Pieskovec

 

Pieskovce sa skladajú zo zŕn piesčitej (psamitickej) veľkosti, ktorá zodpovedá priemeru 0,05^[2] (resp. 0,064^[3]) až 2 mm. Tieto úlomky sú zvyškami starších rozpadnutých hornín. Vzhľadom na ich malé rozmery môžu byť tieto úlomky monominerálne (tvorené jedným minerálnym zrnom).

Kremeň je dominantná zložka pieskovcov - v priemere až dve tretiny klastických úlomkov predstavujú kremenné zrná. Dôvod hojného výskytu kremeňa je ten, že kremeň je aj najbežnejšia zložka väčšiny vyvretých a premenených hornín, je odolný voči mechanickým účinkom transportu a taktiež voči chemickému zvetrávaniu^[4].

Chalcedón a opál plnia väčšinou úlohu cementu v mladších pieskovcoch, v starších sú devitrifikované (zbavené vody z ich štruktúry) a premenené na kremeň^[4].

Živce bývajú v pieskovcoch zastúpené v menšej miere, nakoľko sú v procese zvetrávania a transportu nestabilné. V pieskovcoch sú zastúpené všetky hlavné živcové skupiny - ako alkalické, tak aj sodno-vápenaté. Prítomnosť vody v pieskovci spôsobuje chemické zmeny v živcoch (illitizácia, kaolinizácia), tak ich výskyt poukazuje na arídne (púštne) klimatické podmienky vzniku pieskovca.

Sľudy sú prítomné prakticky vo všetkých pieskovcoch, no väčší výskyt je v jemnozrnnejších variantoch. Výskyt určitej minerálnej variety sľúd indikuje pôvodnú horninu - muskovit je bežnejší v metamorfitoch, a biotit naopak v magmatitoch. Glaukonit sa vyskytuje výlučne v pieskoch a pieskovcoch morského pôvodu. Vzniká rozkladom Mg-Fe silikátov v mierne redukčnom prostredí.

Uhličitany (kalcit, siderit, dolomit) plnia obvykle úlohu cementu, aj keď kalcit (a v ojedinelých prípadoch aj dolomit) sa podieľa aj na zložení zŕn.

Ako akcesória môže byť v zložení pieskovcov prítomný rad minerálov. Iba niektoré sú však užitočné pre zistenie znosovej oblasti. Najvhodnejšie sú na to ťažké minerály^[5]. Sú to zrná, ktorých merná hmotnosť je vyššia ako 2,8 g.cm⁻³. Ich obsah v pieskovcoch obvykle nebýva väčší ako 1 %^[4] a závisí od hojnosti ich zastúpenia v zdrojovej hornine, odolnosti voči zvetrávaniu, transportu a diagentickým procesom. Význam ich výskytu v pieskovcoch spočíva v tom, že na základe určitej minerálnej asociácie je možné charakterizovať zdrojovú oblasť. Všeobecne platí, že čím je pieskovec starší, tým je nižší obsah ťažkých minerálov. Medzi ťažké minerály patria turmalíny, zirkón, rutil, olivín, amfiboly, pyroxény, ilmenit, magnetit, titanit, granáty a viacero ďalších minerálov.

Úlomky hornín sú posledná, ale nie nevýznamná zložka pieskovcov. Ich výskyt a percentuálne zastúpenie závisí opäť od odolnosti voči mechanickej deštrukcii počas zvetrávania a transportu, no svoju úlohu hrá aj plošný rozsah a a morfológia zdrojovej oblasti. Čím je reliéf členitejší, tým viac litických úlomkov sa dostane do pieskovej frakcie. Obdobný efekt má aj väčšie plošné rozšírenie zdrojovej horniny.

 

Pieskovce sa rozdeľujú na základe minerálneho zloženia a/alebo štruktúry. Štruktúrne hľadisko vyjadruje obsah základnej hmoty v hornine a minerálne hľadisko zohľadňuje obsah troch zložiek - kremeňa, živcov a úlomkov hornín. Na základe obsahu základne hmoty sa pieskovce rozdeľujú na:

• arenity – obsah základnej hmoty (matrix) je menej ako 15 %
• droby – obsah základnej hmoty (matrix) je viac ako 15 %

Minerálne zloženie sa vyjadruje adjektívom k príslušnému názvu. Teda kremité arenity a droby sú pieskovce s obsahom kremeňa viac ako 95 %, arkózy, arkózové arenity, živcové a arkózové droby sú pieskovce s prevahou živcov a litické arenity a droby sú pieskovce s prevahou úlomkov hornín nad ostatnými zložkami.

Kremenné arenity (kremence, predtým ortokvarcity) predstavujú minerálne a štruktúrne zrelé sedimenty, v podstate sa o nich dá povedať, že sú konečný produkt zvetrávania a transportu. Sú výsledkom dokonalého chemického zvetrávania v zdrojovej oblasti a dobrého (pravdepodobne aj viacnásobného) prepracovania počas transportu. K ich vzniku dochádza v tektonicky stabilných oblastiach, prípadne sú to viacnásobne usadené, rozrušené, prepracované a nanovo spevnené pieskovce^[4].

Pieskovce (spolu s ostatnými klastickými sedimentami) sa vyskytujú v nasledovných prostrediach:

• riečne prostredia - náplavové vejáre riek, meandre
• jazerné a deltové prostredia
• morské pobrežia - prílivovo-odlivové plošiny, pláže, plytké šelfové moria, kontinentálne okraje aj hlbšie priestory
• púštne prostredia (duny)

Rôzne typy prostredí vzniku sa najčastejšie určujú na základe prítomných skamenelín alebo sedimentárnych textúr.

 

Na Slovensku sa pieskovce najčastejšie vyskytujú vo flyšových súvrstviach Vonkajších Karpát a v centrálnokarpatskom paleogéne. Eocénne až spodnomiocénne pieskovce budínskej panvy budujú svahy Cerovej vrchoviny. Významné sú aj karbónske a až spodnotriasové pieskovce v súvrstviach obalových sekvencií a príkrovových jednotiek (hlavne kremence) Centrálnych Karpát. Pieskovce tvoria aj časť obalu v bradlovom pásme^[6]. V triasovom kontinentálnom tomanovskom súvrství v Tatrách boli nájdené prvé stopy po prítomnosti dinosourov na území Slovenska.

Ako jedny z najčastejších hornín pokrývajú rozsiahle oblasti. Známe sú hlavne z laurentského staršieho paleozoika, tzv. fácia Old red sandstone, alebo z platformného pokryvu karbónsko-triasovej Pangey. Z tohto obdobia sú známe napr. fácie New red sandstone, alebo bundsandstein.

Z Českého masívu je známy napríklad hořický pieskovec a ďalšie typy usadené v českej kriedovej panvy ako sú pieskovce v oblasti Prachovských či Adršpašských skál^[1].

Na praktické použitie pieskovcov vplýva najmä charakter tmelu. Najodolnejšie sú pieskovce s kremitým tmelom, ktoré sa často používajú v stavebníctve^[7]. Relatívne vysoká porozita a priepustnosť pieskovcov má za následok, že sa v nich často hromadí ropa^[8].

• Zoznam hornín
• Piesok

•   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Pieskovec
•   Wikislovník ponúka heslo Pieskovec