanom „The Honeysuckle Rose“ a posielal na posúdenie a kritiku videá svojmu dozorujúcemu Majstrovi.^[187]

V marci 2021 bolo zverejnené verejnoprávne oznámenie Ad Council, ktoré použilo „I'll Be Seeing You“, nový originál skladby od Nelsona, ktorý bol v Spojených štátoch vyrobený na podporu očkovania vakcínou Moderna proti COVID-19.^[188] Začiatkom januára 2021 boli Nelson a jeho sestra touto vakcínou aj očkovaní.^[189] V máji 2022 Nelson odložil niekoľko vystúpení po tom, čo sa nakazil chorobou COVID-19. Nelsonova manželka uviedla, že bol onemocnením vážne postihnutý a že dostal liečbu zahŕňajúcu Paxlovid, monoklonálne protilátky a steroidy. Nelson pokračoval vo svojom turné potom, v septembri 2022.^[190]

Nelson bol niekoľkokrát zatknutý za prechovávanie marihuany. Prvýkrát to bolo v roku 1974 v Dallase v Texase.^[191] V roku 1977, po turné s Hankom Cochranom, Nelson cestoval na Bahamy. Nelson a Cochran prišli na letisko neskoro a nastúpili do lietadla bez batožiny.^[192] Batožinu im poslali neskôr. Keď si ju Nelson a Cochran na Bahamách vyžiadali, Nelson bol vypočúvaný, lebo sa v jeho džínsoch našla marihuana. Potom bol zatknutý a uväznený. Keď Cochran zariaďoval zaplatenie kaucie, vzal Nelsonovi do cely šesťpak piva.^[193] O niekoľko hodín neskôr bol Nelson prepustený. Pri oslave, že je vonku, opitý spadol a previezli ho na pohotovosť. Potom bol predvedený pred sudcu, ktorý obvinenie stiahol, no nariadil Nelsonovi zákaz vstupu do krajiny.^[194]

V roku 1994 neďaleko mesta Waco v Texase našli dialniční policajti v Nelsonovom aute marihuanu. Jeho predvolanie na súd mu v tom roku zabránilo zúčastniť sa na odovzdávaní cien Grammy.^[178] Počas cesty na pohreb političky, bývalej 45. guvernérky Texasu, Ann W. Richardsovej, v roku 2006 bol Nelson spolu so svojou manažérkou a sestrou Bobbie zatknutý v St. Martin Parish v Louisiane a bol obvinený z držania marihuany a halucinogénnych húb.^[195] Dostal vtedy podmienku na šesť mesiacov.^[196]

Dňa 26. novembra 2010 bol Nelson zatknutý v Sierra Blanca v Texase za držanie 170 gramov marihuany, ktoré našli v jeho autobuse počas návratu z Los Angeles späť do Texasu. Po zaplatení kaucie 2 500 dolárov ho prepustili.^[197] Prokurátor Kit Bramblett súhlasil aby Nelson kvôli tak malému množstvu marihuany nebol odsúdený do väzenia, no namiesto toho navrhol pokutu 100 dolárov a povedal Nelsonovi, že ho nechá pre súd zaspievať „Blue Eyes Crying in the Rain“. Sudkyňa Becky Dean-Walkerová na to odvetila, že Nelson bude musieť pokutu zaplatiť, no pieseň zahrať nebude musieť, pričom dodala, že prokurátor len žartoval.^[198] Nelsonov právnik Joe Turner sa s prokurátorom dohodol. Nelson mal zaplatiť pokutu 500 dolárov, aby sa vyhol dvojročnému väzeniu s 30-dňovou lehotou na preskúmanie, čo by v prípade ďalšieho incidentu ukončilo dohodu.^[199] Sudca neskôr dohodu zamietol a tvrdil, že Nelson dostával prednostné zaobchádzanie pre svoj status celebrity; za trestný čin zvyčajne hrozilo jednoročné väzenie.^[200] Bramblett vyhlásil, že prípad zostane otvorený, kým nebude buď zamietnutý, alebo kým sudca nezmení svoj názor.^[201]

