Alžbeta I. (Anglicko)

 

Narodila sa 7. septembra 1533 v Greenwichskom paláci a dostala meno po svojich starých mamách Alžbete z Yorku a lady Alžbete Howardovej.^[1] Bola druhým dieťaťom anglického kráľa Henricha VIII. pochádzajúcim z manželstva, ktoré prežilo detstvo. Jej matkou bola Henrichova druhá manželka Anna Boleynová. Pri narodení bola Alžbeta predpokladanou dedičkou anglického trónu. Jej staršia nevlastná sestra Mária stratila pozíciu legitímnej dedičky, pretože Henrich anuloval svoje manželstvo s Máriinou matkou Katarínou Aragónskou a oženil sa s Annou s úmyslom splodiť mužského dediča a zabezpečiť Tudorovcom nástupníctvo.^[2][3] Pokrstená bola 10. septembra 1533 a jej krstnými rodičmi boli Thomas Cranmer, arcibiskup canterburský; Henry Courtenay, markíz z Exeteru; Elizabeth Staffordová, vojvodkyňa z Norfolku; a Margaret Wottonová, vdova maršalka z Dorsetu. Baldachýn nad dieťaťom niesli jej strýko George Boleyn, vikomt Rochford; John Hussey, barón Hussey zo Sleafordu; lord Thomas Howard; a William Howard, barón Howard z Effinghamu.^[4]

Alžbeta mala dva roky a osem mesiacov, keď jej matku 19. mája 1536 sťali,^[5] štyri mesiace po smrti Kataríny Aragónskej z prirodzených príčin. Bola vyhlásená za nemanželskú a zbavená svojho nároku na kráľovské nástupníctvo. Jedenásť dní po poprave Anny Boleynovej sa Henrich oženil s Janou Seymourovou. Kráľovná Jana zomrela nasledujúci rok krátko po narodení ich syna Eduarda, ktorý bol nespochybniteľným následníkom trónu. Alžbeta bola začlenená do domácnosti svojho nevlastného brata a pri jeho krste niesla chrisom, čiže krstnú látku.^[6]

 

Alžbetina prvá guvernantka Margaret Bryanová o nej napísala, že bola „takým milým dieťaťom a mala také nežné podmienky, aké som v živote nezažila“.^[7] Catherine Champernowneová, známejšia pod neskorším manželským menom Catherine „Kat“ Ashleyová, bola vymenovaná za Alžbetinu guvernantku v roku 1537 a zostala Alžbetinou priateľkou až do jej smrti v roku 1565. Champernowneová učila Alžbetu štyri jazyky: Francúzštinu, holandčinu, taliančinu a španielčinu.^[8] V čase, keď sa jej vychovávateľom v roku 1544 stal William Grindal, Alžbeta už vedela písať po anglicky, latinsky a taliansky. Pod vedením Grindala, talentovaného a šikovného učiteľa, urobila pokrok aj vo francúzštine a gréčtine.^[9] Vo veku 12 rokov dokázala preložiť náboženské dielo svojej nevlastnej matky Kataríny Parrovej Modlitby alebo rozjímania z angličtiny do taliančiny, latinčiny a francúzštiny, ktoré darovala svojmu otcovi ako novoročný dar.^[10] Od svojich tínedžerských rokov a počas celého života prekladala diela mnohých klasických autorov z latinčiny a gréčtiny vrátane Cicerónovho Pro Marcello, Boetiovho De consolatione philosophiae, Plutarchovho traktátu a Tacitových Análov.^[11][10] Preklad Tacita z knižnice Lambethského paláca, jeden z iba štyroch zachovaných anglických prekladov z raného novoveku, bol v roku 2019 potvrdený ako Alžbetin vlastnoručný preklad po podrobnej analýze rukopisu a papiera.^[12]

