Liverpool FC: Rozdiel medzi revíziami

Liverpool FC
Celý názov	Liverpool Football Club
Prezývka	The Reds
Založený	3. jún 1892
Štadión	Anfield, Liverpool
Kapacita	61 276
Majiteľ	Fenway Sports Group
Predseda	Tom Werner
Tréner	Arne Slot
Liga	Premier League
2023/24	3. miesto (z 20)
Domáce farby Hosťovské farby
Futbalový portál

Liverpool FC je anglický futbalový klub z Liverpoolu hrajúci v Premier League, najvyššej anglickej futbalovej súťaži. Klub vyhral 6x Ligu majstrov, viac ako akýkoľvek anglický klub, 3x Pohár UEFA, 4x Superpohár UEFA, 1x Majstrovstvá klubov FIFA, 19x ligový titul, 8x FA Cup, 16x FA Community Shield a získal rekordných 10 titulov v EFL Cup. S celkovým počtom 68 trofejí je Liverpool historicky najúspešnejším anglickým futbalovým klubom.

Klub hrá od svojho vzniku svoje domáce zápasy na štadióne Anfield. Štadión má kapacitu 61 276 divákov.^[1] Anfield považujú mnohí špičkoví tréneri a hráči za štadión s ohromnou atmosférou a miesto, kde je ťažké vyhrať zápas.^{[2][3][4][5][6][7]}

Liverpool má výraznú rivalitu s futbalovým klubom Everton, ďalším historickým klubom z Liverpoolu. Zápas medzi týmito dvoma klubmi sa nazýva Merseyside derby. Ďalším významným rivalom klubu je Manchester United. Zápas medzi týmito dvoma klubmi sa označuje ako Northwest derby.

Trénerom klubu je od mája 2024 Holanďan Arne Slot. Kapitánom je od júla 2023 holandský stredný obranca Virgil van Dijk.^[8]

Klub od roku 2010 vlastní Fenway Sports Group. V roku 2024 časopis Forbes odhadol hodnotu klubu na 5,37 miliardy dolárov, čo ho umiestnilo na štvrté miesto vo svetovom rebríčku najhodnotnejších futbalových klubov.^[9]

Priaznivci klubu boli zapletení do dvoch veľkých tragédií. Prvou je tragédia na štadióne Heysel z roku 1985, kde boli unikajúci fanúšikovia pritlačení k rúcajúcej sa stene počas finále Európskeho pohára v Bruseli. Tragédia si vyžiadala 39 mŕtvych.^[10] Väčšina z nich boli Taliani a fanúšikovia Juventusu. Liverpool dostal šesťročný zákaz účasti v európskych súťažiach a všetky ostatné anglické kluby päťročný zákaz.^[11] Druhou je tragédia v Hillsborough, ktorá sa udiala v roku 1989. V dôsledku zlyhania polície zahynulo 97 fanúšikov^[12] Liverpoolu pri tlačenici na obvodovom oplotení na štadióne.^[13] Tragédia viedla k odstráneniu oplotených tribún. V dôsledku tejto tragédie sa taktiež na dvoch najvyšších úrovniach anglického futbalu štadióny s tribúnami na státie museli zmeniť na tribúny výlučne na sedenie. Dlhotrvajúca kampaň za spravodlivosť nakoniec fanúšikov zbavila viny za túto tragédiu.^[13]

