Pavol I. (Rusko)

Bol synom veľkokňažnej Kataríny, (neskoršia cárovná Katarína II.) Jeho otcom bol oficiálne cárovič Peter (neskorší cár Peter III.), ale historici o tom dodnes pochybujú a za skutočného otca je považovaný väčšinou milenec Kataríny, Sergej Saltykov, špekuluje sa i o neskoršom poľskom kráľovi Stanislavovi Poniatowskom.^{[chýba zdroj]}

Hneď po narodení bol rodičom odobratý a o jeho výchovu sa starala vládnuca cárovná Alžbeta I. Dostal vynikajúce vzdelanie, veľmi dobre poznal dejiny a literatúru, umenie mu nebolo cudzie, pekne kreslil a dobre ovládal francúzštinu. Už v detských rokoch sa prejavovali niektoré špecifické vlastnosti jeho osobnosti: neznášal krivdu a nespravodlivosť, bolo mu odporné tradičné ruské podplácanie, bol štedrý, pokiaľ mu to možnosti dovoľovali. V roku 1783 mu matka darovala palác s parkom v Gatčine, ktorý sa neskôr stal cárskou rezidenciou.

Len čo sa stal panovníkom, začal ihneď rázne robiť reformy. Už v deň svojej korunovácie (6. apríla 1797), len čo získal právo podpisovať zásadné panovnícke výnosy, zmenil zákon Petra I. o následníctve trónu: od tej doby bude mať právo na následníctvo iba prvorodený potomok mužského pohlavia. Žena by sa mohla stať panovníčkou iba vtedy, keby panovnícky rod nemal mužských potomkov.

Charakter jeho vlády bol ale čisto absolutistický, cár vydával zákony z vlastnej vôle a trval na ich realizácii v praxi. Pavlove kroky v legislatívnej oblasti svedčia skôr o psychickej labilite a výstrednosti jeho osobnosti. Na ilustráciu stačí uviesť, že nariadil aj také kuriózne normy pre obyvateľov Petrohradu, ako bol povinný čas obeda o jednej hodine popoludní, kedy obedoval samotný cár, alebo zhasnutie všetkých svetiel o desiatej hodine večer, keď sa k spánku ukladal imperátor.

V zahraničnej politike sa cár držal kurzu nastaveného ešte jeho matkou Katarínou II. Ruské vojská pokračovali vo vojne proti Francúzskej republike, v roku 1798 v Stredozemnom mori operovala flotila pod velením admirála Ušakova, ktorá od Francúzov získala Neapolsko. Do severného Talianska bola vyslaná aj pozemná armáda pod velením Alexandra Suvorova. Spolu s rakúskym vojskom Rusi vytlačili francúzske jednotky zo severu Talianska. Po víťazstvách nad Francúzmi sa však ruskí diplomati dostali do sporov so svojimi rakúskymi kolegami o územné zisky a cár v hneve nariadil, aby sa ruská armáda vrátila späť do Ruska. V roku 1800 sa naopak začali zlepšovať vzťahy medzi prvým konzulom Napoleonom Bonapartom a cárom Pavlom. Došlo k tomu najmä po obsadení Malty Angličanmi a vypudení odtiaľ rádu maltézskych rytierov. Pavol I. bol titulárnym veľmajstrom rádu a tento krok vnímal ako osobnú urážku. Pravdepodobne jeho diplomatický obrat smerom k republikánskemu Francúzsku stál za palácovým prevratom, ktorý sa napokon skončil jeho zavraždením.

V noci z 11. na 12. marca 1801 bol cár Pavol I. zavraždený sprisahancami vo svojej práve dokončenej rezidencii, v Michajlovskom paláci, postavenom na tom mieste, kde kedysi stál Letný palác Alžbety Petrovny (v ktorom sa cár narodil). O sprisahaní, ktorého sa zúčastnili cárovi nepriatelia, nie sú známe detailné fakty. K jeho vodcom patril generál L. L. Bennigsen, petrohradský vojenský gubernátor P. A. Palen, knieža Platon Zubov (kedysi milenec Pavlovej matky Kataríny Veľkej) a gardoví dôstojníci. Pod rúškom noci prenikli do paláca z dvoch strán, vyrazili dvere a vtrhli do cárovej spálne. Pavol I. bol pri jeho internácii pravdepodobne zadusený vankúšom. O prípravách atentátu sa krátko pred realizáciou dozvedel aj cárovič Alexander Pavlovič, ktorý v slzách žiadal, aby bol život jeho otca ušetrený. V ranných hodinách 12. marca 1801 bol Alexander vyhlásený za nového cára ako Alexander I.