V roku 1990 daňová služba pre federálnu vládu Spojených štátov, Internal Revenue Service (IRS), zabavila väčšinu Nelsonovho majetku s tvrdením, že je dlžný 32 miliónov dolárov. Okrem nezaplatených daní Nelsonovu situáciu zhoršili slabé investície, ktoré urobil začiatkom osemdesiatych rokov.^[202] V roku 1978, po tom, čo vyhodil svojho manažéra, Neila Reshena, Nelsona zoznámil právnik z Dallasu Terry Bray s medzinárodnou sieťou poradenských spoločností, ktorá poskytuje audítorské, daňové a poradenské služby, Price Waterhouse. Na splatenie dlhu, ktorý Reshen v IRS spôsobil, bolo Nelsonovi odporúčané investície, ktoré ale nakoniec prepadli.^[203] Zatiaľ čo IRS zakázala jeho odpočty za roky 1980, 1981 a 1982 (v čase, keď sa Nelsonov príjem znásoboval),^[203] kvôli sankciám a úrokom sa dlh do konca dekády ešte zvýšil.^[204]

Jeho právnik Jay Goldberg vyjednal zníženie sumy na 16 miliónov dolárov. Neskôr Nelsonov právny zástupca znovu prerokoval dohodu s IRS, v ktorej zaplatil 6 miliónov dolárov, no Nelson dohodu nedodržal.^[202] Nelson nato vydal dvojalbum The IRS Tapes: Who'll Buy My Memories?, pričom všetky zisky z jeho predaja boli určené pre IRS. Mnoho vecí z Nelsonovho majetku vydražili a kúpili jeho priatelia, ktorí mu ich potom darovali späť, či prípadne za symbolický poplatok prenajali. Zažaloval Price Waterhouse a tvrdil, že jeho peniaze vložili do nelegálnych investícií.^[205] Do roku 1993 bol súdny spor bol za nezverejnenú sumu urovnaný a Nelson svoje dlhy usporiadal.^[206]

 

Willie Nelson je všeobecne uznávaný ako americká kultúrna ikona.^[207][156] V roku 1993 bol uvedený do Siene slávy country hudby^[208] a od roku 1998 je za svoj prínos pre americkú kultúru držiteľom ocenenia Kennedyho centra (Kennedy Center Honors).^[209] Za jeho pomoc farmárom v rámci nadácie Farm Aid je od roku 2011 uvedený do National Agricultural Hall of Fame (Národnej poľnohospodárskej siene slávy).^[210] V roku 2015 Willie Nelson dostal od Americkej kongresovej knižnice Gershwinovu cenu.^[211] V roku 2018 ho za jeho skladanie piesní Texasský literárny inštitút zaradil medzi svojich členov.^[212] Časopis Rolling Stone Willieho Nelsona zaradil na svoje zoznamy: 100 najlepších spevákov a 100 najlepších gitaristov.^[213][214]

V roku 2003 guvernér Texasu Perry podpísal zákon č. 2582, ktorý predstavili štátna zástupkyňa Elizabeth Ames Jonesová a senátor Jeff Wentworth a ktorý financoval Texas Music Project, oficiálnu hudobnú charitu štátu. Nelson bol vymenovaný za čestného predsedu poradnej rady tohto projektu.^[215] V roku 2005 demokratický texaský senátor, Gonzalo Barrientos, predložil návrh zákona, ktorým pomenoval po Nelsonovi 49 míľ (79 km) časti štátnej diaľnice 130 Travis County a v jednom bode bolo 23 z 31 senátorov štátu spolusponzormi zákona.^[216] Zákon bol napokon zrušený potom, ako dvaja republikánski senátori, Florence Shapiro a Wentworth, namietali a odvolávali sa na to, že Nelsono nemá s diaľnicou nič spoločné, poukazovali na jeho dary pre demokratickú stranu, jeho alkoholizmus a jeho obhajovanie užívania marihuany.^[217]

