Aprílové povstanie

Tomuto článku alebo sekcii chýbajú odkazy na spoľahlivé zdroje, môže preto obsahovať informácie, ktoré je potrebné ešte overiť. Pomôžte Wikipédii a doplňte do článku citácie, odkazy na spoľahlivé zdroje.

Aprílové povstanie (po bulharsky: Априлско въстание) bolo povstanie Bulharov proti osmanskej nadvláde v apríli a máji 1876. Bolo krvavo potlačené, ale nepriamo o rok neskôr vyvolalo rusko-tureckú vojnu (1877 – 1878), v dôsledku ktorej sa Bulharsko stalo nezávislé.

Cieľom povstania bolo vybojovať si národnú a politickú nezávislosť bulharského ľudu, ktorý bol 500 rokov pod nadvládou Osmanskej ríše. Aprílové povstanie bolo podmienené procesom národného obrodenia Bulharska, ktorý začal začiatkom 18. storočia a svoj vrchol dosiahol v 60 – 70. rokoch 19. storočia.

Zmeny politických a hospodárskych pomerov v Osmanskej ríši, ktoré nastali po Krymskej vojne v rokoch 1853 – 1856, boli dôsledkom širších politických, hospodárskych a spoločenských zmien. Na jednej strane, väčší import a konkurencia lacných priemyselných výrobkov zo západnej Európy likvidoval rad poľnohospodárskych firiem a na druhej strane – niektoré tradičné odvetvia priemyslu sa prispôsobovali novým pravidlám a rýchlejšie sa rozvíjali. Do poľnohospodárstva prenikli nové, progresívnejšie formy organizácie práce. Začali vznikať nové, hoci aj malé priemyselné parky. Aj napriek rozpadajúcemu sa osmanskému feudálno-despotickému systému, sa výroba tovaru v Bulharsku v tomto období prudko zvýšila. Rastúca tendencia kapitalistického rozvoja zapríčinila veľké oživenie cirkulácie tovaru, peňazí a práce. Bulharský obchod sa dostal do európskej kapitalistickej poľnohospodárskej sféry, začal do neho prenikať zahraničný kapitál, nahromadilo sa bohatstvo a nové možnosti výroby tovaru súkromníkov. Týmto spôsobom sa rozvíjajúce moderné výrobné vzťahy dosiahli taký stupeň rozvoja, pri ktorom vznikli objektívne dôvody na vypuknutie revolúcie proti starým pomerom. Základnou hnacou silou bulharskej národnej revolúcie bolo meštianstvo a malí a strední podnikatelia.

Aprílové povstanie by sa nemohlo uskutočniť bez historických udalostí, ktoré mu predchádzali. Takou udalosťou bola Krymská vojna v rokoch 1853 – 1856, ktorá sa aj napriek prehre Rusov stala novým odrazovým bodom v boji za bulharskú národnú slobodu. Do popredia vo vojne vystupuje postava Georgija Rakovského, ktorý vytvoril základy revolučnej ideológie a začal organizovať národnooslobodzovacie hnutie. Práve on inicioval vznik Prvej bulharskej légie v Belehrade. Okolo neho sa zoskupili bulharskí revoluční emigranti v Rumunsku. Angažoval sa aj v organizovaní čát Panajota Chitova a Filipa Totju v roku 1867 a Chadžiho Dimitâra a Stefana Karadžu o rok neskôr. Druhou revolučnou postavou bol Vasil Levski, ktorý po Rakovského smrti spolu s Ljubenom Karavelovom a Christom Botevom prevzal velenie. Bol perfektný stratég a organizátor Vnútornej revolučnej organizácie. Nemalú rolu v aktivizovaní hnutia za sociálne a národné oslobodenie malo aj vybojovanie bulharskej nezávislej cirkvi v roku 1870.

