Stig Anderson

Stig Anderson vyrastal v Hova. V roku 1955 sa oženil s Gudrun Rystedtovou.^[1] V roku 1985 sa rozviedol. Z tohto manželstva pochádzajú jeho tri deti: Mária Ledino (*1957), Lasse Anderson (*1958) a Anders Anderson (*1966), doktor ekonómie a zakladateľ ceny Polar Music Prize. Stig Anderson zomrel na infarkt dňa 12. septembra 1997 vo veku 66 rokov.^[2] Jeho pohreb bol vysielaný naživo na švédskej televízii.^[3] Hrob Stiga Andersona sa nachádza na cintoríne Galärvarvskyrkogården v Štokholme. Jeho dcéra, Mária Ledino, v roku 2008 spolu s novinárom a spisovateľom Pettrom Karlssonom vydala o svojom otcovi biografickú knihu Min pappa hette Stikkan (Môj otec volal Stig).^[4]

Anderson patrí spolu s Bengtom Bernhagom od roku 1963 k zakladateľom hudobného vydavateľstva Polar Music.^[5] Na švédsku hudobnú scénu sa dostal veľmi skoro. Začínal ako producent, lovec talentov a príležitostný umelec. Spolu s ďalšími producentmi a spoločnosťami patrí medzi zakladateľov populárnej hudobnej scény vo Švédsku. S písaním piesní začal už v roku 1951. K prelomu došlo v roku 1959, keď pre švédsku speváčku Lill-Babsovú napísal pieseň „Är du kär i mig ännu, Klas-Göran?“ („Stále ma ľúbiš, Klas-Göran?“). V priebehu 60. rokov patril medzi najplodnejších skladateľov. Mal publikovaných viac ako 3 tisíc hudobných titulov.

Koncom 60. rokov začal Stig Anderson spolupracovať so skladateľmi Björnom Ulvaeusom a Bennym Anderssonom. K tejto spolupráci sa dostal potom ako manažoval skupinu Hootenanny Singers, v ktorej účinkoval aj Björn Ulvaeus. Neskôr v roku 1972 manažoval Anni-Frid Lyngstadovú a od roku 1975 sa stal manažérom sólovej kariéry Agnethy Fältskogovej (do decembra roku 1975 mala Agnetha zmluvné záväzky s vydavateľstvom Cupol/CBS Records). Pred vznikom skupiny ABBA mali Björn a Benny obdobie, kedy prežívali v autobuse Volkswagen a rozmýšľali, že zanechajú svoje hudobné ambície a začnú si hľadať nejakú poriadnu prácu. Andreson im vtedy poskytol pre ich kariéru vstupné finančné prostriedky. Stig ich posmeľoval autorskú dvojicu k tomu aby písali pre súťaž Melodifestivalen a po dvoch vylúčených návrhoch v roku 1971 Andersson a Ulvaeus navrhli pre súťaž v roku 1972 pieseň „Säg det med en sång“ („Povedz to piesňou“). Spievala ju vtedy neznáma speváčka Lena Andersonová. Skladba sa dostala na tretie miesto. Pieseň sa stala vo Švédsku hitom, čo Stiga Andersona veľmi posmelilo. Predpovedal preto tejto dvojici, že majú potenciál na to, že jedného dňa napíšu skladbu, ktorá sa stane celosvetovým hitom. Prvý zahraničný hit dvojice Andersson a Ulvaeus bola nahrávka singla „She's My Kind of Girl“, ktorú im v marci roku 1972 v Japonsku vydalo hudobné vydavateľstvo Epic Records. Singel sa v tejto krajine dostal do Top 10. V Japonsku vydali ešte dva ďalšie single: „En Carousel“^[6] a „Love Has Its Ways“ (pieseň, ktorú s nimi napísal Kōichi Morita).^[7]

Ulvaeus a Andersson vo svojich pokusoch s komponovaním a aranžovaním pokračovali aj naďalej. Jedným z výsledkov tejto tvorby bola nahrávka „People Need Love“ z roku 1972, ktorá sa vyznačovala tým, že bola naspievaná tak, že v nej prevažovali ženské vokály. Túto pieseň vydal Stig Anderson ako singel, pri ktorom ako interpretov označil kvarteto Björn & Benny, Agnetha & Anni-Frid. Singel sa vo švédskom kombinovanom rebríčku, v ktorom boli hodnotené aj hudobné albumy dostal na sedemnáste miesto. Takéto umiestnenie už malo dosť veľký význam. Singel „People Need Love“ sa dostal aj na hudobné trhy v Spojených štátoch, kde sa umiestnil na 114 mieste v hodnotení časopisu Cashbox a na 117 mieste bol v rebríčku, ktorý uverejnil časopis Record World. Za interpretov hudobného nosiča, ktorý vydal Playboy Records boli v USA označení Björn & Benny (with Svenska Flicka). Podľa Stiga Andersona by bol singel na americkom trhu omnoho úspešnejší, keby sa ho ujal silnejší vydavateľ. Playboy Records nemal v tom čase významnejší vplyv na rádiá a distribučné spoločnosti.^[8]

