Čaj

Slovo čaj pochádza z výslovnosti čínskeho slova 茶 – čcha v mandarínskom a kantonskom dialekte; v dialekte min významného prístavu Sia-men sa číta te – odtiaľto získalo pomenovanie v niektorých iných jazykoch (vrátane staršieho slovenského tvaru).

 

Čaj vzniká spracovaním listov čajovníka. Z botanického hľadiska je čajovník (lat. Camellia sinensis) stálezelený krík, dorastajúci v prírode do výšky 5 až 15 metrov, výnimočne až okolo tridsať metrov. Na plantážach sú kríky udržiavané do výšky okolo jedného metra. Umožňuje to pohodlnejší zber čajových lístkov, mechanizáciu zberu a zvyšuje úrodu.

Divoký čajovník rástol v juhovýchodnej Ázii, pri hraniciach Číny a Indie. Ako domestikovaná rastlina sa pestuje na mnohých miestach s vhodnými podmienkami. Medzi krajiny známe produkciou čaju patria Čína, India, Pakistan, Irán, Srí Lanka, Taiwan, Japonsko, Indonézia, Nepál, Austrália, Argentína a Keňa. Najlepšie sa mu darí v monzúnovom podnebí v subtropickom a tropickom páse, rastie na kyslejších pôdach, od hladiny mora až po nadmorské výšky okolo 2 500 m.

Listy čajovníka sú dlhé od troch do dvadsaťpäť centimetrov a široké medzi jedným až desiatimi centimetrami. Dospelé listy sú hrubé, hladké a kožnaté, s krátkou stopkou. Čajové listy sa väčšinou zbierajú niekoľkokrát do roka, v niektorých oblastiach prakticky celý rok. Lístky sa zbierajú podľa takzvaných zberových formúl určujúcich, ktorú časť výhonku odštipnúť. Obvykle sú cennejšie mladšie a menšie lístky pri špičke výhonku a pupeň. Kvalitnejšie čaje sú vyrábané len z vrchných dvoch lístkov a pupeňa.

Ďalšie spracovanie sa deje rôznymi spôsobmi, ktoré vedú k rôznym „druhom“ čaju. Základným faktorom je stupeň oxidácie (často sa využíva z chemického hľadiska nesprávny názov fermentácia). Tradičné je delenie do štyroch základných skupín

• zelené čaje – listy sa mechanicky narušia, tento druh čaju neprešiel žiadnym stupňom oxidácie. Aby čerstvé listy nezoxidovaly na vzduchu musia byť čím skôr spracované. V Číne sa listy zvyčajne pražia - vysoká teplota zabráni tak nežiadúcej oxidácií. V Japonsku sa na deaktiváciu enzýmov zodpovedných za oxidáciu používa horúca para.
• oolongy (vyslov úlong, taktiež modrozelené, polozelené čaje) – tvoria prechod medzi zelenými a čiernymi čajmi. Často sú pri príprave navoňané kvetmi, napríklad orchideou, osmanthom.
• čierne čaje (taktiež červené čaje, tento názov sa pre farbu nálevu používa najmä v Číne) – listy sa mechanicky narušia, oxidácia sa nechá úplne prebehnúť. Spracovanie trvá týždeň, ale aj dlhšie. Veľmi výrazný rozdiel je medzi ortodoxným ručným spracovaním a plne mechanizovanou výrobou metódou CTC (Crush, Tear, Curl), ktorou vzniká drvený substrát vhodný do čajových vrecúšok. V strednej Európe (a „západnej civilizácii“ všeobecne) je historicky najobľúbenejší práve čierny čaj.
• pu-erh – je dvojnásobne oxidovaný čaj, ktorý sa necháva 'odležať' často aj po dobu niekoľkých rokov. Čím je pu-erh starší, tým býva viac cenený, pričom nezriedka sa predáva aj 15 až 20-ročný. Vyznačuje sa plnou, zemitou chuťou. Pravdepodobne má na organizmus pozitívne a mierne liečivé účinky.
• biely čaj – vyrába sa iba z pupeňov a horných lístkov. Tie neprechádzajú mechanickým spracovaním ani oxidáciou. Biely čaj je takmer bezfarebný a pokladá sa za nápoj gurmánov.

