Katiu
Katiu (pôvodný názov Taungataki alebo Atina)[2] je atol v centrálnej časti súostrovia Tuamotu vo Francúzskej Polynézii.
| Katiu (Taungataki, Atina) | |
| atol | |
 Snímka atolu od NASA
| |
| Štát |  Francúzsko
|
|---|---|
| Zámorská korporácia |  Francúzska Polynézia
|
| Región | Tuamotu |
| Súradnice | 16°26′00″J 144°22′01″Z / 16,43333°J 144,367°Z |
| Miestna osada | Hitianau |
| Najvyšší bod | |
| - výška | 2 m n. m. |
| Dĺžka | 26 km |
| Šírka | 13 km |
| Rozloha | 265 km² (26 500 ha) |
| - súše | 10 km² (1 000 ha) |
| Obyvateľstvo | 250 (2012[1]) |
| Hustota | 25 obyv./km² |
| Pre verejnosť | Voľný |
| Prístup | loďou alebo lietadlom |
| Objaviteľ | Faddej F. Bellinsgauzen |
| - dátum | 15. júl 1820 |
| Lagúna | polootvorená |
| Vstup do lagúny | splavný s navigáciou podľa IALA |
  Poloha atolu v rámci Francúzskej Polynézie
| |
 Vyznačenie atolov komunity Makemo v súostroví Tuamotu
| |
| Portál, ktorého súčasťou je táto stránka: | |
Nachádza sa v strede súostrovia a jeho najbližšími susedmi sú atoly Tuanake (necelých 20 km na juhovýchod), komunitný atol Makemo (26 km na východ) a na západ, približne 40 km, atol Raraka. Centrálny ostrov Francúzskej Polynézie Tahiti je vzdialený 520 km smerom na západo-juhozápad.
Geografia atolu
upraviťAtol na dĺžku nepresahuje 26 km a na šírku má 13 km. Lagúna má celkovú rozlohu 235 km², pričom na mnohých miestach sa dno dvíha v podobe koralových hláv, siahajúcich z dna až tesne k hladine. Voda sa do a z lagúny z okolitého oceánu dostáva ponad útes z juhu a cez úzky splavný prieplav z juhozápadnej strany. Podobne ako u mnohých iných atolov v oblasti (Taenga, Makemo, Tahanea, Tuanake, Arutua, Hiti a i.), je jeho južná časť prstenca umiestnená iba tesne na úrovni hladiny oceánu, ale severná je tvorená vyšším a často takmer súvislým pásom súše s veľkým zastúpením vegetácie.
Do lagúny vedie jediný, 30 m úzky a iba 3,3 m hlboký prieplav pre menšie lode. Je však vybavený osvetlenou námornou navigáciou podľa IALA.
Z geologického hľadiska je to koralový atol, umiestnený na vrchole podmorskej sopky, na ktorej ležia aj atoly Hiti, Tuanake, Makemo a Tepoto.
Dejiny
upraviťPrvý Európan, ktorý atol navštívil a je o tom písomná zmienka, bol 15. júla 1820 Faddej Faddejevič Bellinsgauzen,[3][4] ktorý mu dal názov „Saken“, resp. „Osten-Saken“.[2]
Po ňom to bol 20. decembra 1840 Charles Wilkes so svojou veľkou americkou expedíciou z rokov 1838 – 1842.[3] [5]
Demografia
upraviťV 19. storočí, keď sa Katiu stal francúzskym územím, mal asi 50 obyvateľov.[6]
| Rok | 1977 | 1983 | 1988 | 1996 | 2002 | 2007 | 2012 | |
|---|---|---|---|---|---|---|---|---|
| Počet obyvateľov | 98 | 122 | 200 | 208 | 352 | 285 | 250 | |
| Zdroj ISPF,[1][7] Sčítanie obyvateľstva | ||||||||
Súčasnosť
upraviťAtol je veľmi nízko situovaný, bez výraznejších geomorfologických zaujímavostí. Na väčšine súše, kde je vegetácia schopná rásť a udržať sa, je vysadený kokosovník.
Väčšina populácie atolu žije v osadách Hitianau a Toini.
Obyvatelia sa živia rybolovom, produkciou perál a kopry. V roku 2001 bolo postavené moderné letisko s asfaltovou dráhou, dlhou 1 180 m.
Fauna a flóra
upraviťOstrov je domovom vzácneho endemického vtáka Chevalier des Tuamotu (Prosobonia parvirostris).[8]
Bežnou vegetáciou na atole je kokosová palma, ktorá bola intenzívne vysádzaná po celej Francúzskej Polynézii v prvej polovici 19. storočia s cieľom ťažiť kopru. Z tých vzácnejších je to parazitná Cassytha filiformis [9] z rodiny Lauraceae alebo tráva Achyranthes aspera z rodiny Amaranthaceae.[10]
Administratívne a geografické členenie
upraviťGeograficky patrí atol Katiu k najväčšiemu zoskupeniu ostrovov v Tuamotu, Ostrovom Raeffsky. Tie zahŕňajú ešte aj atoly Anaa, Faaite, Tahanea, Motutunga, Takume, Raroia, Taenga, Nihiru, Makemo, Tuanake, Hiti, Tepoto Sud, Marutea Nord, Haraiki, Aratika, Kauehi, Taiaro a Raraka.
Administratívne je atol súčasťou komunity Makemo, do ktorej patria ešte atoly Haraiki, Marutea Nord, Nihiru, Tuanake, Hiti, Tepoto Sud, Takume, Raroia a Taenga.
Referencie
upraviť- ↑ a b Populácia v r.2012 podľa štatistického úradu Francúzskej Polynézie [online]. [Cit. 2014-06-06]. Dostupné online. Archivované 2014-05-15 z originálu.
- ↑ a b J. L. Young: Names of the Paumotu islands, with the old names so far as they are known. Journal of the Polynesian Society, Vol. 8, No. 4, december 1899, s. 264-8 [online]. [Cit. 2014-06-06]. Dostupné online. Archivované 2012-02-10 z originálu.
- ↑ a b Les Atolls des Tuamotu, Jacques Bonvallot, Institut de recherche pour le développement, nakladateľstvo IRD, 1994, ISBN 9782709911757, p. 275 – 282.
- ↑ Tahiti et ses archipels od Pierre-Yves Toullelana, nakladateľstvo Karthala, 1991, ISBN 2-86537-291-X, strana 61.
- ↑ United States Exploring Expedition
- ↑ Notices sur les colonies françaises, Étienne Avalle, éditions Challamel aîné, Paris, 1866, p.638.
- ↑ ISPF, Sčítanie obyvateľstva Archivované 2014-05-15 na Wayback Machine
- ↑ Review of the protected areas system in Oceania Arthur L. Dahl, IUCN Commission on National Parks and Protected Areas, United Nations Environment Programme, éd. IUCN, 1986, ISBN 9782880325091, p.206
- ↑ FLORENCE, Jacques. Flore de la Polynésie française. [s.l.] : Institut de recherche pour le développement, 2004. Dostupné online. ISBN 9782709915434. S. 145.
- ↑ Florence (2004), strana 50
Pozri aj
upraviťExterné odkazy
upraviť- Zoznam pôvodných názvov ostrovov Puamotu Archivované 2012-02-10 na Wayback Machine
- Katiu na tahitiheritage.pf Archivované 2014-06-06 na Wayback Machine
Zdroje
upraviť- Tahiti Heritage
- [1]
- Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Katiu na francúzskej Wikipédii.