Pakt Ribbentrop-Molotov

Vzájomné vzťahy medzi Nemeckom a Sovietskym Ruskom po prvej svetovej vojne zmenila bilaterálna Rapallská zmluva, podpísaná 16. apríla 1922 v Rapalle (Taliansko). Boli ňou obnovené diplomatické styky medzi oboma krajinami, ktoré sa zriekli navzájom náhrady vojnových škôd a priznali si doložku najvyšších výhod. Bola to prvá medzinárodná zmluva, uzavretá Ruskom po Októbrovej revolúcii a aj pre Nemecko bola táto zmluva prvou rovnoprávnou medzinárodnou zmluvou po prehranej 1. svetovej vojne.

Napriek viacerým radikálnym krokom, ktoré Sovietski predstavitelia na čele so Stalinom odôvodňovali nebezpečenstvom napadnutia krajiny západnými kapitalistami, až do polovice 30. rokov 20. storočia Sovietskemu zväzu nehrozilo žiadne reálne nebezpečenstvo nepriateľskej agresie.^[1] Situácia sa však začala radikálne meniť po nástupe nacizmu v Nemecku. V ZSSR videli nebezpečenstvo v protiboľševickej rétorike nacistov a ich potenciálnom spojenectve s konzervatívcami v Západnej Európe. V tomto období začali sovietski predstavitelia meniť politický kurz svojej zahraničnej politiky smerom k propagácii odzbrojenia, kolektívnej bezpečnosti a obrane pred agresiou. Rokovania o vojenskej spolupráci ZSSR so Spojeným kráľovstvom a Francúzskom však napriek ich dlhému trvaniu, neviedli k žiadnym výsledkom. Stalinove rozhodnutie prikloniť sa na stranu Hitlera (založené na jeho marcovom vyhlásení, že nebude "... za iných vyťahovať horúce gaštany z ohňa" ^[2]), preto nemožno považovať za ideologické, ale skôr pragmatické.^[1]

Sovietski predstavitelia od apríla 1939 paralelne tajne rokovali aj s Nemcami. Aj z tohto dôvodu Stalin v máji 1939 nahradil ministra zahraničných vecí Maxima Litvinova, ktorý bol zástanca takzvanej kolektívnej bezpečnosti a židovského pôvodu svojim najbližším spolupracovníkom Molotovom. 19. augusta 1939 podpísali obidve krajiny zmluvu o hospodárskej spolupráci a 21. augusta Hitler tajne ponúkol Stalinovi zmluvu o neútočení aj s polovicou Poľska. Stalin pozval do Moskvy nemeckého ministra zahraničných vecí na 23. augusta.

Podľa iného zdroja (ruského historika Andreja Zubova) Hitler dal Stalinovi čas na rozmyslenie práve do 23. augusta^[3], pretože nemecká invázia do Poľska sa mala pôvodne začať 26. augusta. Hitlerovi podpísanie paktu mimoriadne vyhovovalo, avšak rozkaz na začiatok vojny odvolal (pozri napr. Jablunkovský incident na poľsko-česko-slovenskej hranici) a odložil svoj útok až do 1. septembra. Dôvodom bolo, že 25. augusta bol podpísaný poľsko-britský pakt spoločnej obrany ako príloha k francúzsko-poľskému spojenectvu (1921) a tiež očakával podporu od Mussoliniho.

Ribbentrop nestrácal čas a so sovietskym predsedom vlády Vjačeslavom Molotovovom sa stretol už tri hodiny po svojom pristátí v Moskve. Ribbentropa na letisku vítali vlajky so svastikami a luxusná limuzína s nepriestrelnými sklami. Nacistická delegácia sa v Moskve zdržala trinásť hodín. ^[3]

Stalin bol osobne prítomný. Obe strany už predtým definovali svoje sféry záujmu od Baltského po Čierne more. Rozpory boli minimálne, aspoň čo sa týka Poľska. Hitler bol priebežne telefonicky informovaný Ribbentropom a jeho územné požiadavky boli do zmluvy zapracované (pozri mapa). Podľa ruského historika „Napriek tomu Nemci vyjednávali doslova o každom kilometri štvorcovom.“ Kameňom úrazu bolo hlavne odovzdania Pobaltia Sovietom.^[3] Stalin požadoval do svojej sféry celé Lotyšsko s oboma strategickými prístavmi, s čím Hitler nakoniec telefonicky súhlasil.^[4] Lotyšsko, Estónsko a Fínsko sa podľa dohody dostali do sféry vplyvu ZSSR.^[5] Litva mala mať zvláštne postavenie a mesto Vilnius miestom záujmu oboch zmluvných strán.