Počiatky futbalu v Liverpoole siahajú do roku 1878, keď bol v meste založený futbalový klub St. Domingo FC. O rok neskôr sa klub premenoval na Everton FC.^[14] Ten bol v roku 1888 zakladajúcim členom Football League. Everton svoje zápasy hral na štadióne Anfield Road.^[15] V roku 1891 sa John Houlding, miestny obchodník a neskôr aj starosta Liverpoolu, rozhodol klubu zvýšiť nájom, s čím akcionári Evertonu nesúhlasili. Po sérii rokovaní sa Everton rozhodol Anfield opustiť a presťahoval sa po 7 rokoch pôsobenia na Anfielde do Goodison Parku. Houlding na to reagoval tým, že 15. marca 1892 založil nový klub menom Liverpool FC, ktorý svoje zápasy hral na Anfield Road.^[16] Prvým trénerom klubu sa stal John McKenna, ktorý klub trénoval spoločne s Williamom Barclayom. Do klubu priviedli 13 škótskych profesionálnych futbalistov. Vo svojej prvej sezóne klub vyhral Lancashire League a nasledujúcu sezónu prešiel do Football League Second Division.^[17] V prvej sezóne v Second Division Liverpool skončil ako neporazený celok a prešiel do First Division, čo bola najvyššia súťaž v Anglicku. Svoj prvý titul v najvyššej súťaži klub získal v roku 1901 a potom znova v roku 1906.^[18][19] V roku 1914 hral Liverpool svoje prvé finále FA Cupu, ktoré ale prehral 1 : 0 s Burnley FC.^[14]

V roku 1923 a 1924 klub prvýkrát získal dva ligové tituly za sebou, vedený anglickým obrancom Ephraimom Longworthom. Potom ale prišiel ústup a klub musel pretrpieť najdlhšiu sériu v histórii klubu bez zisku ligového titulu, ktorá trvala až do roku 1947, kedy sa klubu pod vedením Georga Kaya podarilo v poslednom hracom kole získať titul.^[20] V roku 1954 Liverpool zostúpil do Second Division.^[21]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Bill Shankly

Je nutné podotknúť, že najväčšiu slávu klubu priniesol práve Bill Shankly. Keď Shankly prišiel v pondelok 14. decembra 1959 na Anfield, Liverpool bol v tom čase klub päť rokov pôsobiaci v druhej divízii a v FA Cupe ho v sezóne 1958/59 porazil amatérsky klub Worcester City.^[22] Samotný Anfield bol v havarijnom stave bez akejkoľvek techniky na zavlažovanie ihriska a Shankly trval na tom, aby klub vynaložil 3 000 libier na rekonštrukciu trávnika. Shankly opísal tréningové centrum, ktoré sa nachádzalo v Melwoode ako „bordel“ a na jednom z ihrísk sa opýtal, či ho bombardovali Nemci.^[23] Káder Liverpoolu, ktorý zdedil, pozostával prevažne z priemerných hráčov a niekoľkých sľubných náhradníkov.

Napriek ťažkostiam sa Shankly rýchlo cítil vo svojom novom klube ako doma a vytvoril skvelé puto medzi fanúšikmi klubu a svojim tímom. Hoci Shankly veril, že má vynikajúci trénerský štáb, hráčsky káder nebol v jeho očiach až taký pôsobivý. Na prestupovú listinu umiestnil 24 hráčov. Všetci opustili klub v priebehu jedného roka. Podľa Kellyho boli úspechy klubu založené na tréningovom systéme, ktorý Shankly, Paisley, Fagan a Bennett zaviedli v tréningovom centre v Melwoode. Shankly odsúdil beh na dlhé trate po cestách a trval na tom, že okrem zahrievacích cvičení a špeciálnych cvičení potrebných na predchádzaniu zranení budú hráči trénovať na tráve s loptou. Všetko sa robilo systematicky s hráčmi, ktorí sa striedali v cvičebných postupoch v skupinách s cieľom dosiahnuť stanovené výsledky. Tréningy najprv začínali atletickými cvičeniami, ako je skákanie cez švihadlo alebo drepy, a potom sa prešlo k futbalovo špecifickým tréningom, ako je vedenie lopty alebo dribling. Shankly sa v tréningoch zameriaval na rozvoj reflexov, vytrvalosti a rozvoj ovládania lopty na nohe. Aby predchádzal zraneniam, hráči robili cviky na „schladenie sa“ po tréningu. Shankly svoje tréningy plánoval do absolútnych detailov. Dalo by sa argumentovať, že základy moderného trénovania položil práve on.^[24]