V lete roku 1875 v Bosne a Hercegovine vypuklo povstanie, ktoré pokračovalo tri roky. Prvé úspechy búriaceho sa ľudu v týchto dvoch oblastiach si všimli aj bulharskí emigranti a snažili sa ich postupy napodobňovať v ich Starozagorskom povstaní v roku 1875. Toto povstanie bolo odpoveďou na povstanie v Bosne a Hercegovine. Bulharské povstanie skončilo neúspechom, a tak sa rýchlo začalo pripravovať ďalšie. Dátum vypuknutia nového – Aprílového povstania – bol stanovený na apríl roku 1876. Hlavným organizátorom budúceho povstania mal byť revolučný výbor v meste Gjurgevo, ktorý na tento účel vznikol koncom roka 1875. Podľa vypracovaných plánov bolo bulharské územie rozdelené na 4 revolučné okresy:

• 1. Târnovský, s centrom v Gornej Orjachovici (na čele so Stefanom Stambolovom a pomocníkmi Christom Karaminkovom (prezývaným Bunito) a Georgim Izmirlievom)
• 2. Slivenský (Ilarion Dragostinov, vojvoda Stoil, Georgi Ikonomov a Georgi Obretenov)
• 3. Vračanský (Stefan Zaimov, Nikola Obretenov, Georgi Apostolov a Nikola Slavkov); 4. Plovdivský (Panajot Volov a Georgi Benkovski).

Aby sa predišlo chybám, ktoré sa vyskytli v Starozagorskom povstaní, revolučný výbor sa snažil určiť aj presný dátum povstania. Taktiež boli určené aj ostatné oblasti, kde má povstanie vypuknúť – konkrétne v pohorí Stará planina v časti od Vračanského do Slivenského regiónu, Srednej gore a Rodopách. Tieto oblasti boli určené revolučným výborom. Ten chcel mať istotu, že povstanie vydrží dlhší čas, pretože spomínané oblasti boli umiestnené v horách, kde prostredie nevyžadovalo, aby partizáni boli ťažko vyzbrojení. Cieľ povstania bol jasný – upozorniť európske štáty, zvlášť ruskú diplomaciu, na bulharskú národnostnú otázku. Plán revolučného výboru bol vypracovaný veľmi podrobne. Obsahoval aj evakuačné miesta, kde by sa malo premiestniť obyvateľstvo v prípade priameho ohrozenia Osmanskou ríšou.

Zvláštnu pozornosť si vyžadovala technická príprava povstania – zhromažďovanie zbraní, nábojov a potravín. Určili sa najlepšie miesta na boj proti nepriateľovi, zabezpečili vojenskí špecialisti, bola založená sa tajná výborová zásielková služba a tajná polícia. Najrozsiahlejšie prípravy prebehli vo štvrtom Plovdivskom okrese. Hlavným organizátorom sa stal Georgi Benkovski, ktorý sa neskôr stal riaditeľom tohto okresu. V slivenskom okrese s prípravou povstania trocha zaostali pre nezhody medzi ľudom a revolučným výborom. Stoil sa oddelil a založil povstaleckú základňu na kraji mesta Sliven a neskôr ako partizán odišiel do hôr. Vo vračanskom okrese skončila príprava povstania úplným fiaskom, pretože tu sa revolučný výbor nevedel vôbec dohodnúť. Členovia boli nútení odísť do Rumunska a tam svoj postup prehodnotiť.

Do prípravy aprílového povstania sa zapájajú aj členovia bulharskej revolučnej emigrácie v Rumunsku. Chcú získať peňažné prostriedky na založenie vojenských kádrov, ktoré mali za úlohu pomáhať čatám.

Ako podpora v boji za slobodu vojakom slúžilo aj čítanie revolučnej poézie Dobriho Čintulova, Christa Boteva a iných bulharských autorov.