Významná zbierka materiálov Willieho Nelsona (1975–1994) sa stala súčasťou texasských zbierok, známych ako Wittliff Collections. Jeho materiály obsahujú texty piesní, scenáre, listy, koncertné programy, cestovné poriadky, plagáty, články, výstrižky, osobné veci, reklamné predmety, suveníry a dokumenty. Dokumentujú aj Nelsonove problémy s IRS a ako boli použité príspevky Farm Aid. Väčšinu materiálu zozbieral Nelsonov priateľ Bill Wittliff, ktorý napísal, či bol spolautorom albumov Honeysuckle Rose, Barbarosa a Red Headed Stranger.^[218] V roku 2014 Nelson daroval svoju osobnú zbierku múzeu Dolph Briscoe Center for American History. Medzi predmetmi sú fotografie, korešpondencia, rukopisy piesní, plagáty, záznamy o certifikátoch, ocenenia, podpísané knihy, scenáre, osobné predmety a darčeky a pocty od Nelsonových fanúšikov.^[219]

V apríli 2010 získal Nelson za rozsiahlu prácu s nadáciou Farm Aid a celkový prínos k svetovému mieru od texasskej neziskovej organizácie The Nobelity Project ocenenie „Feed the Peace“. Dňa 23. júna 2010 bol Willie Nelson uvedený do Národného registra nahrávok Kongresovej knižnice.^[220] Nelson je čestným správcom Daytonského medzinárodného mierového múzea.^[221] V roku 2010 v meste Austin v Texase premenovali Second Street na Willie Nelson Boulevard. Mesto na jeho počesť odhalilo aj sochu v životnej veľkosti umiestnenú pri vchode do nového štúdia Austin City Limits.^[222] Nezisková organizácia Capital Area Statues poverila realizáciou projektu sochára Clete Shieldsa.^[223] Socha bola odhalená 20. apríla 2012.^[224] Dátum vybraný mestom Austin sa neúmyselne zhodoval s číslom spojeným s kultúrou kanabisu (20. apríl je Svetový deň marihuany). Napriek zhode okolností a Nelsonovej obhajobe legalizácie marihuany bol obrad naplánovaný aj na 16:20. Počas obradu Nelson predviedol pieseň „Roll Me Up and Smoke Me When I Die“.^[225] V tom istom roku bol Nelson ocenený počas 46. ročníka udeľovania cien asociácie country hudby ako prvý príjemca ceny za celoživotné dielo, ktorá bola po ňom aj pomenovaná.^[226] V roku 2013 získal Willie Nelson na Berklee College of Music čestný doktorát.^[227] Nasledujúci rok bol súčasťou inauguračnej triedy, ktorá bola uvedená do Siene slávy Austin City Limits. Medzi prvými účastníkmi bol aj jeho priateľ Darrell Royal, ktorého jamming parties, na ktorých sa Nelson zúčastnil, boli zdrojom inšpirácie pre show.^[228]

Po mnoho rokov bol Nelsonov zjav charkteristický jeho ryšavými vlasmi, často rozdelenými do dvoch dlhých vrkočov čiastočne ukrytých pod šatkou. Vo vydaní časopisu Stuff Magazine z apríla 2007 Nelsono svojich dlhých vlasoch povedal že^[229] "Začal som si zapletať vlasy, keď začali byť príliš dlhé. Bolo to, neviem, pravdepodobne v 70. rokoch." Dňa 26. mája 2010 dokonca aj agentúra Associated Press považovala za dôležité uviesť, že Nelson si ostrihal vlasy^[230] a hudobný novinár z Nashvillu, Jimmy Carter, zverejnil na svojej webovej stránke fotografiu Nelsona bez vrkoča. Nelson chcel mať udržiavateľnejší účes a zároveň mu pomohol ľahšie v pohode zostať v jeho dome na Maui.^[231] V októbri 2014 na aukcii majetku Waylona Jenningsa sa vrkoče Nelsona predali za 37 000 dolárov. V roku 1983 si Nelson ostrihal vrkoče a dal ich Jenningsovi ako dar pri príležitosti oslavy Jenningsovho vytriezvenia.^[232]