Vo svojej autobiografií Shankly opísal, že mal veľké ťažkosti presvedčiť majiteľov, aký veľký potenciál tento klub má a aby vedenie míňalo peniaze na prestup kvalitných hráčov. Častokrát bol už na pokraji odchodu. Oporu našiel v Ericovi Sawyerovi – členovi vedenia klubu. Na jednom zasadnutí vedenia klubu v roku 1961 Shankly trval na tom, aby klub kúpil dvoch škótskych hráčov. Prvá odpoveď správnej rady bola, že si ich „nemôžu dovoliť kúpiť“, ale Sawyer zakročil a povedal: „Nemôžeme si dovoliť ich nekúpiť.“ Liverpool v lete týchto dvoch škótskych hráčov kúpil. Boli to Ron Yeats a Ian St John. Po nákupe týchto dvoch hráčov Liverpool okamžite postúpil do prvej ligy a tým sa odštartoval kolotoč Shanklyho éry.

Štart v prvej lige bol ťažší a v prvej sezóne 1962/63 sa tím umiestnil len na ôsmom mieste. Klub sa posilnil o dvoch útočníkov a nasadil do svojho kádra talenty, ktoré vychovali vo svojej akadémií. Tvrdá práca sa Shanklymu konečne oplatila a v nasledujúcej sezóne 1963/64 Liverpool získal ligový titul.^[25] Podľa Rogera Hunta bolo tajomstvom úspechu Liverpoolu to, že pod vedením Shanklyho boli klubom s najlepšou fyzickou kondíciou v celom Anglicku.

Shanklyho veľkým snom bolo s klubom vyhrať prvý klubový titul v FA Cupe. V máji roku 1965 Liverpool po prvý raz vyhral túto súťaž víťazstvom 2 : 1 nad Leeds United vo Wembley.^[26] Shankly vo svojej autobiografii uviedol, že spomedzi jeho mnohých úspechov bolo víťazstvo vo finále FA Cupu v roku 1965 jeho najkrajším dňom vo futbale.

Liverpool debutoval v európskych súťažiach v sezóne 1964/65, súťažil v Európskom pohári a dostal sa do semifinále, kde prehral s Interom Miláno.^[27]

V sezóne 1965/66 Liverpool opäť získal ligový titul a dostal sa do finále Pohára víťazov pohárov, v ktorom v Hampden Parku podľahol Borussii Dortmund 1 : 2 po predĺžení.^[28]

Shankly a Paisley sa naučili veľa o európskom futbale. Ich stratégiou bolo zadržiavanie vonku a útok doma. Shankly aplikoval tento princíp v zápase 1. kola Pohára víťazov pohárov v sezóne 1965/66 proti Juventusu. Liverpool hral v prvom zápase vonku. Napriek tomu, že sa Juventus v 81. minúte ujal vedenia, Shankly nariadil svojim hráčom, aby sa postarali o to, aby nedostali už žiadny ďalší gól. Liverpool potom prešiel na úplný útok v druhom zápase na Anfielde a vyhral 2 : 0(celkovo 2 : 1).^[29]

Bill Shankly mal veľmi blízky vzťah s fanúšikmi klubu, zdôrazňoval ich dôležitosť a hovoril o tom, že tribúna The Kop „nasáva loptu do siete,“ a prinútil divákov, aby sa cítili ako účastníci zápasov. Tento koncept je dodnes pilierom klubu. Po finále FA Cupu v roku 1971 (ktoré Liverpool prehral s Arsenalom) Shankly a hráči prišli do mesta, kde ich prišli privítať fanúšikovia klubu. Shankly stojaci na schodoch St George's Hall pred davom viac ako 100 000 fanúšikov Liverpoolu predniesol jeden zo svojich najslávnejších prejavov. „Odkedy som prišiel sem do Liverpoolu, na Anfield, znovu a znovu som vtĺkal do našich hráčov, že majú tú česť hrať za vás. A ak mi vtedy neverili, veria mi teraz.“^[30]

