Jupiter (raketa)

Rakety Jupiter boli použité v sérii suborbitálnych biologických testovacích letoch. 13. decembra 1958 z Cape Canaveral Air Force Station odštartovala raketa Jupiter AM-13 s námorníctvom vytrénovanou opičkou (rod saimiri) "Gordo" na palube. Padák návratového nosa rakety sa však neotvoril a opička "Gordo" let neprežila. Telemetrické dáta však ukázali, že opička prežila zrýchlenie 10 g (100 m/s²) pri štarte, 8 minút v bezváhovom stave a 40 g (390 m/s²) pri návrate do atmosféry v rýchlosti 4,5 km/s. Nos rakety padol do mora 2 411 km od Cape Canaveral a nebol vyzdvihnutý.

Iný biologický let odštartoval 28. mája 1959. Na palube rakety Jupiter AM-18 bol 3,2 kg makak rézus "Able" a 310 g juhoamerická opička saimiri "Baker". Opice dosiahli v nose rakety výšku 579 km a vzdialenosť 2 700 km od štartovacej rampy na Floride. Vydržali zrýchlenie 38 g a deväť minút strávili v bezváhovom stave. Ich raketa počas 16 minútového letu dosiahla maximálnu rýchlosť 4,5 km/s. Po pristátí na mori bol nos rakety s obidvoma opicami vyzdvihnutý americkou loďou USS Kiowa ATF-72.

Opice prežili let v dobrej kondícii. "Able" zomrel štyri dni po štarte po užití anestetík počas operácie, ktorá mala odstrániť nefunkčnú elektródu. "Baker" zomrela 29. novembra 1984 v Alabama Space and Rocket Center v Huntsville, štát Alabama.

Gordo, Able a Baker boli iba tri z mnohých opíc poslaných do vesmíru.

V apríli 1958 Ministerstvo obrany Spojených štátov poverilo U.S. Air Force prípravou rozmiestnenia prvých troch eskadier rakiet Jupiter (45 rakiet) vo Francúzsku. Vyjednávania medzi Spojenými štátmi a Francúzskom trvali do júna 1958. Charles de Gaulle, nový francúzsky prezident, odmietol rozmiestnenie čo i len jednej rakety Jupiter vo Francúzsku. Toto rozhodnutie primälo Spojené štáty preskúmať možnosti rozmiestnenia rakiet v Turecku alebo v Taliansku. U. S. Air Force v tom istom čase rozmiestňovala štyri eskadry rakiet Thor (60 rakiet) v Spojenom kráľovstve okolo Nottinghamu.

V apríli 1959 minister pre letecké sily poveril U. S. Air Force rozmiestniť dve eskadry rakiet Jupiter v Taliansku. Od roku 1961 do 1963 bolo na desiatich miestach v Taliansku rozmiestnených dohromady 30 rakiet. Obsluhovali ich príslušníci talianskych vzdušných síl, ale Američania mali pod kontrolou jadrové hlavice. Tieto rakety rozmiestnené na talianskom území boli pod správou 36^Aerobrigata Interdizione Strategica (36. strategickej leteckej eskadry talianskych vzdušných síl) umiestnenej na leteckej základni Gioia Del Colle. V roku 1962 bulharský MiG-17, špionážne lietadlo, potom, ako vykonal prelet nad jedným takýmto miestom, havaroval v neďalekom olivovom háji.

V októbri 1959, po podpísaní medzivládnej dohody s Tureckom, bola tretia a posledná eskadra rozmiestnená v Turecku. V rokoch 1961 až 1963 bolo spolu 15 rakiet rozmiestnených na 5 miestach v blízkosti mesta Izmir. Tieto miesta boli pod priamou správou personálu U.S. Air Force. Prvá letka troch Jupiterov bola prevedená pod správu Türk Hava Kuvvetleri (Tureckých leteckých síl) až koncom októbra 1962, počas Kubánskej krízy. Američania však stále kontrolovali jadrové hlavice. Skutočné rozmiestnenie rakiet Jupiter v Turecku je aj po takmer štyridsiatich rokoch tajné. Podľa nemenovaného zdroja z obdobia rozmiestňovania v roku 1961, jedno z piatich miest bolo v horách blízko mesta Manisa a ďalšie v horách blízko mesta Akhisar. Hlavnou základňou pre rozmiestnenie rakiet bola letecká základňa Cigli.

