Livónsko

Livónsko bolo podriadené rímskemu pápežovi a nemeckému panovníkovi. Najsilnejšími územiami v krajine boli usadlosti Livónskeho rádu a Rižskej arcidiecézy. Politika krajiny bola silno centralistická, a to najmä na území rádu. Na jeho čele stál magister, ktorý vykonával túto funkciu doživotne. Celé územie Livónska sa delilo na oblasti, v ktorých na čele stáli komtúri a fogti, žijúci na hradoch.

Podľa postavenia mali fogti v 13. storočí nižšiu hodnosť ako komtúri. Toto delenie však v 14. storočí zmizlo. Spolu s niektorými vyššie postavenými z Livónskeho rádu boli členmi konventu, ktorý mal na starosti administratívne a vojensko-politické záležitosti.

 

V Rižskej arcidiecéze mal vládu na starosti arcibiskup a kapitula kanonikov (rada 12 vyšších svätých služobníkov). Od druhej polovice 14. storočia sa v arcidiecéze začali konať zhormaždenia vazalov arcidiecézy, tzv. mantagy. O storočie neskôr vznikla rada arcidiecézy (15. storočie), ktorá sa skladala zo šiestich členov kapituly a šiestich vazalov. Územie arcidiecézy sa delilo na tri časti:

• Domen – územie a majetok arcibiskupa
• Územie kapituly
• Územie vazalov

Vazali boli na svojom teritóriu hospodársky takmer samostatní. V 14. – 15. storočí postupne vznikali panstvá a vazali sa z rytierov stávali veľkostatkármi. V roku 1257 dostali od arcibiskupa Silvestra Stoddevešera privilégia (tzv. Milosť Silvestra), ktoré vlastníkov pôdy oprávňovali zmeniť jej status na súkromný majetok vazalov.

Livónski roľníci žili na dedinách, združení v pagastoch. Na čele pagastu stál feudálom zvolený starosta. Pagasty mali aj svoje súdy, ktorým zasadali vzhľadom na vek roľníkov tí starší. Postupne tu nastala zmena systému z dedinského na tzv. chutorský – čo znamenalo, že stavby nových panstiev sa roľníci snažili stavať v menej plododajných miestach krajiny. Ich hlavnou pracovnou činnosťou v 13. storočí bolo pestovanie plodín a chov dobytka. Keď hrozilo nebezpečenstvo križiakov, roľníci prišli väčšinou o dobytok, sriebro, potraviny a ozdobné veci. Koncom 15. storočia – v roku 1494 – vydaním právnickeho zákona posilnenia roľníkov sa rižský arcibiskup zaviazal svojim vazalom vzájomne vydať späť utekajúcich roľníkov. Na základe tejto zmluvy vznikol osobitý súd (tzv. Hakengericht) pre urovnanie záležitostí migrujúcich roľníkov s arcibiskupom. Okrem iného súd rozhodoval vo veciach príslušnosti roľníka k vládcovi pomocou Zemskej knihy.

Spojkou medzi feudálmi a roľníkmi boli lejtmani (pôvodom Lotyši) – vazali Livónskeho rádu a rižskej arcidiecézy. Práve oni mali priamo na starosti roľníkov pracujúcich na poliach. Mohli ich použiť na čokoľvek, ale boli povinní zúčastniť sa vojenských výprav.