Shankly mal 60 rokov, keď Liverpool vyhral finále FA Cupu v roku 1974 s Newcastlom a vo svojej autobiografii uviedol, že po návrate do šatne na konci zápasu sa cítil unavený zo všetkých tých rokov.^[31]:141 Jeho myseľ bola rozhodnutá a vedel, že ide do dôchodku.^[31]:141 Jeho manželka Nessie ho požiadala, aby odišiel do dôchodku o rok skôr, ale rozhodol sa, že na to nie je ten správny čas.^[32] Tommy Smith povedal, že Shanklyho city k Nessie boli nepochybne hlavným dôvodom jeho rozhodnutia.^[33]:286 V roku 1974 sa rozhodol, že môže odísť z Liverpoolu s hrdosťou na dobre vykonanú prácu a ľutuje len jedno, a to že nevyhral Európsky pohár (dnešná Liga majstrov).

Shankly si počas svojho pôsobenia v klube pripísal na konto 3 ligové tituly, 2 triumfy v súťaži FA Cup, a jeden titul v Pohári UEFA. Jeho trofeje sú ale len špičkou jeho vplyvu na Liverpool. Shankly kompletne transformoval celý klub. Klub trápiaci sa v druhej lige a bez infraštruktúry premenil na klub bojujúci o tie najvyššie priečky. Bill Shankly je tá najvýznamnejšia postava v histórii tohto klubu.^[34] Na jeho systém po jeho odchode v roku 1974 nadviazal jeho asistent Bob Paisley.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Bob Paisley

V roku 1976, v druhom roku Paisleyho pôsobenia, získal Liverpool ligový titul a znovu triumfoval v Pohári UEFA.^[35][36] V roku 1977 nasledoval ďalší ligový titul, prehra vo finále FA Cupu, ale aj prvá výhra v Pohári majstrov európskych krajín. Finále sa hralo na Stadio Olimpico v Ríme a Liverpool porazil 3 : 1 Borussiu Mönchengladbach gólmi McDermotta, Smitha a Neala z penalty. O rok neskôr Liverpool trofej obhájil, keď vo Wembley porazil Club Brugge 1 : 0 gólom legendárneho Kennyho Dalglisha.

V roku 1979 Liverpool získal jedenásty ligový titul,^[37] ktorým ustanovil ligový rekord, pretože získal celkovo 64 bodov a v 42 zápasoch inkasoval iba 16 gólov. Paisley viedol Liverpool počas obdobia domácej ale aj európskej dominancie, pričom v deviatich sezónach získal dvadsať trofejí: šesť ligových titulov, tri ligové poháre, šesť Charity Shields, tri Európske poháre, jeden Pohár UEFA a jeden Superpohár UEFA. V prepočte získal 2,2 trofejí za sezónu, čo je rýchlosť, ktorú prekonal iba Pep Guardiola.^[38] V čase svojho odchodu do dôchodku získal ocenenie Tréner roka rekordne šesťkrát.^[39][40]

Paisley bol dlhý čas jediným trénerom, ktorý získal tri európske poháre, až kým ho nedorovnali Carlo Ancelotti a Zinedine Zidane v rokoch 2014 a 2018.

Paisley odišiel do dôchodku v roku 1983 a nahradil ho jeho asistent Joe Fagan.^[41] Liverpool vyhral v prvej sezóne Fagana ligový titul, Ligový pohár a Pohár majstrov európskych krajín a stal sa prvým anglickým klubom, ktorý získal tri trofeje v sezóne.^[42]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Tragédia na štadióne Heysel