Na začiatku apríla roku 1876 sa konalo zhromaždenie štvrtého Plovdivského revolučného okresu na luke Oborište, ktoré načrtlo základnú taktiku povstania. 14. apríla 1876 bolo zvolané zasadanie Gjurgevského revolučného výboru, na ktorom sa mal prerokovávať priebeh povstania a jeho niektoré otázky. Jeden z poslancov však robil Osmanskej ríši spojku, a tak sa Turci dozvedeli o všetkom, čo sa na zasadnutí udialo. Dňa 19. apríla 1876 bol tureckými policajtmi v Koprivštici zatknutý hlavný koordinátor revolučného výboru Plovdivského okresu Panajot Volov. Todor Kableškov chcel zatknutiu zabrániť a spolu so svojimi ľuďmi policajtov napadol. Pri prestrelke ich niekoľko zahynulo, ostatní sa stiahli. Okamžite po tejto udalosti Todor Kableškov posiela do Panagrjurišta členom štvrtého revolučného výboru list (známy ako Krvavý list, pretože bol symbolicky podpísaný krvou jedného zo zabitých policajtov), v ktorom vyzýva všetkých Bulharov k zapojeniu sa do revolúcie. Po doručení listu štvrtému revolučnému výboru Georgi Benkovski hneď (20. apríla 1876) vyhlasuje začiatok povstania. Vzniká vojenská rada, tzv. Dočasná vláda, ktorá sa stala hlavným orgánom štvrtého revolučného výboru. Jej úlohou bolo riadiť vojenské veci. Menuje vojaka Ivana Parpulova za vodcu čaty, ktorá má robiť spojku medzi mestami Panagjurište a Koprivštica. Panajot Volov a Georgi Ikonomov odchádzajú do severozápadnej oblasti a Georgi Benkovski, ktorý medzičasom organizuje svoju čatu, rozširuje informáciu o povstaní medzi ľudom v dedinách. Dňa 22. apríla 1876 sa v meste Panagjurište posvätila revolučná vlajka, ktorú vyrobila učiteľka Rajna Popgeorgieva Futekova. Od tohto momentu bola vlajka známa tiež pod menom kňažná Rajna.

V blízkom meste Panagjurište apoštoli štvrtého revolučného okresu oznámili vznik dočasnej bulharskej vlády. Aprílové povstanie zachvátilo masovejšie Srednogorie, s centrami v Koprivštici, Panagjurišti, Strelči a iných, a tiež aj severnú časť Rodôp s centrami v Peruštici, Bracigove a Bataku. Významnejšie udalosti sa odohrali aj v prvom Târnovskom revolučnom okrese, kým v Slivenskom a Vračanskom revolučnom okrese konali predovšetkým čaty. Spomedzi čiat, ktoré prenikali spoza hraníc, stojí za zmienku predovšetkým čata Christa Boteva. Tá do oblasti prenikla z Rumunska potom, ako uniesli rakúsko-uhorský parník „Radecki“ a cez Kozloduj pochodovala k Vračanskému Balkánu, kde zahynul ich vodca Christo Botev; následne bola rozohnaná osmanským vojskom. Medzitým osmanské vojská a bašibozuk tvrdo Aprílové povstanie potlačili, vypálili jeho základné centrá a masakrovali obyvateľstvo v povstaleckých oblastiach. Najkrutejšie boli masakre v Bataku, Bojadžiku, Peruštici a Bracigove.

Časom sa správa o začatí povstania rozšírila po všetkých dedinách v západnej časti pohoria Sredna gora, dolinou rieky Marica a Rodopami. V Srednej gore vzniká podľa vopred vypracovaného plánu niekoľko dôležitých bojových oblastí – Panagjurište, Koprivštica, Petrič a vrch Eledžik, kde sa sústreďuje povstalecké obyvateľstvo.

Povstalecké hnutie z rokov 1867 – 1869, ktorého najvýznamnejšou aktivitou bolo vtrhnutie čaty Chadžiho Dimitra a Stefana Karadžu do severného Bulharska v roku 1869, skončilo neúspechom. Osmanské vojsko si ľahko poradilo s bulharskými emigrantskými čatami, ktoré neboli podporované obyvateľstvom krajiny. Následkom boli zmeny v kruhoch bulharskej emigrácie, predovšetkým v Srbsku a Rumunsku. Novú tvár bulharskému odboju dali Ljuben Karavelov a Vasil Levski.

Ljuben Karavelov (1834 – 1879) prešiel cez ideu slovanofilstva počas štúdií v Rusku, ale postupne sa začal orientovať na revolučné metódy. Usadil sa v Rumunsku, kde vydával noviny Svoboda (po bulharsky Свобода) a Nezávislosť (po bulharsky Независимост) a stál na čele organizácie, ktorá sa sformovala okolo týchto novín – Bulharský centrálny revolučný výbor (BRCV; po bulharsky Български централен революционен комитет, БЦРК), zjednocujúci tzv. mladých v národno-oslobodzovacom hnutí. Predpokladá sa, že táto organizácia nadobudla svoju konečnú podobu v období rokov 1870 – 1871. Jej sídlom bola Bukurešť a jej ambície boli zjednotiť emigráciu alebo aspoň jej revolučné krídlo.