V roku 1973 sa Stig rozhodol, že urobia ďalší z pokusov preraziť v súťaži Melodifestivalen. Na súťaž vybrali skladbu „Ring Ring“. Jej štúdiovú nahrávku spracoval Michael B. Tretow. Jej aranžmán bol založený na vtedy modernej metóde Philla Spectora spočívajúcej v jednoliatom súbežnom zvuku výrazného spevu a hlasných nástrojov nazývanú aj „wall of sound“. Stig Anderson zaranžoval nahrávku tiež v anglickej verzii. Jej text napísali Neil Sedaka a Phil Cody. Podľa Stigových predstáv šlo o horúceho kandidáta na víťaza súťaže. Napriek jeho predpokladom sa skladba dňa 10. februára 1973 v súťaži Melodifestivalen prebojovala na len na tretie miesto a tým skupina znovu stratila šancu zúčastniť sa aktuálneho ročníka Eurovision Song Contest. Kvarteto potom vydalo svoj debutový album, ktorý nazvali Ring Ring. Album sa veľmi dobre predával a jeho titulný singel „Ring Ring“ sa stal hitom vo viacerých krajinách Európy a aj v Južnej Afrike. Stig Anderson ale stále nebol s výsledkom spokojný, lebo za skutočný prelom kariéry skupiny by považoval jej úspechy na hudobnom trhu v Spojenom kráľovstve a USA.

Začiatkom roku 1973 si začal Stig Anderson zjednodušovať konverzáciu o skupine tým, že namiesto nekonečne dlhého názvu ju v rámci firmy, ale aj smerom k verejnosti nazýval skrátene „ABBA“. Spočiatku mal snahu názov modifikovať. V Göteborgu je významná firma na spracovanie rýb, Abba Seafood, ktorá bola v bežnej komunikácii taktiež známa pod skráteným názvom „Abba“. No túto konzerváreň mimo Švédska nepoznali a tak Anderson veril tomu, že takéto pomenovanie pre skupinu by mohlo, minimálne mimo domovskej krajiny, fungovať. V göteborských médiách dokonca v tom čase bežala čitateľská súťaž o vhodnom mene pre skupinu. Padli pritom návrhy na mená ako „Alibaba“, „FABB“ a „Baba“... celá tá súťaž bola skôr marketingovou akciou a skupina, o ktorej sa zrazu toľko v médiách diskutovalo nakoniec zostala pri súčasnom názve „ABBA“. O právach na používanie názvu prebehli s konzervárňou rokovania, ktoré skončili vzájomnou dohodou.

Napriek tomu, že sa skupina ABBA v roku 1973 cez súťaž Melodifestivalen so skladbou „Ring Ring“ nedostala na Eurovision Song Contest sa Stig Anderson nevzdával a pripravoval sa na súťaž, ktorá sa mala konať v nasledujúcom roku 1974. Ulvaeus, Andersson a Stig Anderson boli totiž presvedčení, že súťaž Eurovision Song Contest je vhodnou cestou ako na seba upútať pozornosť mimo švédskeho hudobného priemyslu. Koncom roka 1973 preto prijali pozvanie na Melodifestivalen 1974. Z viacerých pripravených nových nahrávok vybrali pieseň „Waterloo“. Koncepcia tejto nahrávky silne korešpondovala s vtedajšou popularitou anglickej glam rockovej hudobnej scény.

Národné kolo súťaže vo švédskej televízii skupina ABBA vyhrala 9. februára 1974. Bolo to ich tretie súťažné vystúpenie. Vďaka tomu mali stále nové skúsenosti, ktoré kvartetu iba pomohli pri prezentácii na Eurovision Song Contest 1974. Po ich víťazstve dňa 6. apríla 1974 získali a hneď aj využili svoju šancu účinkovať v mnohých veľmi dôležitých televíznych show. Pomohlo to singlu piesne „Waterloo“ bodovať v rebríčkoch mnohých európskych krajín. Nahrávka piesne „Waterloo“ bola prvým hitom skupiny ABBA, ktorá bola jednotkou v Spojenom kráľovstve a v Západnom Nemecku. V Spojených štátoch svojou pozíciou na šiestom mieste rebríčka Billboard Hot 100. Singel im vydláždil cestu úspechu pre vydanie ich prvého celosvetového albumu a pre ich prvé koncertné turné v tejto krajine. Pre propagáciu poslúžilo ich prvé krátke vystúpenie v americkom televíznom programe The Mike Douglas Show. Ich album Waterloo sa v rebríčku Billboard 200 dostal síce iba na 145 miesto, no americká hudobná kritika ho hodnotila veľmi pozitívne.

