Rodová identita alebo genderová identita je presvedčnie, ako vnútorne vnímame svoj rod, respektíve pohlavie.^[1] Rodová identita jedinca môže korelovať s biologickým pohlavím priradeným pri narodení alebo sa od neho môže líšiť.^[2] U väčšiny jednotlivcov sa rôzne biologické determinanty pohlavia zhodujú a sú v súlade s rodovou identitou jednotlivca. Rodové vyjadrenie zvyčajne odráža rodovú identitu osoby, ale nie vždy to tak je. Hoci osoba môže vyjadrovať správanie, postoje a vystupovanie v súlade s konkrétnou rodovou rolou, takéto vyjadrenie nemusí nevyhnutne odrážať jej rodovú identitu. Pojem rodová identita zaviedol profesor psychiatrie Robert J. Stoller v roku 1964 a spopularizoval ho kontroverzný psychológ John Money.

Vo väčšine spoločností existuje základné rozdelenie medzi rodovými atribútmi priradenými mužom a ženám - rodová binárna sústava, ku ktorej sa prikláňa väčšina ľudí a ktorá zahŕňa očakávania mužskosti a ženskosti vo všetkých aspektoch pohlavia a rodu: biologické pohlavie, rodová identita, rodové vyjadrenie a sexuálna orientácia. Niektorí ľudia sa nestotožňujú s niektorými alebo so všetkými typickými aspektmi pohlavia priradenými k ich biologickému pohlaviu; niektorí z týchto ľudí sú transgender, nebinárni alebo genderqueer. Niektoré spoločnosti majú kategórie tretieho pohlavia.

V knihe Introduction to Behavioral Science in Medicine z roku 2012 sa uvádza, že až na výnimky sa „rodová identita vyvíja prekvapivo rýchlo v ranom detstve a vo väčšine prípadov sa zdá, že sa stáva aspoň čiastočne nezvratnou vo veku 3 alebo 4 rokov“. Spoločnosť The Endocrine society uviedla: "Objavili sa značné vedecké dôkazy, ktoré demonštrujú trvalý biologický prvok, ktorý je základom rodovej identity. Jednotlivci sa môžu rozhodovať v dôsledku iných faktorov vo svojom živote, ale nezdá sa, že by existovali vonkajšie sily, ktoré by u jednotlivcov skutočne spôsobili zmenu rodovej identity."

Esencialisti tvrdia, že rodová identita je pri narodení určená biologickými a genetickými faktormi, zatiaľ čo sociálni konštruktivisti tvrdia, že rodová identita a spôsob, akým je vyjadrená, sú sociálne konštruované, t.j. určené kultúrnymi a sociálnymi vplyvmi.

Existuje niekoľko teórií o tom, ako a kedy vzniká rodová identita, a štúdium tejto témy je náročné, pretože najmä počas štádia osvojovania si jazyka v ranom veku dieťaťa sú výskumníci odkázaní robiť predpoklady z nepriamych dôkazov.[16] John Money navrhol, aby deti mali povedomie o pohlaví a pripisovali mu určitý význam už od 18 mesiacov do 2 rokov; Lawrence Kohlberg tvrdil, že rodová identita sa nevytvára až do veku 3 rokov.[16] Panuje všeobecná zhoda, že základná rodová identita sa pevne formuje do veku 3 rokov.[16][12][17] V tomto bode môžu deti rázne vyhlásiť svoje pohlavie[16][18] a majú tendenciu vyberať si aktivity a hračky, ktoré sa považujú za vhodné pre ich pohlavie[16] (ako bábiky a maľovanie pre dievčatá, nástroje a autá pre chlapcov),[19] hoci ešte úplne nerozumejú implikáciám rodu.[18] Po dosiahnutí veku troch rokov je mimoriadne ťažké zmeniť rodovú identitu.[13]

Martin a Ruble konceptualizujú tento proces vývoja ako tri fázy:

(1) ako batoľatá a deti v predškolskom veku sa deti učia o definovaných charakteristikách, ktoré sú socializovanými aspektmi rodu; (2) vo veku od piatich do siedmich rokov sa identita upevňuje a stáva sa rigidnou; (3) po tomto „vrchole rigidity“ sa vracia plynulosť a sociálne definované rodové roly sa trochu uvoľnia.[20]

Barbara Newmannová to delí na štyri časti:

(1) pochopenie konceptu rodu. (2) osvojenie si štandardov a stereotypov rodových rolí. (3) stotožnenie sa s rodičmi. (4) vytvorenie rodovej preferencie.[18]

Podľa Organizácie Spojených národov pre výchovu, vedu a kultúru (UNESCO) by komplexná sexuálna výchova mala zvýšiť povedomie o témach ako rod a rodová identita.[21]^[3]

Bosinski predpokladal, že „vývoj rodovej identity je určený vysoko komplexnou, časovo závislou biopsychosociálnou štruktúrou podmienok.“[5] Prinajmenšom od Simone de Beauvoir a jej knihy The Other Sex, publikovanej v roku 1949, sa rozvinul neustály spor o rodovej identite a otázke, či je konštituovaná primárne „alebo dokonca výlučne“ biologickými podmienkami, vplyvmi socializácie alebo účinkami psychogenetických faktorov. Bosinski verí, že to „vyzerá, ako keby sa diskurzné kyvadlo teraz opäť ‚hojdalo‘.“[13] Aj keď je to vyvolané aj vedeckými poznatkami, výrazne to ovplyvňuje „duch doby“. To by sa však mohlo od súčasných vedeckých výsledkov nielen odchyľovať, ale aj úplne protirečiť.