Paralelne s týmto úsilím sa do popredia dostal plán Vasila Ivanova Kunčeva, nazývaneho Levski (1837 – 1873). Levski, niekdajší novic v kláštore, sa vzdal duchovnej činnosti a bol členom prvej i druhej bulharskej légie, i čaty Panajota Chitova v roku 1867. Jeho účasť v týchto revolučných podujatiach ho nasmerovali k myšlienke, že bulharský národ sa musí sám zorganizovať, aby dosiahol svoje oslobodenie cudzej podpory. Za týmto účelom navštívil trikrát územia obývané Bulharmi, a položil základy tajnej konšpiratívnej organizácie – Vnútorná revolučná organizácia (VRO; po bulharsky: Вътрещна революуионна организация) – , ktorá sa opierala o niekoľko desiatok tajných výborov, vytvorených v krajine.

V roku 1872 sa uskutočnilo Spojenecké zhromaždenie BRCV a VRO, pričom za predsedu spoločného výboru bol vybratý Ljuben Karavelov a Vasil Levski bol určený ako „hlavný apoštol Bulharska“ (t. j. Mýzie), Trácie a Macedónska. Napriek nespornej Levského autorite, jeho pomocník Dimitâr Obšti nedodržiaval jeho príkazy a zorganizoval krádež v Arabakonaku na jeseň roku 1872, ktorá viedla k odhaleniu VRO a chyteniu Vasila Levského začiatkom roku 1873. Apoštol slobody bol odsúdený a obesený vojenským súdom 18. februára 1873 v Sofii, čím revolučné hnutie utrpelo ťažký úder. Po zdĺhavých sporoch odišiel Ljuben Karavelov z revolučného hnutia a vedenie v BRCV, premenované na BRV prevzali mladší dejatelia, zoskupení okolo básnika a novinára Christa Boteva (1848 – 1876). Títo mladí aktivisti volali po okamžitej akcii, napriek stále ťažkej situácii VRO, pretože si mysleli, že povstanie v Bosne a Hercegovine a vyostrujúca sa Východná kríza (1875 – 1878) sú vhodným momentom na vybojovanie bulharskej slobody. Pokus o povstanie v Starej Zagore v septembri roku 1875 bol však zmarený a viedol k demisii Christa Boteva a dobrovoľnému rozpadu BRCV/BRV.

Rýchlo sa šíriace povstanie Osmanskú ríšu veľmi znepokojovalo. Preto sa Vysoká porta (osmanská vláda) v Carihrade rozhodla prijať kroky, ktoré mali rebéliu potlačiť. Na revolučné územie poslala dobre vyzbrojených vojakov z južnej Besarábie. Aj napriek tomu, že buriči nemali šancu proti takej vojenskej sile uspieť, pokračovali v boji. Ako prvá padla 26. apríla 1876 pevnosť Klisura, ktorú armáda tureckého panovníka beja Tosuna obsadila a vypálila. O niekoľko dní neskôr, 30. apríla 1876, padlo Panagjurište. Najdlhšie sa držali rebeli vedení Telijským pod vrchom Eledžik. Aj Koprivštica dostala výstrahu, že bude vypálená. Hoci sa ľudia poskladali na kauciu, osmanská armáda neskôr mesto zničila. Po jej páde bolo povstanie v Srednej gore prakticky potlačené. Keď osmanské vojská videli, že Karlovo a iné dediny v jeho okolí sa nebúria, mali podstatne uľahčenú cestu k Rodopám. Armáda sa dopúšťala početných krutostí, vrátane napichovania zajatcov na koly. 30. apríla 1876 Turci obkľúčili Bracigovo. Po tom, ako sa vzdalo osmanskej armáde, bol zatknutý Vasil Petleškov spolu s ostatnými revolucionármi. V tureckom zajatí bol kruto mučený a nakoniec spáchal samovraždu.