Vzťahy medzi Livónskym rádom a Rižskou arcidiecézou boli zložité a spletité. V 13. storočí sa rádu podarilo oslobodiť sa od vazalskej závislosti od biskupov, a tak mohla začať boj za hegemóniu v Livónsku. Boje sa odohrávali v Rige. Zo začiatku bol starostom Rigy arcibiskup Albert von Buxhoevden, ktorý sa však vzdal práv na mesto v prospech dánskeho kráľa. Rižania sa však v roku 1221 vzbúrili a zorganizovali povstanie, ktorého cieľom bolo zvrhnúť dánskeho kráľa a prevziať moc do rúk Rady spoluobčanov a magistrátu (tzv. Mestská rada). Od druhej polovice 13. storočia sa rada plnila pomocou magistrátu, ktorý určoval svojich nových členov. V 13. storočí už mal magistrát dvadsať členov, vrátane šesťnástich richtárov, ktorí vykonávali svoju funkciu doživotne, a štyroch burgmajstrov. Koncom 13. storočia sa Riga stala členom Hanského zväzu a prebrala hamburské mestské právo. Rižské statusy, ktoré sa tak museli prepracovať, s menšími zmenami platili až do 17. storočia.

Dôvodom otvoreného vojenského konfliktu s Livónskym rádom, trvajúceho vyše 30 rokov, ktorý museli obyvatelia Rigy riešiť koncom 13. storočia, bol práve vstup Rigy do Hanzy. V roku 1330 po dlhom obliehaní mesta bol odpor spoluobčanov prekonaný a Riga sa vzdala. Podľa dohovoru zo dňa 23. marca 1330 Riga priznala nadvládu Livónskeho rádu na svojom území a až do začiatku 15. storočia bola pod jej patronátom.

Porážka Nemeckého rádu v roku 1410 v bitke pri Tanenbergu (Grunwald) mala veľký vplyv na politické vzťahy medzi krajinami vo východnom Pobaltsku. Časom sa rád stal až do roku 1525 závislým od Poľska, kedy sa uskutočnila jeho konečná sekularizácia, ktorá mala za následok vznik Pruského vazalského kniežatstva. Livónsky rád, hoci mu nepriamo vojna neuškodila, postupne strácal svoj politický význam. V snahe o neutralizáciu rádu rižský arcibiskup založil v roku 1419 prvý livónsky landgat na území Pobaltska. Bola to porada predstaviteľov všetkých livónskych území. V tomto momente bolo treba zabezpečiť jednohlasné riešenie všetkých účastníkov zjazdu. Landgat sa však arcibiskupovi veľmi zapáčil a použil ho na zvrhnutie politiky Livónskeho rádu.

 

Rozvoj Moskovského štátu v druhej polovici 15. storočia a jeho politika, smerujúca k zjednoteniu ruských území, zmenili rozloženie síl v Európe. Livónsky rád sa aktívne zapájal do ruských záležitostí a podporoval Novgorod v jeho boji proti Moskve. V roku 1471 vojská Livónskeho rádu vpadli na územie Pskova – spojenca Moskvy. Na oplátku Ivan III. vtrhol na územie Livónska s 20 000 armádou, čo bolo príčinou ústupu Livóncov z ruského územia. Mierová zmluva, uzatvorená medzi oboma krajinami ešte v roku 1469, bola znovu platná.

Po dobytí Novgorodu sa Ivan III. neraz pokúšal Livónsko napadnúť. V roku 1492 začali Rusi na východnom brehu rieky Narva stavať veľkú pevnosť Ivangorod, ktorá sa mohla použiť v prípade ochrany a útoku miestneho obyvateľstva. Magister livónskeho rádu Walter Plettenberg v tejto situácii napadnutie Moskvou skoro očakával, preto sa rozhodol hľadať pomoc v susedných krajinách. Švédsky regent Sten Sture súhlasil s pomocou, a tak sa v roku 1501 medzi litovským kniežaťom a Livónskym rádom uzatvorila zmluva. Keď sa to dozvedel Ivan III., znova napadol Livónsko a s vojskom dosiahol mesto Cēsis. Výsledkom mnohých prehratých bitiek Livónskeho rádu bolo v roku 1503 podpísanie prímeria v dĺže trvania šesť rokov, ktoré sa časom predlžovalo.