Liverpool sa v roku 1985 dostal opäť do finále európskeho pohára, proti Juventusu na štadióne Heysel. Pred výkopom fanúšikovia Liverpoolu porušili plot, ktorý oddeľoval obe skupiny priaznivcov, a napadli fanúšikov Juventusu. Výsledná váha ľudí spôsobila zrútenie oporného múru, ktorý zabil 39 fanúšikov, väčšinou Talianov. Incident sa stal známym ako tragédia na štadióne Heysel.^[43] Zápas sa napriek protestom oboch trénerov odohral a Liverpool v ňom podľahol Juventusu 1:0. V dôsledku tragédie bol anglickým klubom zakázaný vstup do európskych súťaží na päť rokov; Liverpool dostal až desaťročný zákaz, ktorý sa neskôr znížil na šesť rokov. Štrnásť fanúšikov Liverpoolu bolo odsúdených za neúmyselné zabitie.

Fagan odišiel do dôchodku tesne pred katastrofou, keď Kenny Dalglish bol vymenovaný za jeho nástupcu a hrajúceho trénera.^[41] Počas jeho pôsobenia získal klub ďalšie tri ligové tituly a dva FA Cupy, vrátane „Double“ v sezóne 1985/86.^[44]

Bližšie informácie v článkoch: Tragédia v Hillsborough a Taylorova správa

Úspech Liverpoolu však zatienila jedna z najväčších futbalových tragédií histórie známej ako tragédia v Hillsborough: v semifinále FA Cupu proti Nottinghamu Forest 15. apríla 1989 boli stovky fanúšikov Liverpoolu pritlačené o obvodové oplotenie.^[45] V ten deň zomrelo 94 fanúšikov. 95. obeť zomrela v nemocnici na následky zranení o štyri dni neskôr a 96. obeť zomrela po takmer štyroch rokoch v kóme.^[46] Odvtedy klub nosil na dresoch číslo 96, ako spomienku na tento incident. V júli v roku 2022 zomrel Andrew Devine, ktorý v osudný deň utrpel život meniace zranenia, ale prežil. Klub ohlásil, že Devinea pridajú do memoriálu ako 97. obeť. Od sezóny 2021/2022 klub na drese vzadu nosí číslo 97 namiesto pôvodných 96.^[47] Po katastrofe v Hillsborough prebehla vládna kontrola bezpečnosti štadiónov. Výsledná správa rozhodla, že hlavným dôvodom katastrofy bola nadmerná preplnenosť tribúny z dôvodu zlyhania policajnej kontroly. Správa taktiež navrhla, aby štadióny v Anglicku mali tribúny výhradne len na sedenie namiesto státia. Tento návrh schválila vláda a tribúny v celej krajine sa museli zmeniť výlučne na sedenie.^[48]

Po tragédií v Hillsborough Dalglish tím opustil a na jeho miesto nastúpil bývalý hráč Graeme Souness.^[49] Liverpool bol súčasťou najtesnejšieho konca ligovej sezóny v sezóne 1988/89. Liverpool skončil s Arsenalom s rovnakým počtom bodov a gólov, ale stratil titul vďaka nižšiemu celkovému počtu strelených gólov, keď Arsenal strelil konečný gól v poslednej minúte sezóny.^[50] Liverpool zvíťazil vo finále FA Cupu 1992,^[51] ale ich ligové výkony klesli, s dvoma po sebe nasledujúcimi šiestymi miestami, čo nakoniec vyústilo do Sounessovej suspendácie v januári 1994.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Roy Evans