Pomenovanie paktu vzniklo z priezvisk dvoch ministrov zahraničných vecí: Joachima von Ribbentropa a Vjačeslava Molotova.

Zmluva bola podpísaná v Moskve s dátumom 23. augusta 1939. V skutočnosti však bola podpísaná až 24. augusta o 2 hodine ráno a po podpise nasledovala oslava (slávnostná večera v Kremli, kde si mal Stalin dokonca pripiť na Hitlerovo zdravie^[3]).

V zmluve sa obe strany zaviazali, že nepoužijú vojenskú silu proti druhej strane a nespoja sa proti sebe s nepriateľmi. To bola časť zmluvy prezentovaná oficiálne (prvých 7 článkov^[6]). Vtedajšia komunistická propaganda zmluvu obhajovala ako úsilie ZSSR vyhnúť sa vojne medzi Nemeckom a Spojeným kráľovstvom^[1][2]. Neskôr bol Pakt komunistickou propagandou zatajovaný alebo zjednodušene interpretovaný tak, že Stalin sa dal oklamať napr.: Hitler bral pakt ako nezáväzný, pričom pre Stalina tento pakt znamenal istotu. ^{[chýba zdroj]}

V septembri 1939 dostala Kominterna nové inštrukcie a bleskurýchlo skončila s doterajšou protifašistickou a protinacistickou rétorikou a začala opisovať vojnu v Európe ako záležitosť imperialistických kapitalistických krajín. Rovnako boli inštruovaní komunisti v západných krajinách: od podpory zaistenia kolektívnej bezpečnosti v Európe začali odrazu obviňovať Britániu a Francúzsko z prípravy vojny. Stalin v rozhovore v sovietskej tlači v novembri 1939 vyhlásil, že nie Nemecko napadlo Francúzsko a Anglicko, ale že naopak Francúzsko a Anglicko napadli Nemecko, čím na seba prevzali zodpovednosť za rozpútanie vojny.

Fakticky si zmluvné strany medzi sebou tajne rozdelili sféry vplyvu v Poľsku, ktoré potom 1. septembra 1939 napadlo Nemecko zo západu a o 17 dní neskôr Sovietsky zväz z východu a to napriek tomu, že stále platila poľsko-sovietska zmluva o neútočení. Východ a západ Poľska delili rieky Visla - Narev - San (tzv. demarkačná línia alebo čiara). Išlo o štvrté delenie Poľska v histórii. Sovieti vpadli do Poľska s odôvodnením, že sa krajina zrútila a že prišli chrániť civilistov. Keď Poliaci kládli odpor, napríklad vo Vilniuse či v Grodne, tak ich Červená armáda postrieľala^[7]. Po obsadení Poľska usporiadali Nemci a Sovieti spoločnú vojenskú prehliadku v Brest-Litovsku.

Tento pakt ukončil politiku appeasementu (ústupkov) zo strany Francúzska a Spojeného kráľovstva. Neskôr Churchill označil za chybu^[8], že sa Západní Spojenci neboli schopní dohodnúť so ZSSR na jednotnom postupe proti nacizmu, ktorí Sovieti navrhli už v apríli 1939. Oficiálnym dôvodom pre zastavenie jednaní bola vtedajšia (oprávnená) neochota Poľska vpustiť na svoje územie sovietske vojská. Neoficiálnym dôvodom bola snaha Západu dostať ZSSR do nevýhodného postavenia.^[8]

 

28. septembra 1939 bola zmluva doplnená tajným dodatkom, ktorý okrem upresnenia vzájomnej hospodárskej a vojenskej (napr. Sovieti prenajali Nemcom prístav pri Murmansku) spolupráce potvrdil rozdelenie Poľska, tak ako ho obsadili vojská, sovietsky nárok na Pobaltské krajiny (aj Litva vrátane Vilniusu) a riešil aj budúce postavenie (odsun) národnostných menšín.