Podľa ľudovej čínskej báje objavil čaj čínsky cisár Šen-nung pred 5000 rokmi. Cisár, ktorý bol podľa tohto príbehu zároveň zakladateľom čínskej medicíny a poľnohospodárstva, pil len prevarenú vodu. Na jednej z jeho ciest mu do kotlíka pri varení vody padli listy čajovníka. Iná báj hovorí, že skúšal lekárske účinky čajovníka.

V Číne sa čaj tešil popularite po storočia, ak nie tisícročia. V 8. storočí bol tak populárny, že skupina obchodníkov požiadala spisovateľa Lu Ju (733 – 804) a ten napísal vôbec prvú známu knihu o čaji – Klasické pojednanie o čaji. Postupne sa inovoval aj spôsob distribúcie. Otrhané listy čajovníka sa drvili a miešali s prísadami, aby tak mohli byť zlepené do čajových tehličiek.

Do 17. storočia sa v Číne používal len zelený čaj. Čajové tehličky vydržali dlho čerstvé a používali sa aj ako platidlo. Zelený čaj však nevydržal cesty do Európy, ktoré v tom čase trvali niekoľko mesiacov. V južnej časti Číny sa lístky sušili na slnku a fermentovali. Vznikli tiež aromatizované čaje.

Čaj sa postupne stal známym nápojom aj mimo Číny. Záznamy z čias kórejskej dynastie Korjo (918 – 1392) hovoria o rituále darovania čaju v budhistických chrámoch. Prvá zmienka o používaní čaju v Japonsku pochádza z roku 729, keď cisár Šómu pohostil vo svojom paláci sto budhistických mníchov. Nie je známe, že by sa v tom období pestoval v Japonsku čajovník, takže bol pravdepodobne dovážaný. Zatiaľ čo rituály spojené s pitím čaju v Číne postupne zanikli, v Japonsku sa rozvinuli do zložitého, niekedy až niekoľkohodinového obradu.

Benátsky cestovateľ Marco Polo vo svojich zápiskoch čaj nespomína, ale v roku 1618 dostal ruský cár Michal I. čaj darom od čínskeho cisára. Čoskoro putovalo do Ruska mnoho ťavích karaván ročne. Holandskí a portugalskí obchodníci ho doviezli do Európy niekedy začiatkom 17. storočia. Spočiatku bol drahý, a tak sa rozšíril len medzi aristokraciou. So stúpajúcim objemom dovozu sa stal prístupný aj širšej vrstve obyvateľstva.

 

Na britských ostrovoch sa čaj rozšíril za panovania Karola II. Jeho manželka, Katarína z Braganzy, si priniesla zvyk pitia čaju z rodného Portugalska. Karol II. však uvalil na dovoz čaju vysokú daň, a tak sa stal predmetom pašovania. V 18. storočí vzrástla konzumácia čaju z niekoľko desiatok ton ročne na viac ako 6000 ton v roku 1791 ^[3]. Pitie čaju sa zaužívalo v anglických kaviarňach a neskôr v čajových záhradách.

Čaj sa v Anglicku pil v ktorúkoľvek dennú hodinu a čaj popoludní nemal pevnú formu. Keďže bol medzi obedom a neskorou večerou dlhý časový odstup, vo vyšších vrstvách však vznikol zvyk podávať čaj o piatej. Podávalo sa aj pečivo alebo iné občerstvenie. Zvyk si osvojili aj široké vrstvy, keď pracujúcim často nahrádzal aj večeru.

Čaj si Angličania doniesli aj do Nového sveta. V roku 1767 však Spojené kráľovstvo uvalilo na svoje kolónie v Amerike daň a v priebehu nasledujúcich rokov väčšina prístavov Ameriky nedovolila prijímanie zdaňovaného tovaru. V roku 1773 vyslali Angličania zásielku čaju do Bostonu. 16. decembra toho istého roku ho v jeho prístave vyhádzala skupina mužov prezlečených za Indiánov do mora. Viedlo to nielen k vyslaniu anglického vojska do Severnej Ameriky a neskôr k vojne za nezávislosť, ale aj k ústupu pitia čaju. Na tomto území ho nahradila káva.