V štyroch prípadoch medzi polovicou októbra 1961 a augustom 1962 boli rakety Jupiter, rozmiestnené v Taliansku, nesúce jadrové hlavice so silou 1,4 megaton TNT (5,9 PJ) zasiahnuté bleskom. Vo všetkých prípadoch boli aktivované termálne batérie a v dvoch prípadoch bol tríciovo-deutériový plyn napumpovaný do hlavice, čím sa tie stali čiastočne "nabité". Po týchto štyroch falošných poplachoch U.S. Air Force nainštalovali na všetky odpaľovacie zariadenia ochranu proti bleskom.

Vzhľadom na to, ako dlho trvalo rozmiestnenie rakiet v Turecku, sa tie stali zastarané a zraniteľnejšie prípadným sovietskym útokom. Prezident John F. Kennedy hneď po príchode do úradu nariadil všetky rakety Jupiter odstrániť. US Air Force oddiaľovalo odstránenie rakiet a tie ani po roku ešte stále neboli odstránené. Všetky rakety Jupiter boli odstránené až v apríli 1963, v tomto momente už však ako súčasť dohody so Sovietskym zväzom, ktorý odstránil svoje rakety z Kuby.

 

• Dĺžka: 18,3 m
• Priemer: 2,67 m
• Hmotnosť po natankovaní: 49 353 kg
• Prázdna hmotnosť: 6 221 kg
• Hmotnosť tekutého kyslíka: 31 189 kg
• Hmotnosť RP-1 (kerozínu): 13 796 kg
• Ťah: 150 000 lbf (667 kN)
• Motor: Rocketdyne LR70-NA (Model S-3D)
• ISP: 247,5 s (2,43 kN·s/kg)
• Čas horenia: 157,8 s
• Spotreba paliva: 284,7 kg/s
• Dolet: 2 410 km
• Flight time: 1,016.9 s
• Rýchlosť po dohorení: 14 458 km/h - Mach 13,04
• Rýchlosť pri návrate: 17 131 km/h - Mach 15,45
• Zrýchlenie: 13,69 g (134 m/s²)
• Najväčšie zrýchlenie: 44,0 g (431 m/s²)
• Najvyššia výška: 628 km
• Presnosť dopadu: 1 500 m
• Bojová hlavica: 1,45 Mt termonukleárna W-49 - 750 kg
• Výbuch: priblíženie a dopad
• Riadenie: inerciálne

 

Juno II bola nosná raketa odvodená z rakety Jupiter IRBM. Bola použitá pre desať štartov kozmických sond. Šesť z nich bolo neúspešných. Juno II bola štvorstupňová raketa. Vyniesla sondy Pioneer 3, Pioneer 4, Explorer 7, Explorer 8 a Explorer 11.

• Celková dĺžka: 24,0 m
• Užitočný náklad do výšky 200 km: 41 kg
• Náklad na únikovú dráhu: 6 kg
• Prvý štart: 6. december 1958
• Posledný štart: 24. máj 1961

Všetky testy sa uskutočnili z Cape Canaveral Air Force Station na Floride.

Celkovo bolo 46 testovacích štartov.

•   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Jupiter (raketa)

• U.S. Army - Redstone Arsenal - história rakety Jupiter Archivované 2004-06-03 na Wayback Machine (po anglicky)
• Encyklopédia Astronautica - Jupiter IRBM (po anglicky)
• História rakety Jupiter (po anglicky)

Kozmonautický portál