Po Grindalovej smrti v roku 1548 sa Alžbeta vzdelávala u vychovávateľa svojho brata Edwarda, Rogera Aschama, sympatického učiteľa, ktorý veril, že učenie by malo byť pútavé.^[13] Súčasné poznatky o jej školskej dochádzke a predčasnom ukončení štúdia pochádzajú najmä z Aschamových memoárov.^[9] V čase, keď sa jej formálne vzdelávanie skončilo v roku 1550, bola jednou z najvzdelanejších žien svojej generácie.^[14] Predpokladá sa, že na konci svojho života ovládala okrem spomínaných jazykov aj waleský, cornwallský, škótsky a írsky jazyk. Benátsky veľvyslanec v roku 1603 uviedol, že „ovládala [tieto] jazyky tak dôkladne, že každý z nich sa zdal byť jej rodným jazykom“.^[15] Historik Mark Stoyle predpokladá, že kornčinu ju pravdepodobne naučil William Killigrew, podžupan tajnej komory a neskôr komorník štátnej pokladnice.^[16]

 

Henrich VIII. zomrel v roku 1547 a Alžbetin nevlastný brat Eduard VI. sa stal kráľom ako deväťročný. Katarína Parrová, vdova po Henrichovi, sa zakrátko vydala za Thomasa Seymoura, baróna Seymoura zo Sudeley, strýka Eduarda VI. a brata lorda protektora Eduarda Seymoura, vojvodu zo Somersetu. Manželia si vzali Alžbetu na opatrovanie do svojho sídla v Chelsea. Tam Alžbeta prežila emocionálnu krízu, ktorá ju podľa niektorých historikov ovplyvnila do konca života.^[17] Thomas Seymour s ňou trávil veľa času, a neskôr dokonca vstupoval do jej spálne v nočnej košeli, šteklil ju a plieskal po zadku. Vstávala skoro ráno a obklopovala sa slúžkami, aby sa vyhla jeho nevítaným ranným návštevám. Parrová sa radšej pridala k manželovi, než aby ho konfrontovala s jeho nevhodnými aktivitami. Dvakrát sa k nemu pridala pri šteklení Alžbety a raz ju držala, keď jej rozrezával čierne šaty „na tisíc kúskov“.^[18] Keď ich však Parrová objavila v objatí, ukončila so Seymourom vzťah.^[19] V máji 1548 bola Alžbeta poslaná preč.

Thomas Seymour napriek tomu pokračoval v intrigách, aby ovládol kráľovskú rodinu, a pokúsil sa vymenovať sa za správcu kráľovskej osoby.^[20][21] Keď Parrová po pôrode 5. septembra 1548 zomrela, znovu sa začal usilovať o Alžbetu s úmyslom oženiť sa s ňou.^[22] Jej guvernantka Kat Ashleyová, ktorej sa Seymour páčil, sa snažila Alžbetu presvedčiť, aby si ho vzala za manžela. Snažila sa ju presvedčiť, aby mu napísala a „potešila ho vo chvíľach zármutku“,^[23] avšak Alžbeta tvrdila, že Thomas nie je smrťou jej nevlastnej matky natoľko zarmútený, aby potreboval útechu.

V januári 1549 bol Seymour zatknutý a uväznený v Toweri pre podozrenie zo sprisahania s cieľom zosadiť svojho brata Somerseta z postu protektora, vydať lady Janu Greyovú za kráľa Eduarda VI. a vziať si Alžbetu za manželku. Alžbeta žijúca v Hatfield House sa k ničomu nepriznala. Jej tvrdohlavý postoj podráždil jej vypočúvateľa Roberta Tyrwhitta, ktorý vyhlásil: „Vidím jej v tvári, že je vinná.“^[24] Seymour bol sťatý 20. marca 1549.^[25]

 