Livónsko počas obdobia mieru s moskovským štátom, ktorý trval viac ako päťdesiat rokov, ekonomicky vzrástlo. Veľký význam malo pre krajinu obchodovanie s ruskými mestami, ktoré livónski obchodníci zásobovali soľou, za čo na výmenu dostali surovú kožušinu a drevo. Tieto komodity potom distribuovali do rôznych častí západnej Európy. Úspešní boli aj v obchodovaní s chlebom, ktorí feudáli u livónskych roľníkov kupovali. Takýmto spôsobom si zabezpečovali vznik nových veľkostatkov, kde rozširovali nový spôsob orania. Za tieto služby a za robotu na panskom, všetkým roľníkom feudáli poskytovali rôzne výhody.

V 20. – 50. rokoch 16. storočia sa na území Livónska začali šíriť idey reformácie. Ich šíriteľmi boli Andrej Knopken a Silvester Tegeltmeier. Začiatok reformačných ideí v krajine rozprúdila diskusia medzi Andrejom Knopkenom a kňazmi z Kostola sv. Petra. Napriek nevôli biskupa rižský snem vyhlásil Knopkena a Tegeltmeiera za kňazov v Kostole sv. Petra a Jakuba.

Luteránski kňazi sa v Rige snažili nájsť spoločnú reč s Lotyšmi. Knopken teda vstúpil do Rižského bratstva lotyšských nakladačov a jeho kolega Joachim Müller sa stal členom bratstva roznášačov piva. Šírenie reformačných ideí malo za následok fakt, že od roku 1524 sa v Kostole sv. Jakuba začali slúžiť omše v lotyšskom jazyku. O šesť rokov neskôr – v roku 1530 – vznikli aj prvé cirkevné hymnusy písané v lotyštine. V polovici 16. storočia si reformačné idey Livónsko celkom podmanili a od roku 1552 sa Rigou začalo šíriť luteránstvo.

 

K obdobiu od polovice 16. storočia sa viaže aj úpadok Livónskeho rádu. Na území rozdrobených livónskych kniežatstiev sa nachádzali štyri štáty – Rusko, Švédsko, Dánsko a Litva. V roku 1558 sa na obdobie 25 rokov začala Livónska vojna. Príčinou vzniku vojny bol vznik vojenského zväzu medzi Litvou a Livónskom v roku 1557, čím sa porušil rusko-livónsky mier z roku 1551. Preto v januári roku 1558 ruské vojská vtrhli na územie Livónska. Dňa 11. mája 1558 obsadili Narvu a 19. júla 1558 aj Juriev (dnes mesto Tartu na východe Estónska). V januári nasledujúceho roku ruské vojská obsadili Rigu. Novozvolený magister Livónskeho rádu Gotthard Kettler bol nútený obrátiť sa na pomoc poľského kráľa Žigmunda II. Augusta. Kráľ súhlasil s pričlenením území Livónskeho rádu a Rižskej arcidiecézy do svojho protektorátu. Stalo sa to v roku 1561. Týmto krokom Livónsky rád prakticky prestal existovať. V septembri roku 1559 biskup Kurlandie a ostrova Saaremaa Johan IV. Münchhausen predal svoje biskupstvo Dánsku. V roku 1560 Rusi znova napadli územia Livónska a obsadili hrad Alūksne (Marienburg) a mesto Viljandi. Prešli po severnom okraji Livónska, vypaľujúc mnoho hradov. V tomto čase, keď na švédsky trón zasadá nový panovník Erik XIV., sa v Livónsku aktivizovala švédska diplomacia, ktorej sa podarilo podmaniť si severné Estónsko a mesto Tallinn. Za možného nebezpečenstva zo strany konkurencie Švédov kráľ Žigmund II. August poslal svojich poslov do Rigy, aby pripravili novú zmluvu s Livónskom. Dňa 28. novembra 1561 magister Livónskeho rádu, rižský arcibiskup a obyvatelia Livónska prisahali vernosť Žigmundovi II. Augustovi. Do funkcie najvyššieho vojenského úradníka bol menovaný litovský kancelár Nikolaj Radzivill Čierny. Konečná zmluva bola podpísaná 5. marca 1562, kedy Livónsky rád a Livónske územie prestalo existovať. Gotthard Kettler sa stal kniežaťom Kurlandie a Žemgalska a gubernátorom Zadaugavského vojvodstva. Riga si však zachovala svoju nezávislosť až do roku 1581.