Nelsonova koncertná a nahrávacia skupina, The Family, je plná dlhoročných členov. Pôvodnú zostavu tvorili jeho sestra Bobbie Nelson, bubeník Paul English, harmonikár Mickey Raphael, basgitarista Bee Spears, bubeník/perkusionista Billy English (Paulov mladší brat) a gitarista Jody Payne.^[233] V súčasnej zostave je z klasickej zostavy už iba samotný Nelson, Raphael a Billy English. Jody Payne odišiel do dôchodku (pred smrťou v roku 2013), Bee Spears zomrel v roku 2011, Paul English zomrel v roku 2020 a Willieho sestra Bobbie Nelsonová zomrela v roku 2022.^[234] Doprava na turné Willie & Family po Severnej Amerike prebieha v biodieselovom autobuse Honeysuckle Rose, ktorý poháňa Bio-Willie.^[235] Nelsonove zájazdové autobusy prispôsobovala Florida Coach od roku 1979. Spoločnosť vyrobila v roku 1983 Honeysuckle Rose I, ktorý bol nahradený po kolízii v Novom Škótsku v Kanade v roku 1990. Interiér bol zachránený a znovu použitý toho istého roku pre druhú verziu autobusu. Nelson zmenil svoj tourbus v rokoch 1996, 2005 a 2013, v súčasnosti cestuje na Honeysuckle Rose V.^[236]

Sólové štúdiové albumy

• ...And Then I Wrote (1962)
• Here's Willie Nelson (1963)
• Country Willie: His Own Songs (1965)
• Country Favorites: Willie Nelson Style (1966)
• Make Way for Willie Nelson (1967)
• The Party's Over (1967)
• Texas in My Soul (1968)
• Good Times (1968)
• My Own Peculiar Way (1969)
• Both Sides Now (1970)
• Laying My Burdens Down (1970)
• Willie Nelson & Family (1971)
• Yesterday's Wine (1971)
• The Words Don't Fit the Picture (1972)
• The Willie Way (1972)
• Shotgun Willie (1973)
• Country Winners (1973)
• Phases and Stages (1974)
• Red Headed Stranger (1975)
• The Sound in Your Mind (1976)
• The Troublemaker (1976)
• To Lefty from Willie (1977)
• Stardust (1978)
• Willie Nelson Sings Kristofferson (1979)
• Pretty Paper (1979)
• Family Bible (1980)
• Somewhere Over the Rainbow (1981)
• Always on My Mind (1982)
• Tougher Than Leather (1983)
• Without a Song (1983)
• City of New Orleans (1984)
• Angel Eyes (1984)
• Me & Paul (1985)
• Partners (1986)
• The Promiseland (1986)
• Island in the Sea (1987)
• What a Wonderful World (1988)
• A Horse Called Music (1989)
• Born for Trouble (1990)
• The IRS Tapes: Who'll Buy My Memories? (1992)
• Across the Borderline (1993)
• Moonlight Becomes You (1994)
• Healing Hands of Time (1994)
• Just One Love (1994)
• Spirit (1996)
• Teatro (1998)
• Night and Day (1999)
• Me and the Drummer (2000)
• Milk Cow Blues (2000)
• Rainbow Connection (2001)
• The Great Divide (2002)
• Nacogdoches (2004)
• It Always Will Be (2004)
• Countryman (2005)
• You Don't Know Me: The Songs of Cindy Walker (2006)
• Songbird (2006)
• Moment of Forever (2008)
• American Classic (2009)
• Country Music (2010)
• Remember Me, Vol. 1 (2011)
• Heroes (2012)
• Let's Face the Music and Dance (2013)
• To All the Girls... (2013)
• Band of Brothers (2014)
• Summertime: Willie Nelson Sings Gershwin (2016)
• For the Good Times: A Tribute to Ray Price (2016)
• God's Problem Child (2017)
• Last Man Standing (2018)
• My Way (2018)
• Ride Me Back Home (2019)
• First Rose of Spring (2020)
• That's Life (2021)
• The Willie Nelson Family (2021)
• A Beautiful Time (2022)
• I Don't Know a Thing About Love (2023)
• Bluegrass (2023)
• The Border (2024)

• The Encyclopedia of Country Music, ed. Paul Kingsbury, pp. 374–76 "Willie Nelson", Bob Allen, New York: Oxford University Press, 1998.
• Nelson, Susie (1987). Hear Worn Memories: a Daughter's Personal Biography of Willie Nelson. First ed. Eakin Press. ISBN 0-89015-608-5.

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Willie Nelson na anglickej Wikipédii.