Sklabiňa (hrad)

Hrad pravdepodobne vznikol v prvej polovici 13. storočia na mieste staršieho hradiska. K výstavbe bezvežového hradu s obvodovou plášťovou hradbou došlo na začiatku 14. storočia, čo dokladajú aj najnovšie dendrologické zistenia. S tým súvisí aj dokument podpísaný staviteľom magistrom Dončom z roku 1309, a tento rok sa považuje za doposiaľ najstaršiu hodnovernú zmienku o hrade. Od roku 1328 bol sídlom Turčianskej stolice. V roku 1434 hrad bol vypálený husitmi aj s listinami z roku 1242. V rokoch 1410 - 1469 bol v zálohu poľského rodu Balických.

Hrad dostal v roku 1527 nového majiteľa, Františka Révaya, ktorý sa stal veľmi skoro dedičným županom Turca. Révayovcom patril hrad do roku 1914, kedy ho zdedili netere posledného baróna Františka Révaya, sestry Mária Cebriánová a Róza Hubay Cebriánová, ktorej manžel Jenő Hubay bol slávnym skladateľom. Od 14. storočia až do polovice 18. storočia, keď postavili nový župný dom v Martine, bol hrad sídlom Turčianskej stolice, bol tu uložený župný archív a župná väznica.

Najstaršou časťou je horný hrad nepravidelného pôdorysu s vnútorným nádvorím, ktoré postupne zastavali obytnými a hospodárskymi budovami. Dominujúcou bola mohutná hranolová veža s kaplnkou, situovaná na najvyššom bode brala, datovaná do korvínovskej prestavby v roku 1487. Ešte v 30. rokoch 15. storočia hrad rozšírili o parkánové predhradie, táto hradba obohnala celý hrad, na severozápadnej strane ho spevnili dvoma polygonálnymi baštami. V roku 1554 hrad opravili a v 60. rokoch 16. storočia rozšírili o južné, druhé predhradie, kde vznikla nová brána chránená dnes už zaniknutou okrúhlou vežou. Tieto stavebné úpravy súviseli aj s tureckým nebezpečenstvom, ktoré ohrozovalo predovšetkým južné kraje dnešného Slovenska. Zároveň bola na východnej strane vybudovaná hranolová delostrelecká veža, neskôr prebudovaná na obytný palác. Západnú prístupovú stranu chránila nová polygonálna veža, ktorú v roku 1610 Peter Révay zakomponoval do tzv. hradného kaštieľa. ten bol obývaný a plný umeleckých zbierok, až kým ho nacisti 30. septembra 1944 vypálili. V roku 1636 bol dolný hrad opevnený dvojicou polygonálnych renesančných bášt s bránou a neskôr v polovici 17. storočia pred ňou vzniklo mohutné delostrelecké "štvrté predhradie", ktoré neskôr až do druhej svetovej vojny plnilo hospodárske účely.^[2]

Z hradu sa zachovala značná časť murív kaplnky, v ktorej sa zachovali gotické nábehy rebier klenby, časti veže, palácov, hospodárskych budov, opevnenia, bášt i kaštieľa. Miestami stoja múry do výšky niekoľkých metrov, inde sú viditeľné len v teréne. Napriek tomu je pôdorys hradu veľmi dobre čitateľný. Na kaplnke sa zachovali aj ostenia gotických, pôvodne lomených okien, zvyšky omietky a na zrúcanine kaštieľa viaceré renesančné architektonické detaily (okná, portál, nábehy rebier).

Hrad Sklabiňa prevzalo v roku 2020 občianske združenie DONJON, ktoré pripravuje záchranné práce. Dobrovoľníci odstránili náletovú vegetáciu, hradom vedie náučný chodník. Je prístupný, no prehliadka je spoplatnená. Súčasťou prehliadky hradu sú expozície vo dvoch budovách, ktoré prezentujú celé dejiny hradu. Najnovšia expozícia v obnovenej renesančnej bašte, sprístupnená v máji 2022 predstavuje izbu posledného kastelána a udalosti Slovenského národného povstania, ktoré poznačili existenciu hradu.

V rokoch 1610 – 1612 si Révayovci postavili v treťom predhradí pohodlný renesančný poschodový kaštieľ, ktorý podľa vtedajších obranných požiadaviek opevnili. Kaštieľ bol obývateľný až do roku 1944, keď ho v rámci partizánskych bojov hitlerovské vojská podpálili. Odvtedy je v ruinách. V roku 1970 sa uskutočnili opravné práce pri vstupe do areálu, aj v priestore pred ním.

• Zámky.sk – zdroj, z ktorého (pôvodne) čerpal tento článok.

•   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Sklabiňa (hrad)