Livónska vojna pokračovala. Moskovský štát viedol vojnu s Litvou a Poľskom, neskôr so Švédskom. Na západe bojovalo Dánsko proti Švédsku. V roku 1576, keď sa poľským kráľom stal Štefan Bátori, vojsko Ivana IV. vtrhlo do Livónska a úspešne obsadilo Daugavpils, Rezekne, Cēsis a iné mestá. Ale to bol posledný úspech ruskej armády. V roku 1579 začali smerom na Polack a Pskov úspešne postupovať aj poľské vojská. Švédi zasa útočili na Narvu a podarilo sa im od ruskej armády získať späť estónske mestá na severe krajiny a obsadiť Ingriu. V roku 1583 cár Ivan IV. tieto územné zisky Švédov uznal. Štefan Bátori v roku 1581 podpísal mierovú zmluvu s Rigou, v ktorej sa mesto na úkor zachovania a získania nových privilégií roľníkom zaviazalo podriadiť sa poľsko-litovskému štátu. Dňa 15. januára 1582 bola medzi moskovským štátom a poľským kráľom podpísaná Zápoľská mierová zmluva, ktorá zaväzovala Ivana IV. vzdať sa Livónska. Politická mapa Európy sa v tejto chvíli znova podobala na tú z roku 1561. Estónsko zostalo súčasťou Švédska, Livónsko a Latgalsko boli časťou poľsko-litovského štátu a Kurlandské a Zemgalské kniežatstvo, na čele ktorého stál Gotthard Kettler, sa stalo závislým od Poľska.

Na územiach, ktoré patrili Poľsku – Zadaugavské vojvodstvo – sa zachovali a znova potvrdili privilégiá livónskej šľachty (Privilegium Sigismundi Augusti), ktoré 28. novembra 1561 kráľ Žigmund II. August pravdepodobne podpísal. Na základe privilégií sa zachovali nemecká vláda i nemecké zákony a luteránske vierovyznanie.

V tomto období na čele kniežatstva vystriedal nezvestného Gottharda Kettlera gubernátor Jan Karol Hodkevič, ktorý bol dosadený na trón poľským kráľom. V roku 1582 vydal Štefan Bátori tzv. Livónsku ústavu (Constitutiones Livonie), v ktorej bolo zakotvené štátne zriadenie kniežatstva. Kniežatstvo sa podľa ústavy delilo na vojvodstvá a vojvodstvá na oblasti, v ktorých na čele stáli starostovia. Kedysi dávny názov landtag bol premenovaný na sejmik, ktorý sa skladal z vybraných predstaviteľov šľachtickej vrstvy.

Vojna s Ivanom IV. Hrozným Livónsko celkom zničila. Po vojne sa jeho územie rozdelilo na päť častí. Narva, Derpt a všetky pohraničné oblasti sa stali súčasťou Ruska. Švédsko získalo severné územia a Dánsko ostrov Esel. Poľsko sa nasťahovalo na územie južného Livónska a nezvestnému Gotthardovi Kettlerovi ostali Kurlandia a Žemgalsko.

V druhej polovici 16. storočia v poľsko-litovskom štáte zvíťazila protireformácia, čo malo veľký vplyv na livónske územie. V Cēsise vznikla katolícka eparchia a v Rige začali pôsobiť jezuiti. Práve oni využili národnostné nezhody medzi nemeckou šľachtou a lotyšskými a estónskymi roľníkmi. V Rige a Derpte zakladali, voľne prístupné obyvateľstvu, vzdelávacie centrá, v ktorých sa učilo po lotyšsky a estónsky. V roku 1585 vyšiel katechizmus napísaný v lotyštine. Pod vplyvom činnosti jezuitov sa vo vedomí lotyšských roľníkov zmiešavali obrazy tradičných lotyšských božstiev a katolíckych svätých. Preto je pre Lotyšov dodnes Panna Mária symbolom matky, zeme a osudu.

