Štefan Fogaš

Mons. ICDr. Štefan Fogaš Msgr. ICDr. Štefan Fogaš
Štát pôsobenia	Taliansko Vatikán Nikaragua Honduras Argentína Južná Afrika Irak Belgicko Francúzsko
Funkcie a tituly
Predchádzajúce funkcie
tajomník nunciatúry v Nikarague a Hondurase (1959  – 1963) tajomník nunciatúry v Argentíne (1963  – 1968) tajomník nunciatúry v Juhoafrická republika (1968  – 1970) tajomník nunciatúry v Iraku (1970  – 1974) tajomník nunciatúry v Belgicku a pozorovateľ Vatikánu pri Európskom parlamente (CEE) (1974  – 28. marec 1974)
Biografické údaje
Narodenie	13. december 1924 Nadfej, Česko-Slovensko (dnes Šarišská Trstená, Slovensko)
Úmrtie	28. marec 1974 (49 rokov) Paríž, Francúzsko
Pochovaný	8. máj 1974 Rím Taliansko Exhumácia do vlasti 12. december 2007 Šarišská Trstená, Slovensko[1]
Svätenia
Cirkev	rímskokatolícka
Kňaz
Ordinácia	8. júl 1951 (26 rokov) Bazilika svätého Jána v Lateráne, Rím Taliansko
Vatikánsky portál  Biografický portál

Mons. ICDr. Štefan Fogaš (* 13. december 1924, Šarišská Trstená, Slovensko – † 28. marec 1974, Paríž, Francúzsko) bol prvým slovenským diplomatom v službách Svätej stolice.^[2]

Štefan sa narodil v početnej roľníckej rodine Jána Fogaša^[3] a Kataríny Fogašovej, rod. Onuferovej^[4] krátko po vzniku prvej česko-slovenskej republiky. Primárne vzdelanie absolvoval na Ľudovej škole v susednej obci Chmeľovec. Po jej absolvovaní v roku 1938 začal študovať na Slovenskom evanjelickom kolegiálnom gymnáziu. V roku 1945 sa Štefan spolu so spolužiakmi z gymnázia zapojil do rekonštrukčných prácach spojených s ukončením druhej svetovej vojny. Pracovali "hlavne na stavbe mostu v Kysaku, potom na oprave železničnej trati vo Veľkej Lodine, stanice v Prešove a na oprave m ostu v Demjate." ^[5]. V nasledujúcom školskom roku 1945/46 ukončil stredoškolské štúdium s maturitou. V tom čase bolo gymnázium už rok poštátnene.

Následne na to bol prijatý biskupom a apoštolským administrátorom košickej diecézy ThDr. Jozefom Čárskym na štúdium v kňazskom seminári sv. Karola Boromejského v Košiciach. Štúdium nakoniec absolvoval v Ríme, kde bol vyslaný biskupom Čárskym spolu s ďalšími krajanmi (Jozef Tomko, František Fuga, Andrej Šinal).^[6] V Pápežskom kolégiu sv. Jána Nepomuckého určeného pre seminaristov zo všetkých česko-slovenských diecéz absolvoval svoju ďalšiu kňazskú formáciu. Na Pápežskej lateránskej univerzite v Ríme absolvoval štúdium Filozofie a teológie. Za kňaza bol ordinovaný 8. júla 1951.

Po vysvätení za kňaza sa ako mnoho ďalších nemohol vrátiť na Slovensko vzhľadom na nástup komunistického režimu v krajine. Z toho dôvodu prvé dva roky pôsobil ako kaplán na severe Talianska.

V roku 1954 sa vrátil na štúdium na svoju alma mater Pápežskú lateránsku univerzitu v Ríme, kde pokračoval v štúdiu civilného a cirkevného práva. Súbežne študoval aj na Pápežskej cirkevnej akadémii diplomaciu ako prvý slovenský kňaz vôbec. 14. mája 1959 získal doktorát z kanonického a cirkevného práva po obhajobe dizertačnej práce o Pavlovskom privilégiu.

V diplomatických službách Svätej stolice pôsobil v Nikarague a Hondurase (1959  – 1963), Argentíne (1963  – 1968), Juhoafrickej republike (1968  – 1970), Iraku (1970  – 1974) a naposledy ako radca nunciatúry v Belgicku a pozorovateľ Vatikánu pri Európskom parlamente (CEE) (1974  – 28. marec 1974).

1. augusta 1960 získal titul Msgr. Monsignore, teda pápežský kaplán. Dnes sa tento titul uvádza ako Mons.

Možnosť vrátiť sa do vlasti prišla až po roku 1968, kedy vďaka uvoľneným opatreniam Alexandra Dubčeka a Pražskej jari. Mons. Fogaš pamätal pri svojom pôsobení v azyle aj na rodnú obec a jej obyvateľov. V obci totižto nebol žiaden kostol, iba malá kaplnka sv. Jána Nepomuckého, kvôli čomu museli ľudia chodievať na bohoslužbu pešo niekoľko kilometrov do susedných obcí. Z jeho iniciatívy sa teda v rokoch 1968/69 začalo so svojpomocnou výstavbou kostola zasväteného Kristovi Kráľovi podľa jeho osobného želania. Vďaka diplomatickému pasu sa mu podarilo vstúpiť na územie ČSSR v rokoch 1970, 1971, 1972. Ani jedna z návštev neunikla pozornosti Štátnej bezpečnosti. Pri poslednej návšteve bol kostol dokončený a čakalo sa na vysviacku. Tá bola viackrát odmietnutá zo strany Ministerstva kultúry ČSSR a iných normalizačných úradov. K posviacke malo dôjsť v roku 1974 pri príležitosti výročia kňazskej vysviacky Mons. Fogaša. Tá sa nakoniec uskutočnila až pol roka po jeho úmrtí.

Mons. Štefan Fogaš zomrel náhle vo veku 49. rokov v priestoroch apoštolskej munciatúry v Paríži. Stalo sa tak po príchode z Belgicka v ranných hodinách vo štvrtok 28. marca 1974. Vo francúzskom Štrasburgu sa mal zúčastniť konferencie Európskeho parlamentu ako delegát Svätej stolice.

Po intervencii Vatikánu na veľvyslanectve ČSSR v Taliansku, mali byť jeho telesné pozostatky prevezené do rodnej obce Šarišská Trstená, kde mal byť pochovaný. Z nejasných príčin Ministerstvo zahraničných vecí ČSSR súhlas na prevoz zrušilo a tak deň pred pohrebom bol nakoniec prevezený do Ríma, kde ho pochovali za účasti jeho matky, bratov a sestry. Pri tejto príležitosti ich prijal aj vtedajší pápež Pavol VI.^[7]

Po 33-troch rokoch, 12. decembra 2007 o 15:00 za prítomností vtedajšieho košického arcibiskupa Mons. Alojza Tkáča boli jeho pozostatky prevezené a uložené pri vstupe na miestny cintorín.^[8][9]. Obyvatelia obce si na svojho rodáka spomínajú dodnes. ^[10]

• FOGAČ, Štefan. In: Biografický lexikón Slovenska. Zväzok II C – F. Martin : Slovenská národná knižnica; Národný biografický ústav, 2004. 696 s. ISBN 80-89023-44-4. S. 601.