ZSSR v priebehu leta 1940 vojensky obsadil Lotyšsko, Estónsko aj Litvu, to aj napriek tomu, že Litva (Vilnius) mala mať pôvodne osobitné postavenie. Fínsko bolo napadnuté v tzv. zimnej vojne, ktorá začala 30. novembra 1939. ZSSR sa však nepodarilo ho obsadiť podľa plánov.

Pakt dvoch diktatúr mal mať platnosť 10 rokov a bol v podstate dodržiavaný do 22. júna 1941 (kratšie ako dva roky), keď nacistické Nemecko napadlo Sovietsky zväz (operácia Barbarossa).

Jediné územie, pripojené k Sovietskemu zväzu na základe tohto Paktu, ktoré sa po skončení vojny vrátilo Poľsku, bola oblasť okolo Białystoku a menšia časť Haliče východne od rieky San v blízkosti mesta Przemyśl. Všetky ostatné oblasti, anektované Fínsku (Karélia, Petsamo), Estónsku (Ingria a Petseri) a Lotyšsku (Abrene) zostali súčasťou Ruskej sovietskej republiky a neskôr po rozpade ZSSR súčasťou Ruskej federácie. Severná Bukovina, južná Besarábia a Herca (Hercajský rajón) sú teraz súčasťou Ukrajiny. Na Pakt teda doplatili stratou územia Poľsko, Rumunsko, Litva, Lotyšsko, Estónsko a Fínsko.

Zo súčasného pohľadu bol tento Pakt víťazstvom vtedajšieho radikálnejšieho krídla komunistickej strany ZSSR, ktoré bolo radšej ochotné spolupracovať s Hitlerom ako sa spojiť s "kapitalistami" a samozrejme Hitlera, ktorý nemusel bojovať na dvoch frontoch. Ako sa ukázalo až neskôr, išlo o chybné sovietske rozhodnutie, ktoré malo obrovské dôsledky aj pre nich samotných.

Text celej dohody (v ruštine a nemčine) bol tajný. Informácie o ňom a tajných dodatkoch získali Američania pomerne rýchlo vďaka špionáži (aj vďaka diplomatovi Hansovi Heinrichovi Herwarthovi). Nemecký originál bol zničený počas vojny. Kópiu, ktorú získali po vojne Američania, dal na mikrofilm urobiť Ribbentrop pre svoje ministerstvo. Zmluva, vrátane tajných dodatkoch, bola zverejnená v Spojených štátoch 22. mája 1946. Následne sa stala súčasťou oficiálneho amerického zborníku Nacisticko-sovietske vzťahy 1939 - 1941, vydaného v USA v januári 1948. Informácie o nacisticko-sovietskom spojenectve sa potom prostredníctvom médií dostali na verejnosť.

Aj napriek zverejneniu kópie v západných médiách bolo oficiálnou politikou Sovietskeho zväzu popieranie existencie tajného protokolu. Molotov až do svojej smrti kategoricky odmietal jeho existenciu. Francúzska komunistická strana neuznávala existenciu tajného protokolu až do roku 1968, kedy došlo k destalinizácii strany.

V reakcii na publikovanie tajných protokolov a iných tajných nemecko-sovietskych zmlúv a dokumentov vydalo sovietske ministerstvo zahraničia v roku 1948 knihu Falzifikátori dejín, kde sa tvrdí, že počas podpisovania tohto paktu Stalin odmietol Hitlerovu požiadavku podieľať sa na rozdelení sveta na sféry vplyvu a neobsahuje ani zmienku o ponuke vstupu ZSSR do Osi Berlín-Rím-Tokio. Kniha tiež tvrdila, že Mníchovská dohoda bola "tajnou dohodou" medzi Nemeckom a Západom a "veľmi dôležitou fázou v ich politike zameranej na boj proti Sovietskemu zväzu."