2. mája 1876 osmanská armáda zaútočila na mesto Batak. Miestni povstalci obkľúčení Ahmedom Barutalijom sú rýchlo porazení a celé obyvateľstvo mesta je vyvraždené. Za tri dni tu zahynulo 3000 ľudí – mužov, žien a detí. V Peruštici Turci tu zdevastovali kostol, v ktorom sa ukrývali niektorí vodcovia čaty – Petâr Bonev, Spas Ginev a Kočo Čestmenski, ktorí, aby nemuseli zahynúť v rukách nepriateľov zastrelili svoje manželky a deti a nakoniec samých seba. Po nich ich nasledovali mnohí ďalší buriči.

Najhoršie na tom bol prvý revolučný okres. Väčšina vodcov revolučného okresu v Gornej Orjachovici, Târnove a Ljaskovci boli zajatí. Bol medzi nimi aj Georgi Izmirliev – hlavná spojka medzi výborom a ľudom. Napriek tomu 28. apríla 1876 vznikla nová povstalecká čata sformovaná z obyvateľov dedín Musina, Bjala Čerkva, Michalci, Dičin a Višovgrad. Na čele čaty stál Pop Chariton a za vojenského veliteľa bol zvolený Petâr Parmakov. Vlajkonosičom sa stal Dimitâr Atanasov-Rusčuklijčeto a čatu doplnili ešte Bačo Kiro, Christo Karaminkov a ďalší. Jej úlohou bolo spojiť sa s ostatnými povstalcami a na Balkáne viesť boje proti Turkom. S nimi sa však stretla už na druhý deň pri Drjanovskom kláštore. O deväť dní neskôr nepriateľ kláštor dobyl a zajatí členovia čaty boli postavení pred súd.

Povstanie zachvátilo aj Gabrovský a Slivenský kraj. Hoci bol predseda revolučného výboru Stefan Pešev zatknutý, obyvateľstvo v dedinách s povstalo a bojovalo proti armáde. V boji im pomohla aj čata Canka Djustabanova. Aj ten však padol do zajatia a nakoniec bol obesený v Târnove. Poslednou nádejou pomoci v povstaní v Târnovskom revolučnom okrese bola čata Christa Patreva, v ktorej boli zhromaždení obyvatelia mesta Trjavna a niektorých dedín v Gabrovskom a Trjavnenskom okrese. Zo začiatku sa jej darilo veľmi dobre, ale po niekoľkých dňoch dlhých bojov bola čata na hlavu porazená. Čo sa týkalo Slivenského okresu, tu sa povstanie až tak nerozšírilo – príčinou bolo masové zatýkanie revolucionárov. Dňa 3. mája 1876 sa predsa len podarilo zorganizovať malú čatu pod vedením Ilariona Dragostinova a Georgia Obretenova, ktorá sa neskôr spojila s povstalcami z Jambolu. V polovici mája však bola i táto Turkami zlikvidovaná.

Pochybnosti, nesúhlas a chýbajúce jednotné vedenie ako aj neskúsenosť mladých vodcov Vračanského revolučného okresu boli príčinou absolútneho fiaska povstania. Preto už čata Christa Boteva, ktorá 17. mája 1876 prešla Dunaj, nedostala žiadnu podporu a Turci ju ľahko zničili. Stefan Zaimov sa ešte pokúšal vo Vraci zorganizovať povstanie, to však nemalo úspech.

Spolu s čatou Christa Boteva v ten istý deň prešla v severozápadnej časti krajiny pri meste Tutrakan Dunaj aj čata Todora Stojanova. Ani tá však nestihla uskutočniť svoj zámer – pomôcť povstalcom z druhého slivenského revolučného okresu v Starej planine a pri meste Araplar (dnes Aprilovo) bola zdecimovaná.

V juhozápadnom Bulharsku v doline rieky Struma i Bregalnica vypuklo v polovici mája 1876 Razlovské povstanie. Jeho hlavným organizátorom bol Dimitâr Popgeorgiev-Berovski a Stojan Razlovski. 40 ľudí, ktorí vstúpili k nim do čaty, neodolalo Turkom a v polovici mája bola i táto menšia rebélia porazená.

Koncom mája a začiatkom júna roku 1876 bolo Aprílové povstanie v plnom rozsahu potlačené. Za jeden mesiac bolo zabitých 30 000 ľudí. Stovky dedín a miest vyhorelo alebo bolo vydrancovaných, tisíce povstalcov bolo zajatých.