Bol dvakrát ženatý, v oboch prípadoch s nemeckými princeznami. Jeho prvou manželkou bola Wilhelmina Luisa von Hessen-Darmstadt, ktorá po svadbe (10. októbra 1773) prijala pravoslávnu vieru a meno Natália Alexejevna Ruská. Zomrela pri komplikovanom pôrode dňa 26. apríla 1776; dieťa, o ktorom nebolo isté, či jeho otcom nie je jej milenec Andrej Razumovskij, zomrelo tiež. Pavel niesol jej smrť veľmi bolestne a nemohol sa s ňou vyrovnať; vtedy mu matka ukázala kompromitujúce materiály o Natálii a grófovi Razumovskom. Pavel Petrovič bol tým kruto zasiahnutý, neprišiel na pohreb, neobjavoval sa v spoločnosti dvora a celá táto história silne poznačila do budúcna jeho charakter: stal sa nevyrovnaným a podozrievavým (neskôr nedôveroval svojej druhej žene ani deťom; ako vysvitne nižšie, snáď i právom).

Takmer vzápätí po pohrebe sa pre neho začala hľadať nová nevesta, ktorej sa stala Sofie Dorota Württemberská (s pravoslávnou vierou prijala ruskej meno Marie Fjodorovna). Svadba sa konala 7. októbra 1776 a manželstva vzišlo desať detí:

• Alexander (1777 – 1825); ruský cár v rokoch 1801 – 1825
• Konštantín (1779 – 1831)
• Alexandra (1783 – 1801)
• Jelena (1784 – 1803)
• Mária (1786 – 1859)
• Katarína (1788 – 1819) ∞ württemberský kráľ Viliam I.
• Oľga (1792 – 1825)
• Anna (1795 – 1865) ∞ holandský kráľ Viliam II.
• Mikuláš (1796 – 1855); ruský cár v rokoch 1825 – 1855
• Michal Pavlovič (1798 – 1849)

• TEREŠČUK, Andrej Vasiljevič. Panovníci Ruska. Havlíčkův Brod : Fragment, 2007. 80 s. (Odkaz.) ISBN 978-80-253-0469-3
• Imperator Pavel Pervyj i Orden Sv. Ioanna Ijerusalimskogo v Rossii: sbornik statej. Sankt-Peterburg : Kul'tInformPress. 144 s. ISBN 5-8392-0102-2
• BUBEN, Milan. Řád Maltézských rytířů vždy sloužil nemocným. Katolický týdeník. 2010, roč. 21, čís. 39, s. i-ii. ISSN 0862-5557
• MCGREW, Roderick Erle. Paul I of Russia, 1754-1801. Oxford : Clarendon Press, 1992. 405 s. ISBN 0198225679
• OBOLENSKIJ, Gennadij L'vovič. Imperator Pavel I. Moskva : Russkoje slovo, 2000. 381 s. ISBN 5-8253-0003-1
• PESKOV, Aleksej Michajlovič. Pavel I. Moskva : Molodaja gvardija, 1999. 420 s. ISBN 5-235-02344-7
• RAGSDALE, Hugh. The Cambridge history of Russia. Příprava vydání Dominic Lieven. Cambridge : Cambridge University Press, 2006. 765 s. ISBN 9780521815291. Kapitola Russian foreign policy, 1725–1815, s. 516-519, 524
• VLČEK, Radomír. Ruský car Pavel I. a kníže Alexandr A. Bezborodko. In Milý Bore--. Profesoru Ctiboru Nečasovi k jeho sedmdesátým narozeninám věnují přátelé, kolegové a žáci. Brno : Historický ústav AV ČR, 2003. ISBN 80-86488-12-8. s. 183-188

•   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Pavol I. (Rusko)

• Biografie Pavla I. na stránkách Orthodox America, cit. 2012-05-01
• Paul (emperor of Russia), Encyclopaedia Britannica, cit. 2012-05-01

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Pavel I. Ruský na českej Wikipédii.