3. februára 1948 bol Stalinovi predložený strojopis s názvom "Odpoveď ohováračom". Stalin zmenil názov na Falzifikátori dejín (Historická správa). Stalin knihu osobne editoval, vrátane škrtania a prepisovania celých častí formou poznámok písaných rukou.

Falzifikátori dejín sa pôvodne objavila ako séria článkov v Pravde vo februári 1948. Následne bola uverejnená v mnohých jazykoch a distribuovaná do celého sveta. Sovietsky zväz neskôr zverejnil zbierku dokumentov, ktoré získal z nemeckých archívov s názvom Dokumenty a materiály vzťahujúce sa na predvečer druhej svetovej vojny.

Táto verzia pretrvávala v historických štúdiách, oficiálnych vyjadreniach, memoároch a učebniciach vydávaných v Sovietskom zväze a celom východnom bloku prakticky až do rozpadu Sovietskeho zväzu v roku 1991. Po desaťročia bola oficiálnou politikou Sovietskeho zväzu popierať existenciu tajného protokolu sovietsko-nemeckého paktu. Stelesnením toho bolo pôsobenie Molotova v politike aj po vojne. Popieral dokument, ktorý sám podpísal do konca svojho politického pôsobenia v roku 1957.

Uzavretie sovietsko-nemeckého paktu o neútočení je naďalej jednou z kľúčových tém ruskej historiografie udalostí z roku 1939. Diskusia sa naďalej sústreďuje na dôvody, prečo sovietske vedenie súhlasilo s podpísaním dohody s Nemeckom. Podporovatelia oficiálnej sovietskej verzie udalostí sa snažia dokázať, že pakt bol nevyhnutným krokom. Iní vedci naznačujú, že to bola Stalinova vedomá voľba vzhľadom na ciele, ktoré sledoval.

Túto verziu preferuje sovietska a moderná ruská historiografia .

Podľa tejto verzie bola dohoda podpísaná v súvislosti s neúspechom moskovských rozhovorov na jar - leto 1939 medzi predstaviteľmi ZSSR, Anglicka a Francúzska s cieľom uzavrieť trojstrannú dohodu o vzájomnej pomoci a vojenský dohovor ustanovujúci konkrétne vojenské opatrenia na zabezpečenie kolektívnej bezpečnosti v Európe. Počas rokovaní sa odhalila neochota Anglicka a Francúzska poskytnúť konkrétne vojenské zábezpeky a vypracovať skutočné vojenské plány na boj proti možnej nemeckej agresii. Britská vláda okrem toho paralelne s moskovskými rokovaniami rokovala v Londýne s predstaviteľmi Nemecka o vymedzení sfér vplyvu a to ďalej posilnilo obavy sovietskej vlády, že jej západní partneri sa snažili nasmerovať Hitlerovu agresiu na východ - agresiu, ktorá už viedla k „mníchovskej dohode“ a rozdeleniu Československa.  Z dôvodu zlyhania moskovských rozhovorov stratil ZSSR nádej na vytvorenie vojenskej koalície so západnými mocnosťami a ocitol sa v nepriateľskom prostredí, keď jeho potenciálnymi protivníkmi boli aj krajiny „sanitárneho kordónu “ a na východe ho ohrozovalo militaristické Japonsko.  Za týchto podmienok bol ZSSR nútený súhlasiť s nemeckými návrhmi na začatie rokovaní o pakte o neútočení. Sovietska historiografia preto považovala podpísanie dohody o neútočení s Nemeckom za jediný spôsob, ako zabrániť vojne s Nemeckom a ostatnými krajinami Paktu proti Kominterne (Komunistické internacionále, ktorý bol uzavretý 25. novembra 1936).