Sounessa nahradil Roy Evans a Liverpool ďalej zvíťazil vo finále EFL Cupu v sezóne 1995.^[52] Pred začiatkom sezóny 1995 – 1996 sa Evans dostal na titulky tým, že zaplatil britský rekordný prestupový poplatok za útočníka Nottinghamu Forest Stana Collymora. Mnohí experti tipovali, že Liverpool v tejto sezóne získa ligový titul. Bolo to najmä kvôli tomu, že Blackburn povýšil Kennyho Dalglisha na riaditeľa klubu a vymenoval menej úspešného Raya Harforda za nového trénera a druhý Manchester United predal troch kľúčových hráčov a prekvapivo spoliehal na to, že dieru po nich dokážu zaplniť mladí hráči. Hoci Liverpool vyzeral v prvých fázach sezóny ako uchádzač o titul, do Vianoc sa boj o titul v podstate stal súbojom medzi Newcastle United – Manchester United, pričom titul si napokon vybojoval Manchester United. Liverpool sa medzitým musel uspokojiť s tretím miestom v lige. Akékoľvek pretrvávajúce nádeje na zisk titulu boli ukončené koncom apríla šokovou porážkou s Coventry City. Liverpol sa dostal do finále FA Cupu, ale prehral 1 : 0 s Manchestrom United. Sezóna 1996 – 1997 v anglickom futbale sa ukázala byť najbližšie k víťazstvu Evansa v Premier League. Evans posilnil svoj káder, ktorý bol postavený okolo McManamana a Fowlera, akvizíciou českého stredopoliara Patrika Bergera v lete 1996. Veľa pozornosti si vyslúžil aj sedemnásťročný talent Michael Owen, ktorý ukázal veľký potenciál v hŕstke zápasov, ktoré za klub stihol odohrať. Liverpool bol do konca januára niekoľkokrát na čele tabuľky Premier League. V januári mal dokonca päťbodový náskok na čele tabuľky, ale nakoniec skončil až na štvrtom mieste, zatiaľ čo Manchester United si zabezpečil titul náskokom o sedem bodov.

V sezóne 1997/98 sa zdalo, že Liverpool je pripravený opäť zabojovať o ligový titul, avšak zranenie Fowlera, ktoré trvalo väčšinu sezóny, zabránilo tímu využiť svoj potenciál na maximum. Owen vtrhol na scénu s 18 gólmi v 36 zápasoch Premier League. V lige sa museli uspokojiť s tretím miestom. Aj keď sa pod vedením Evansa Liverpool priblížil k titulom, tretie miesta v lige v rokoch 1996 a 1998 boli to najlepšie, čo dokázali.

V sezóne 1998/99 bol za trénera vymenovaný Gérard Houllier. Ten vo svojej druhej sezóne získal s Liverpoolom treble: FA Cup, EFL Cup a Pohár UEFA.^[53] Počas sezóny 2001/02 podstúpil Houllier operáciu srdca a Liverpool skončil na druhom mieste v lige, hneď za Arsenalom.^[54] V roku 2003 klub vyhral ďalší titul v ligovom pohári, ale v nasledujúcich dvoch sezónach v boji o titul neuspel.^[55]

Na konci sezóny 2003/04 Houlliera nahradil Rafael Benítez. V prvej sezóne pod kormidlom Beníteza skončili v Premier League piaty, Liverpool zvíťazil v Lige majstrov 2004/05, keď po penaltovom rozstrele zvíťazil nad AC Miláno 3:2. Zápas sa v riadnom hracom čase skončil 3 : 3.^[56] V sezóne 2004/05 skončili Liverpool na treťom mieste v Premier League a taktiež zvíťazil vo finále FA Cupu 2006. Po penaltovom rozstrele porazil West Ham United 3:3.^[57] Klub sa rovnako v sezóne 2006/2007 dostal do finále Ligy majstrov UEFA 2007, proti Milánu však prehral 2:1.^[58] Počas sezóny 2008/09 dosiahol Liverpool 86 bodov, čo bol v tom čase klubový rekord v počte bodov v Premier League. Liverpool ale v lige skončil iba na druhom mieste za Manchestrom United.^[59]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Brendan Rodgers