Počas kariéry skupiny ABBA bol Anderson spoluautorom textov viacerých hitov: „Ring Ring“, „Waterloo“, „I Do, I Do, I Do, I Do, I Do“, „Mamma Mia“, „S.O.S“, „Fernando“, „Dancing Queen“, „Knowing Me, Knowing You“ a „The Name of the Game“.

Stig Anderson bol často označovaný za piateho člena skupiny ABBA. Pred ním bol v histórii hudobného priemyslu dávaný porovnateľný význam iba Brianovi Epsteinovi v súvislosti so skupinou The Beatles. Anderson bol vlastníkom vydavateľstva. Potom ako sa stali úspešnými dal podiely spoločnosti Bennymu Anderssonovi, Björnovi Ulvaeusovi a Michaelovi B. Tretowovi. Tretow patril medzi hlavných technikov nahrávania projektov skupiny. K najväčším oceneniam pre Andersona patrila cena od časopisu Billboard, ktorú dostal za to, že dokázal udávať trendy v populárnej hudbe.

Z komerčného hľadiska Andreson patril k dominantným postavám skupiny ABBA. Bol reprezentantom ich obchodných záujmov a dosahoval s ich majetkom aj rekordne úspešné obchody. V rovnakom čase manažoval investície z fondov a enormný príjem od Polar Music, kde mal majoritný podiel akcií. Bolo to po dohode, ktorú mali ešte z roku 1974 a pochádzal z veľkých príjmov z predaja jednotlivých nahrávok. Medzi rekordy v príjmoch kapely patrilo aj to, čo získali od Sovietskeho zväzu, kde nahrávky dodávali za barely s ropou. V polovici 80. rokov sa vplyvom zlého hospodárenia, chybných investícií, vysokým daňovým zaťažením a vzostupom úverových sadzieb značná časť imania skupiny ABBA stratila.

Andersonov kontrakt s umelcami ako aj medzinárodná distribúcia ich nosičov bola založená na vzájomnej dohode so skupinou. K problémom došlo potom, ako sa traja členovia skupiny ABBA rozhodlo, že s ním ukončia svoj obchodný vzťah. Vtedy zistili, že použil ich zmluvu na to aby sa na v priebehu rokov ich úkor obohatil odhadom o 4,5 milióna eur. Na základe toho dali zástupcovia Agnetha Fältskog Produktion AB, Mono Music AB (firma Bennyho Anderssona) a holandská holdingová spoločnosť, ktorá vlastnila práva Björna Ulvaeusa sťažnosť na okresnom súde v Štokholme. Spor bol nakoniec mimosúdne urovnaný v júli roku 1991 s tým, že podmienky dohody zúčastnené strany odmietli zverejniť.

Potom ako sa v roku 1982 presťahovala do zahraničia, Anni-Frid Lyngstadová predala všetky svoje podiely v Polar Music. Z neznámych dôvodov zostala jediným členom kvarteta, ktorý sa neuchádzala nikdy o ďalšie licenčné poplatky a ani nebol s Andersonom v žiadnom súdnom spore.

V roku 1989 Anderson vynaložil značné finančné prostriedky z vydavateľstva Polar Records na to, aby založil Polar Music Prize. V tomto kontrakte využil svoje licenčné práva, ktoré mal a registrovanú značku ABBA za nezverejnenú sumu predal vydavateľstvu PolyGram. Bolo to krátko predtým ako ho ABBA dala pre nedoplatky na súd. Predtým Anderson licencované diela skupiny ABBA a ich sólových projektov rozpredal viacerým svetovým hudobným vydavateľstvám. V roku 1998 bol PolyGram predaný Seagramu, ktorý sa spojil s Universal Music Group, ktorá teraz vlastní celý doterajší hudobný katalóg skupiny ABBA.

• PALM, Carl Magnus. Bright Lights, Dark Shadows: The Real Story of ABBA. Londýn : Omnibus, 2001. ISBN 0-7119-8389-5.

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Stig Anderson na anglickej Wikipédii.
• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Stikkan Anderson na švédskej Wikipédii.

•   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Stig Anderson