Na odporúčanie pápeža Gregora XIII. Štefan Bátori prikázal zaviesť nový kalendár vrátane Zadaugavského vojvodstva. Obyvatelia Rigy si tento krok vysvetľovali ako „chytrosť katolíkov“ a v roku 1584 sa proti zavedeniu nového kalendára začali búriť a zorganizovali vzburu. Táto vzbura vošla do dejín Lotyšska ako Vzbura kalendárnych neporiadkov. Na čele vzbúrencov stáli obchodníci Briken a Zengejzen a právnik Gize. Dňa 23. januára 1585 vzbúrenci podpísali so Štefanom Bátorim dohovor, na základe ktorého jezuiti museli ukončiť svoju činnosť v Rige. Zmluva tiež zrušila zavedenie nového kalendára a ohraničila právomoci magistrátu. Keď Štefan Bátori chcel nastoliť situáciu, ktorá bola v krajine pred rokom 1561, vypuklo povstanie s typicky antipoľským charakterom. Ale, už po vymenovaní nového panovníka Žigmunda II. Augusta a smrti Štefana Bátoriho, mnohí občania sa chceli s poľským kráľom znova dohodnúť. V júli roku 1589 požiadavky zo strany kráľa boli splnené. Moc magistrátu bola obnovená a vedúce osobnosti povstania potrestané.

Koncom 16. storočia sa vzťahy medzi Poľskom a Švédskom zostrili a došlo k vojne (tzv. Prvá vojna so Švédskom 1600 – 1629). V roku 1600 vtrhli na územie Livónska Švédi a dostali sa až k brehom Daugavy. Následne v roku 1604 začali lodnú blokádu Rigy, ale o rok neskôr (1605) utrpeli pri meste Salaspils porážku a kráľ Karol IX. len-len že nepadol do zajatia. Čo sa týka poľsko-litovskej intervencie v Rusku, tam boli vojenské akcie pozastavené a znovu obnovené až v roku 1617. Nový švédsky kráľ Gustáv II. Adolf ohlásil ťaženie vojenskej flotily na Rigu a 15. septembra 1621 padlo mesto do rúk Švédom. Podľa podmienok Almarského mieru z roku 1621 mesto Riga a veľká časť Livónska až po rieku Aiviekste pripadla Švédsku. Juhovýchodná časť, ktorú Poliaci volali Inflanty (po poľsky: Inflanty Polskie) a Lotyši Latgalsko (po lotyšsky: Latgale) ostala Poľsku. Do roku 1920 bolo Latgalsko odelenou časťou od lotyšského územia. V tom čase, keď Kurlandia a územia, ktoré patrili Švédsku boli protestantské, Latgalsko sa stalo katolíckou oblasťou. Po vyhnaní jezuitov z Rigy Gustávom II. Adolfom sa rád usadil v meste Daugavpils. Veľkú pozornosť venovali jezuiti tlačeniu cirkevných kníh v lotyšskom jazyku (Katolícky katechizmus Georga Elgera). V roku 1683 jezuiti vydali poľsko-latinsko-lotyšský slovník. Rozšírila sa tlač kníh v lotyšskom dialekte s použitím poľského písma a ortografie. Ale latgalská šľachta lotyštinu veľmi nepoužívala, hovorili ňou iba lotyšskí roľníci.

• História územia Livónska Archivované 2007-11-13 na Wayback Machine
• Ruské dejiny Livónska z pohľadu filozofov

• Rád mečových bratov
• Rád nemeckých rytierov
• Reformácia
• Protireformácia
• Litva
• Lotyšsko
• Moskovský štát (16. storočie – 1721)