Michail Gorbačov, Alexander Nikolajevič Jakovlev vytvorili komisiu skúmajúcu existenciu tajného protokolu. V decembri 1989 komisia dospela k záveru, že protokol existoval a svoje zistenia predniesli na Zjazde ľudových poslancov Sovietskeho zväzu. Zjazd schválil vyhlásenie potvrdzujúce existenciu tajných protokolov, ich odsúdenie a vypovedanie. Oba nástupnícke štáty zmluvných strán (Spolková republika Nemecko a Sovietsky zväz) následne vyhlásili tajné protokoly za neplatné od okamihu, kedy boli podpísané. Spolková republika Nemecko 1. septembra 1989 a Sovietsky zväz 24. decembra 1989, po preskúmaní mikrofilmov nemeckých originálov.

Sovietska kópia pôvodného dokumentu bola odtajnená až po zániku ZSSR v roku 1992 a publikovaná štúdia o nich vo vedeckom časopise v roku 1993. Ako kópie originálov z archívu KSSZ, určené pre verejnosť v ruštine boli zverejnené až v roku 2007.^[9][10]

V niektorých krajinách je na výročie podpisu paktu antikomunistami pripomínaný Deň obetí nacizmu a komunizmu (v anglicky hovoriacich krajinách Black Ribbon Day), v pobaltských krajinách je vyhlásený ako oficiálny štátny sviatok. Rezolúcia Parlamentného zhromaždenia OBSE požaduje, aby sa stal oficiálnym európskym sviatkom.^[11]

V Rusku je táto téma tabuizovaná: v Perme uložil súd pokutu dvesto tisíc rubľov - takmer 2 800 eur - mužovi, ktorý na sociálnej sieti v roku 2014 zdieľal text, obsahujúci zmienky o sovietskej účasti na napadnutí Poľska.^[7]

Z prieskumu, ktorý v roku 2017 robilo ruské sociologické centrum Levada, vyplynulo, že až 38 percent opýtaných Rusov o pakte nič nevie a tretina (33%) o ňom ani len nepočula. Takmer polovica tých, ktorí o ňom čosi vedeli, pakt schvaľovali. O existencii tajného dodatku bolo presvedčených 40 percent, naopak 17 percent si myslelo, že ide o výmysel. V roku 2014 prezident Vladimir Putin na stretnutí s mladými historikmi a učiteľmi dejepisu v Múzeu moderných dejín odkazoval, že čo je zlé na tom, že Sovietsky zväz nechcel bojovať. Poliakom pripomenul, že keď Nemci (po Mníchovskej dohode) obsadili Československo, zabrali Poliaci jeho časť (Tešínsko a obce na Hornej Orave) a potom boli potrestaní, že sa im stalo to isté.^[3][12] Putin v decembri 2019 opätovne viackrát popieral úlohu Sovietskeho zväzu pri začatí vojny, a pokúsil sa obviniť Poľsko z jej vypuknutia. Popieral tiež, že by Rusko v roku 1939 napadlo Poľsko, tvrdiac, že ​​Poľsko súhlasilo s Hitlerovými plánmi holokaustu.^[13]

Lídri trojice pobaltských štátov, v súvislosti s týmto paktom, odsúdili v máji 2020 snahy Ruska "falšovať dejiny".^[5]

1. ^  „...Sovietsky zväz nie je povinný bojovať ani na britskej, ani na nemeckej strane. Sovietsky zväz sleduje svoju vlastnú politiku, ktorú určujú záujmy ľudu Sovietskeho zväzu a nikoho iného.“ Povedal Molotov na zasadaní Najvyššieho sovietu v Moskve 31. augusta 1939^{[chýba zdroj]}
2. ^ „Nedovolím vtiahnuť našu krajinu do konfliktu vyprovokovaného vojnovými štváčmi/podpaľačmi, ktorí si zvykli, že za nich iní ťahajú horúce gaštany z ohňa“, Stalin 10. marca 1939 počas XVIII. Zjazdu KSSZ v Moskve (Не давать втянуть в конфликты нашу страну провокаторам войны, привыкшим загребать жар чужими руками). Zdroj: Jozef Stalin: Отчетный доклад на XVIII съезде партии о работе ЦК ВКП(б). 10. marca 1939.^[14]