Napriek krutému potlačeniu hrá aprílové povstanie hrá v histórii bulharského národa významnú rolu. Je obrazom vôle bulharského národa v boji za svoju národnú nezávislosť.

Povstanie malo veľký ohlas aj v zahraničí. Keď vyšli v európskych novinách fotky kôp mŕtvych Bulharov, viacero významných osobností po celej Európe vyjadrilo veľmi kritické stanoviská voči praktikám v Osmanskej ríši. V Rusku a niektorých iných štátoch sa masovo rozšírilo hnutie na podporu spravodlivého boja za slobodu bulharského národa. Aprílové povstanie stavia národnostnú otázku Bulharska do stredu medzinárodného politického života a žiada si jej neodkladné riešenie. Povstanie z roku 1876 bolo príčinou Carihradskej konferencie, ktorá sa uskutočnila v rokoch 1876 – 1877. Riešila sa na nej otázka Ruska a jeho radikálnej zainteresovanosti na Balkánskom polostrove, ako aj konečné riešenie bulharskej národnostnej otázky. V roku 1877 Rusko začalo pod vplyvom tohto povstania proti Osmanskej ríši rusko-tureckú vojnu s oficiálnym zdôvodnením, že chce oslobodiť Bulharov a ostatné balkánske národy spod osmanského útlaku.

Brutálne potlačenie Aprílového povstania malo širokú medzinárodnú odozvu. Veľmoci reagovali na osmanské zverstvá negatívne. V Anglicku Wiliam Gladstone, vo Francúzsku Victor Hugo, v Taliansku Giuseppe Garibaldi, v Rusku Lev Nikolajevič Tolstoj a Dmitrij Ivanovič Mendelejev, sa postupne postavili na obranu podmanených Bulharov. V lete roku 1876 vypukla aj Srbsko-turecká vojna, do ktorej sa na stranu Srbov zapojilo množstvo bulharských dobrovoľníkov. Vojna sa však vyvíjala nepriaznivo pre kresťanské sily a iba zásah Ruska zachránil Srbsko a jeho spojeneckú Čiernu Horu od úplnej porážky. Ale situácia na Balkánskom polostrove sa nezadržateľne menila. Za týchto okolností sa aktivizovala ruská diplomacia, ktorá hľadala odplatu za porážku Ruska v Krymskej vojne. Po sondovaní vo väčšine európskych hlavných miest po uzatvorení dohôd s Rakúsko-Uhorskom o sférach vplyvu na Balkánskom polostrove, sa Rusko rozhodlo pre priamu konfrontáciu s Osmanskou ríšou. Medzitým úsilie Carihradskej poslaneckej konferencie (1876 – 1877) riešiť bulharskú národnostnú otázku vytvorením dvoch autonómnych bulharských oblastí s centrami v Târnove a Sofii skončilo neúspechom. V Rusko-tureckej vojne (1877 – 1878), ktorá sa odohrávala na Balkánskom polostrove a v Zakavkazsku, Rusko dostalo pomoc z Rumunska, Srbska a Čiernej Hory. Na jeho stranu sa pridala aj novovytvorená Bulharská domobrana. Napriek urputnému vzdorovaniu osmanských síl sa váhy v konečnom dôsledku naklonili k Rusku. Víťazstvá pri Plevene, Šipke, a Šejnove predurčili víťazný postup ruskej armády, ktorá sa ocitla v blízkosti Carihradu. Napokon 19. februára 1878 (3. marec 1878) bola podpísaná Sanstefanská mierová zmluva, ktorá načrtala vznik širšieho autonómneho Bulharského kniežatstva, zahrňujúc predovšetkým územia, na ktorých mali etnickí Bulhari väčšinu obyvateľstva.

Do tohto sa však zapojili aj sily, ktoré napriek snahe bulharského národa, vyjadrenej v masovom protestnom hnutí, zorganizovali v lete roku 1878 Berlínsky kongres a 13. júla 1878 dosiahli podpísanie Berlínskej zmluvy, ktorá upravila Sanstefanskú zmluvu. Ani protesty a petície, ani Kresnensko-razlogské povstanie na jeseň roku 1878 nepomohli zmeniť rozhodnutie kongresu. A tak slobodu dostala len časť bulharského národa.

• Dejiny Bulharska