Eduard VI. zomrel 6. júla 1553 vo veku 15 rokov. Jeho závet ignoroval zákon o následníctve koruny z roku 1543, vylúčil Máriu aj Alžbetu z nástupníctva a namiesto toho vyhlásil za svoju dedičku lady Janu Greyovú, vnučku mladšej sestry Henricha VIII., francúzskej kráľovnej Márie Tudorovej. Tajná rada vyhlásila Janu za kráľovnú, avšak jej vláda sa rýchlo zrútila a po deviatich dňoch bola zbavená trónu. Dňa 3. augusta 1553 Mária triumfálne vstúpila do Londýna s Alžbetou po svojom boku. Prejav solidarity medzi sestrami netrval dlho. Mária, oddaná katolíčka, bola rozhodnutá potlačiť protestantskú vieru, v ktorej bola Alžbeta vychovaná, a nariadila, aby sa všetci zúčastňovali na katolíckej omši; Alžbeta sa musela navonok prispôsobiť. Máriina prvotná popularita sa vytratila v roku 1554, keď oznámila, že sa plánuje vydať za Filipa Španielskeho, syna cisára Svätej ríše rímskej Karola V. a zanieteného katolíka.^[26] Nespokojnosť sa rýchlo šírila krajinou a mnohí sa na Alžbetu obracali ako na ohnisko svojho odporu voči Máriinej náboženskej politike.

V januári a februári 1554 vypuklo Wyattovo povstanie, ktoré bolo čoskoro potlačené.^[27] Alžbetu predviedli pred súd, vypočúvali ju v súvislosti s jej účasťou na povstaní a 18. marca ju uväznili v Tower of London. Horlivo protestovala proti svojej nevine.^[28] Hoci je nepravdepodobné, že by sa spolčila s povstalcami, je známe, že niektorí z nich sa na ňu obrátili. Máriin najbližší dôverník, veľvyslanec cisára Karola Simon Renard, tvrdil, že jej trón nebude nikdy bezpečný, kým bude Alžbeta žiť; a lord kancelár Stephen Gardiner sa usiloval o to, aby Alžbetu postavili pred súd.^[29] Alžbetini stúpenci vo vláde, ako bol William Paget, barón Paget, presvedčili Máriu, aby svoju sestru ušetrila, keďže proti nej neexistovali presvedčivé dôkazy. Namiesto toho bola 22. mája prevezená z Toweru do Woodstocku, kde strávila takmer rok v domácom väzení pod dohľadom Henryho Bedingfelda. Po celej ceste ju oslavovali davy ľudí.^[30]

 

Dňa 17. apríla 1555 bola povolaná na dvor, aby sa zúčastnila na posledných štádiách Máriinho zjavného tehotenstva. Ak by Mária a jej dieťa zomreli, Alžbeta by sa stala kráľovnou, ale ak by porodila zdravé dieťa, jej šance stať sa kráľovnou by sa prudko znížili. Keď sa ukázalo, že Mária nie je tehotná, nikto už neveril, že by mohla mať dieťa.^[31] Alžbetino nástupníctvo sa zdalo byť isté.^[32]

Kráľ Filip, ktorý nastúpil na španielsky trón v roku 1556, si uvedomil novú politickú realitu a začal sa o svoju švagrinú zaujímať. Bola lepším spojencom ako hlavná alternatíva, Mária, kráľovná Škótska, ktorá vyrástla vo Francúzsku a bola zasnúbená s francúzskym dauphinom. Keď jeho manželka v roku 1558 ochorela, Filip poslal grófa z Ferie, aby rokoval s Alžbetou. Tento rozhovor sa uskutočnil v sídle Hatfield House, kam sa vrátila žiť v októbri 1555. V októbri 1558 už Alžbeta pripravovala plány na svoju vládu. Mária uznala Alžbetu za svoju dedičku 6. novembra 1558 a Alžbeta sa stala kráľovnou, keď Mária 17. novembra zomrela.

•  
  Alžbeta I., korunovačný portrét. (1588)
•  
  Alžbeta I. (asi 1588)
•  
  Alžbeta I. (Nicolas Hillard, asi 1590)
•  
  Alžbeta I. (1546)

•   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Alžbeta I. (Anglicko)

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Elizabeth I na anglickej Wikipédii.