Nezávislý politik

Nezávislý politik (iné názvy: nestranícky politik, nestraník, bezpartajný politik; u kandidátov: nezávislý kandidát, skratka NEKA, občiansky kandidát, kandidát bez politickej príslušnosti) je politik (resp. kandidát na politickú funkciu), ktorý nie je členom žiadnej politickej strany.

Slovenský právny systém umožňuje využitie aktívneho volebného práva ako nezávislý kandidát vo voľbách do orgánov samospráv obcí, voľbách do orgánov samosprávnych krajov a vo voľbe prezidenta Slovenskej republiky.

Súčasťou kandidátnej listiny nezávislého kandidáta je petícia podpísaná voličmi podporujúcimi jeho kandidatúru. Minimálny počet týchto podpisov činí pri voľbe prezidenta 15 000,^[1] pri voľbách do orgánov samosprávnych krajov 400,^[2] a v prípade volieb do samospráv obcí sa odvíja od počtu obyvateľov danej obce nasledovne:^[3]

Nezávislí kandidáti sú prirodzene najsilnejším politickým subjektom v slovenskej komunálnej politike. V niektorých prípadoch avšak môžu vystupovať ako nezávislí kandidáti a majú podporu politickej strany.

V rámci Národnej rady Slovenskej republiky existuje inštitút nezaradeného poslanca, ktorým sa poslanec NR SR stane vystúpením z poslaneckého klubu alebo po zániku poslaneckého klubu pokiaľ sa nestane členom iného klubu. Poslanecký klub zaniká v prípade, pokiaľ klesne počet jeho členov pod zákonom stanovenú hranicu osem poslancov.^[9] Nezaradeného poslanca nemožno stotožňovať s nezávislým politikom, keďže môže byť aj naďalej členom politickej strany (napr. Ľubomír Galko, Jana Kiššová, Jozef Mihál, Lucia Nicholsonová, Peter Osuský a Martin Poliačik po zániku klubu strany SaS 8. októbra 2013).

V Kuvajte neboli strany legalizované od vyhlásenia nezávislosti v roku 1961 a preto kandidáti formálne vystupujú ako nezávislí, hoci sa organizujú v politických skupinách (tzv. „protostranách“), ktoré de facto fungujú ako politické strany^[10] a ich činnosť je vládou (prevažne) tolerovaná.^[11]