Čaj je pripravovaný zalievaním sypaného alebo vreckového čaju v čajovej kanvici, čajníku alebo priamo v čajovom hrnčeku. Všeobecné pravidlo hovorí, že čaj má byť nasypaný ako prvý – ešte pred naliatím horúcej vody.

Vhodná teplota vody na zaliatie závisí od druhu pripravovaného čaju. Čaje, ktoré majú krátku dĺžku oxidácie – prípadne žiadnu – by mali byť podľa odporúčaní zalievané vodou s teplotou od 75 °C – 90 °C. To platí pre zelený alebo biely čaj. Čaje s dlhšou oxidačnou dobou je odporúčané zalievať vodou s vyššou teplotou – okolo 95 °C – 100 °C.

Dĺžka lúhovania tiež závisí na druhu čaju a môže sa líšiť aj ak ide o dva čaje z rovnakej záhrady, ale z rôznych sezón.

Ak je nápoj pripravovaný z vreckového čaju, je vhodné dodržať množstvo vody, ktorá je odporúčaná na balení. Ak ide o sypaný čaj, neexistuje jednotné pravidlo. Jedna čajová lyžička pre jednu osobu (okolo 200 ml vody) môže byť dobrý pomer, ktorý je možné upraviť podľa želanej chuti. Čaje z vyšších polôh je napríklad odporúčané zalievať väčšou dávkou vody.

Čaj sa pije samotný, aj dochutený. Do čaju sa zvykne pridávať:

• cukor
• med
• citrón
• mlieko
• ovocná zaváranina

Opísaný spôsob prípravy čaju je typický pre európsky región a líši sa od prípravy v iných častiach sveta.

Ľadový čaj sa teší veľkej popularite v USA alebo v Rusku. Ide o chladený čaj, často podávaný s ľadom. Nápad podávať čaj v takejto podobe vznikol na základe toho, že studený nápoj je v lete vhodnejší, ako horúci.

Ľadový čaj možno pripraviť tak, že sa silnejší čaj nechá na niekoľko hodín vychladiť v chladničke. Potom sa podáva s ľadom, dochutiť sa môže čerstvou mätou alebo ďumbierom.

Pridávanie mlieka do čaju sa rozšírilo hlavne v Británii, ale nie je to invencia Angličanov. Takýto zvyk mali už Mongoli a známy bol aj v Mandžusku. V Holandsku a Francúzsku sa ale tento zvyk neujal.

Mlieko v čaji je vecou osobného vkusu a zväčša sa pridáva do čierneho čaju alebo zmesí z neho pripravených a do niektorých zelených čajov, nie však do čínskych čiernych čajov ani do ľahších čiernych čajov.

Existujú rôzne odporúčania týkajúce sa postupnosti miešania čaju a mlieka. Ak je v šálke prvé mlieko, chráni to jej glazúru a je menšia pravdepodobnosť, že nalievaný horúci čaj spôsobí zrazenie mlieka. Mlieko nalievané do čaju zasa zjednodušuje odhadnúť správny alebo želaný pomer zmesi.

Na našom trhu je prístupný aj instantný čaj. Jeho výhodou je rýchlosť prípravy. Je vyrábaný tak, že sa čajové lístky najskôr sparia a potom oddelia od macerátu, ktorý už obsahuje látky typické pre čaj. Tekutina sa ďalej spracúva filtrovaním a odparovaním alebo, podobne ako instantná káva, procesom mrazovej sublimácie. Takéto čaje sa môžu dochucovať prírodnými alebo syntetickými prísadami a príchuťami.

• Káva
• Maté

• Čadó - japonská cesta čaje, Sošicu Sen XV, Pragma 2004
• Čaj, prúvodce pro znalce, Jane Pettigrewová, Slovart 2001
• Klasická kniha o čaji, Lu Jü, DharmaGaia 2002
• Piju čaj, Ludvík Kundera, Atlantis 2003
• Povídání o čaji, Jozef Augustýn, Fontána 2001
• Příběh čaje, S., Z. a M. Thomovi, Argo 2002
• Všechny čaje Číny, K.Chow a I.Kramerová, DharmaGaia 1998
• Vše o čaji pro čajomily, Karel Valter, Granit 2000

•   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Čaj
•   Wikislovník ponúka heslo Čaj
•   Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Čaj