V sezóne 2009/10 skončil Liverpool na siedmom mieste v Premier League a nedokázal sa tak kvalifikovať do Ligy majstrov. Benítez následne po vzájomnej dohode klub opustil a nahradil ho tréner Fulhamu Roy Hodgson.^[60] Slabé výsledky na začiatku sezóny 2010/11 viedli k tomu, že Hodgson po vzájomnej dohode opustil klub a kontrolu prevzal bývalý hráč a tréner Kenny Dalglish.^[61] V sezóne 2011/12 si Liverpool zaistil rekordný – ôsmy úspech v ligovom pohári a vo FA Cupe sa dostal až do finále. V lige však skončili na ôsmej pozícii, čo bolo najhoršie umiestnenie v lige za posledných 18 rokov; to viedlo k prepusteniu Dalglisha.^[62][63] Na jeho miesto nastúpil Brendan Rodgers.^[64] Pod jeho vedením Liverpool v sezóne 2013/14 nečakane bojoval o titul a skončil druhý za Manchestrom City. Sériou 11 víťazstiev v rade bol Liverpool na čele Premier League s náskokom piatich bodov, pričom do konca sezóny zostávali len tri zápasy.^[65] 27. apríla však utrpeli domácu porážku 0 : 2 s Chelsea.^[66] Tento výsledok priniesol Manchestru City výhodu v boji o titul. Vo svojom ďalšom zápase proti Crystal Palace viedol Liverpool 3 : 0 a do konca zápasu ostávalo 11 minút, ale zápas sa skončil 3 : 3.^[67] Liverpool ukončil sezónu ako vicemajster Premier League, dva body za víťazom Manchestrom City.^[68] Liverpool strelil v sezóne 101 ligových gólov, čo je najviac od sezóny 1895/96 a tretí najvyšší počet v histórii Premier League.^[69] Neskôr v tom istom mesiaci bol Rodgers vymenovaný za trénera roka LMA a stal sa prvým trénerom Liverpoolu, ktorý získal toto ocenenie v dvadsaťročnej histórii tohto ocenenia.^[70][71] 26. mája 2014 podpísal Rodgers s Liverpoolom novú zmluvu na štyri roky. Po nevydarenej sezóne 2014/15, v ktorej Liverpool skončil šiesty v lige, a po zlom začiatku tej nasledujúcej bol Rodgers v októbri 2015 hodinu po remíze 1 : 1 v Merseyside derby prepustený.^[72]

Po odvolaní Rodgersa bolo 8. októbra 2015 oznámené, že Jürgen Klopp sa s klubom dohodol na prestupe a podpísal s ním zmluvu na tri roky. Na svojej prvej tlačovej konferencii Klopp uviedol svoj cieľ a to do štyroch rokoch vyhrať trofej^[73] a vtipne sa nazval „The Normal One“ v paródii na slávny komentár Josého Mourinha, ktorý sa v roku 2004 nazval „The Special One“.^[74] Po vymenovaní Kloppa sa Liverpool dostal do finále EFL Cup a Európskej ligy UEFA, pričom prvé finále prehral po penaltovom rozstrele po tom, čo zápas skončil 1 : 1^[75] a druhý prehral 3 : 1 proti Seville na štadióne v Bazileji.^[76] V prvej celej sezóne Liverpoolu pod Kloppom skončili v lige na štvrtom mieste. Štvrté miesto obsadili aj v následujúcej sezóne, v ktorej Klopp doviedol tím do finále Ligy majstrov UEFA 2018, kde prehrali 3 : 1 proti Realu Madrid.^[77] Klopp následne urobil niekoľko významných prestupov. Do klubu priviediol v januári Virgila van Dijka za prestupový poplatok vo výške 75 miliónov libier.^[78] V tom istom prestupovom období bol ofenzívny stredopoliar Philippe Coutinho predaný do Barcelony za prestupovú čiastku 105 miliónov libier, ktorá by sa v prípade splnenia rôznych klauzúl mohla zvýšiť až na 142 miliónov libier.^[79] V lete klub podpísal stredopoliarov Nabyho Keïtu,^[80] Fabinha,^[81] útočníka Xherdana Shaqiriho^[82] a brankára Alissona.^[83]

