Fenomenológia

 

Fenomenológia je jeden z najdôležitejších, najvplyvnejších a najširších prúdov vo filozofii 20. storočia. Patrí sem nielen ústredná postava Edmunda Husserla (1859 – 1938), ale aj celý rad ďalších myšlienkových smerov. Všetky tieto smery však spája jednak nedôvera voči konštrukciám špekulatívneho idealizmu a novokantovstva, a jednak nedôvera voči náhlemu využívaniu špeciálnych vedeckých metód na riešenie a rozvažovanie filozofických problémov. Prvé fenomenologické analýzy a skúmania fenomenologickej metódy boli vydané už na začiatku storočia v roku 1900 (prvý zväzok Husserlových „Logických skúmaní“), pričom program fenomenologického hnutia bol podpísaný v roku 1913 a hlásal návrat k pôvodným prameňom názorov a z nich čerpajúcemu nahliadnutiu podstaty predmetu filozofického problému.

Predovšetkým je nutné povedať, že Husserl vnímal stratu "absolútneho" ako skutočnú krízu, a to nielen vo filozofických vedách, ale aj v civilizácii ako takej. Skepticizmus, odmietanie racionality metafyziky, nástup iracionalistických filozofických prúdov, rekonštrukcia idealizmu a novokantovstva, Nietzscheho relativizmus a Diltheyov historizmus boli stelesnením tejto krízy. Znamenalo to v konečnom dôsledku odmietanie filozofie a jej základov vedcami a empiristami. A práve fenomenológia si vytýčila za cieľ vrátiť filozofii jej vedecký status a európske myslenie dostať späť na cestu racionality. Husserl utvrdil novoveký obrat k subjektivite s cieľom dospieť k objektívnej pravde. Takto sa fenomenológia stala podrobným skúmaním základných štruktúr vedomia (subjektivita) s dôrazom na odvodenie nevyhnutných a univerzálnych právd našej skúsenosti (objektivita).

Bližšie informácie v hlavnom článku: Edmund Husserl

Husserlovo dielo sa od počiatku zameriavalo na prekonanie protikladu medzi objektivizmom a subjektivizmom. V základe invencie jeho fenomenologickej metódy stojí odmietnutie psychologizmu v logike, teda stanoviska, že zákonitosti ľudskej psychiky sú tie, ktoré ohraničujú a určujú zákony myslenia a platnosť logických viet. Husserl tvrdí, že logické pravdy a vety sú svojrázne a platia objektívne - nezávisle od zákonitostí ľudskej psychiky. Sú to tzv. ideálne a nutné pravdy. Pochopenie nezávislosti logických viet ako nutných právd otvorilo Husserlovi cestu k postulovaniu "čistej" psychológie. Ide o tematizáciu svojbytnosti aktov myslenia a vnímania, ktoré sa tu pojmovo oddeľujú od svojich objektov, na ktoré sú tieto akty zamerané, či na ktoré sa intencionálne vzťahujú. Tieto akty myslenia a vnímania nazerané v úplnej "čistote" Husserl nazýva zrením podstaty - ide o nazeranie oslobodené od všetkých konkrétnych aspektov a obsahov z okolitého sveta, teda ide o nazeranie podstaty fenoménu vo vedomí ako takom. Filozof fenomenológ môže pristúpiť k nazreniu čistej podstaty (eidos) po tzv. fenomenologickej redukcii. Tá spočíva v zrieknutí sa všetkých špeciálnych intencionálnych obsahov, v ich vyzátvorkovaní (epoché), teda pomyseľnom odstránení zo svojho zreteľa. Fenomenológ sa tak uchýli k zreniu len samotnej podstaty fenoménu, čím môže pochopiť pestrosť množstva intencionálnych obsahov, ktorých je ľudské vedomie schopné. Napr. ten istý objekt môžeme vnímať ako kus dreva, nábytok, umelecké dielo, úžitkový predmet, emocionálne hodnotný predmet a podobne. Fenomenologickou redukciou stratíme zo zreteľa všetky tieto špeciálne intencionálne obsahy a uzrieme len podstatu fenoménu ako takého. Tým sa fenomenológii otvorila cesta k vnímaniu bezprostredne daného, podstatného, všeobecného.

Pôvodne Husserl nazeranie podstát ohraničil len na vedecky relevantné fenomény, čím nadviazal na scientizmus svojej doby a jej úsilie zvedečtiť filozofiu. A teda vylúčil skúmanie metafyzických tvrdení, pretože metafyziku dôkladne odmietal. Neskôr sa pod vplyvom komplikovaných historických udalostí prvej polovice 20. storočia presvedčil, že je možné aplikovať fenomenologickú redukciu aj na fenomény z oblasti tzv. prirodzeného sveta, teda na oblasť zjavných a evidentných faktov, ktoré tvoria poznanie ľudstva, pričom nemusia pochádzať len z okruhu prírodnej vedy. Fenomenológia tak začala analyzovať podstatu aj významných spoločenských javov a celkovo rozšírila pôsobnosť na najrozličnejšie spoločenské problémy a špecifické filozofické témy.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Martin Heidegger

Bližšie informácie v hlavnom článku: Maurice Merleau-Ponty

Bližšie informácie v hlavnom článku: Paul Ricoeur

Bližšie informácie v hlavnom článku: Max Scheler

Bližšie informácie v hlavnom článku: Edith Steinová

Bližšie informácie v hlavnom článku: Jan Patočka

Fenomenológia je neakceptovateľná, pretože husserlovskému ponoru do subjektu, hoci aj transcendentálneho, chýba intersubjektivita; s racionálnou filozofiou možno začať až tam, kde začína intersubjektivita, a tým miestom je jazyk. Náš jazyk je médiom, cez ktoré nám je daný náš svet a ktoré je pritom na rozdiel od transcendentálneho ega fenomenológie intersubjektívne fizované a prístupné.

Fenomenológia je filozofická veda o vedomí ako druhej vývojovej forme subjektívneho ducha; fenomenológia systematicky nasleduje po antropológii a predchádza psychológiu.

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Phenomenology (philosophy) na anglickej Wikipédii.
• Coreth, Ehlen, Haeffner, Ricken (2006), Filosofie 20. století (1 vyd.), Olomouc: Nakladatelství Olomouc, ISBN 80-7182-209-4 
• Vajda, Ján; a kol. (1994), Dejiny filozofie III. (Filozofia 20. storočia) (1 vyd.), Nitra: Fakulta humanitných vied, VŠ pedagogická Nitra, ISBN 80-88738-39-3 

• FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
• FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
• FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
• Newsletter of Phenomenology. Archivované 2006-07-21 na Wayback Machine (online-newsletter)
• Research in Phenomenology. Duquesne Univ. Pr., Pittsburgh Pa 1.1971ff. ISSN 0085-5553
• Studia Phaenomenologica. ISSN 1582-5647