Psychoanalytická teória veľa prispela k otázke, ako sa rodová identita vyvíja. Podľa Jessicy Benjamin sexuálny vývoj postupuje od autoerotizmu cez narcizmus až po genitálnu lásku. Podrobne opísala štyri fázy vývoja rodovej identity.[14]

Počas prvého 1,5 roka života sa „tvorí jadro rodovej identity“. Toto je „len pociťované presvedčenie, že ste muž alebo žena“. To neskôr vedie k „presvedčeniu o príslušnosti k jednej alebo druhej skupine“. To je význam pojmu rod.[15]

V druhej polovici druhého roku života začína ďalšia fáza rozvoja rodovej identity „na úrovni identifikácie“ včasnou diferenciáciou.[16] „Na rozdiel od základnej rodovej identity“ tento fenomén opísali Person a Oversy v roku 1983 pojmom rodová rolová identita, pretože mužské a ženské sebaobrazy sú v centre pozornosti.[17] Ide o „psychologický úspech“, ktorý je „získaný odlúčením a individuáciou“ v konflikte. Dieťa začína vedome rozlišovať oboch rodičov a tiež ich pohlavie. V tom, čo Benjamin nazýva tradičným rodovým usporiadaním, matka ideálne predstavuje „oporu, puto a starostlivosť“, otec predstavuje „vonkajší svet, skúmanie a slobodu“. Skúsenosť dieťaťa ešte nie je o triáde, teda otec-matka-dieťa, ale skôr o diáde,[18] teda otec-dieťa alebo matka-dieťa. Tu vzniká niečo ako „identifikačná láska“.[19]

Vo veku 2 až 3 ½ rokov je schopnosť dieťaťa milovať stále silne narcistická. Ak chce byť chlapec v tomto období ako jeho matka a dievča ako jej otec, nie je to ani prejav odmietnutia vlastného pohlavia, ani reakcia na konflikty. Namiesto toho ide o lásku a obdiv k opačnému pohlaviu. Deti sa teraz začnú asimilovať s „repertoárom gest a správania, ktoré kultúra poskytuje na vyjadrenie mužskosti a ženskosti.“[19] Deti sa však stále snažia „obe možnosti si v sebe rozobrať a porovnať“. Ku koncu tejto vývojovej fázy prichádza do povedomia konflikt „medzi túžbou a anatomickou realitou“. „Táto fáza je charakterizovaná neustálym protestom proti čoraz jasnejšiemu vnímaniu rodových rozdielov.“[20] Obaja by však – stále – chceli byť všetkým a protestujú proti „rodovo špecifickým hraniciam“. Podľa Sigmunda Freuda staršie psychoanalytické koncepty, ktoré sa teraz do značnej miery opustili, predpokladali, že chlapci v tomto štádiu vývoja budú závidieť dievčatám ich schopnosť plodiť deti a dievčatá budú závidieť chlapcom ich penis. Karen Horney bola prvá, ktorá sa postavila proti Freudovým teoretickým konštruktom v roku 1922.[21]

Ku koncu štvrtého roku života nastáva fáza „skutočnej rodovej diferenciácie“.[20] "Doplnkové protiklady sú priradené k sebe a k druhému." V tejto fáze sa vzdáva identifikačnej lásky k rodičovi opačného pohlavia – „zvyčajne, ale nie nevyhnutne“. To často vedie k rivalite a „pohŕdavému odmietaniu opačného pohlavia“ alebo k láske a túžbe po stratenom druhom. V tejto fáze možno pozorovať „šovinistické trvanie na vlastnom pohlaví“ – „každý musí byť ako ja“. Identifikáciu osôb rovnakého pohlavia teraz podporujú aj iné postavy ako rodičia a tiež rovesníci. V ideálnom prípade teraz dieťa dokáže uznať a akceptovať vlastné hranice a milovať to, čo je u iných iné. To znamená, že dospeli k „identifikačnej a objektovej láske“. Najmä láska, ktorá smeruje k tomu druhému, si vyžaduje toleranciu k napätiu a tá sa musela vyvinúť, aby bol tento vývojový krok úspešný. Čím menej sa dieťa zasekne v „rigidných, komplementárnych koncepciách rolí“, tým je pravdepodobnejšie, ako hovorí Benjamin, uvoľnená „oboznámenosť so zvláštnosťami opačného pohlavia“.[22]

Keď je tento proces individuálneho rozvoja dokonaný, deti majú spočiatku „vysoko stereotypné úsudky o tom, čo chlapci môžu robiť a čo dievčatá nie a naopak“, čo však „podlieha sociokultúrnym výkyvom“. V dôsledku toho je „vývojovou úlohou dieťaťa naučiť sa správať v súlade s priemernými očakávaniami mužského alebo ženského pohlavia.“[23] Podľa Bosinského v roku 2000 „v moderných priemyselných kultúrach hranice medzi bytím mužom a ženou už nie sú také pevné ako pred 30 rokmi.“[24]

Pre rozvoj rodovej identity v iných ako západných kultúrach je potrebné brať do úvahy samostatné aspekty – nie v každom ohľade, ale v niektorých charakteristikách. Psychoanalytik Mahrokh Charlier napríklad publikoval o vývoji v „patriarchálnych islamských spoločnostiach“.[27]

Pokusom zaoberať sa vývinovou psychológiou rodovej identity stojí rozsiahla odborná literatúra v rôznych dotknutých vedných disciplínach: „Vývoj rodovej identity, rodového rolového správania a predstáv bol predmetom obrovského množstva štúdií a publikácií v sociálnej psychológii, diferenciálnej psychológii, empirickej vývinovej psychológii atď. Len v psychologickej literatúre sa každý rok objaví na túto tému približne 600 nových prác.“[28] Pre prehľadnosť Bosinski navrhuje niekoľko „prehľadových prác.“