Liverpool začal sezónu 2018/2019 svojim najlepším štartom v lige, keď vyhral prvých šesť zápasov. Víťazstvom 4:0 proti Newcastlu United na Boxing Day zvýšil Liverpool svoj náskok v tabuľke na šesť bodov v polovici sezóny a stal sa iba štvrtým tímom v histórií Premier League, ktorý v tejto fáze neprehral.^[84] Liverpool vyrovnal rekord v počte najmenej inkasovaných gólov v polovici sezóny najvyššej súťaže, keď inkasoval 7 gólov a udržal si 12 čistých kont v 19 zápasoch. Nakoniec Liverpool ukončil bitku o titul ako vicemajster. Na víťazný Manchester City nestačil o jeden bod, pričom Liverpool počas celej sezóny prehral iba jeden zápas, práve proti nim. Liverpool vyhral všetkých svojich posledných deväť zápasov a nazbieral 97 bodov, čo je tretí najvyšší počet bodov v histórii anglickej najvyššej súťaže a najviac bodov, ktoré klub získal a nevyhral ligový titul.^[85] Na domácom štadióne ostal Liverpool neporazený už druhú sezónu v rade. Tridsať ligových víťazstiev zodpovedalo klubovému rekordu v počte víťazstiev v sezóne. Liverpool sa dostal do finále Ligy majstrov druhý rok po sebe po tom, čo prekonal deficit 3 : 0 z prvého semifinálového zápasu, keď porazil Barcelonu 4 : 0 v druhom zápase na Anfielde.^[86] Vo finále v roku 2019 Liverpool porazil Tottenham Hotspur 2 : 0 a zabezpečil klubu šiesty európsky titul.^[87]

Prvým zápasom Liverpoolu v sezóne 2019/20 bol FA Community Shield 2019, kde čelili šampiónovi Premier League Manchestru City, kde prehrali 5 : 4 na penalty.^[88] Druhá trofej pod Kloppovým vedením prišla v roku 2019 v Superpohári UEFA, kde porazili ligového rivala Chelsea 5 : 4 na penalty.^[89] Pre Liverpool to bol štvrtý triumf v superpohári, čím sa umiestnil za Barcelonu, Real Madrid a AC Miláno, ktoré majú na konte päť titulov.^[90] Po troch predchádzajúcich príležitostiach Liverpool vyhral svoje prvé Majstrovstvá klubov FIFA v roku 2019 po tom, čo vo finále porazil brazílsky klub Flamengo 1 : 0 po predĺžení,^[91] čím sa stal prvým anglickým tímom, ktorý vyhral súčasne Ligu majstrov UEFA, Superpohár UEFA a Majstrovstvá klubov FIFA. V decembri 2019 Klopp podpísal predĺženie zmluvy, vďaka čomu si zabezpečil svoje pôsobenie v klube až do roku 2024.^[92] Liverpool sa dostal na čelo Premier League 2019/20 s náskokom 13 bodov len po 21 zápasoch (s dvoma zápasmi navyše), pričom zaznamenal 61 bodov z prvých 21 zápasov.^[93] 13. marca 2020, po odohratí 29 zápasov sezóny a Liverpoolu s bezprecedentným 25-bodovým náskokom pred druhým Manchestrom City, bolo po rozhodnutí Premier League oznámené, že sezóna bude prerušená najmenej do 4. apríla 2020 po tom, čo v dôsledku pandémie koronavírusu ochorelo množstvo hráčov a zamestnancov klubov.^[94] Liverpool sa nakoniec vrátil do zápasového tempa 21. júna v zápase proti Evertonu v Merseyside Derby. Zapas sa skončil remízou 0 : 0.^[95] 30 ročné čakanie na ich 19. titul v najvyššej súťaži (a prvý v ére Premier League) sa definitívne skončilo 25. júna, keď Chelsea porazila Manchester City, pričom City zaostávalo 23 bodov za Liverpoolom a k dispozícii zostalo už iba 21 bodov.^[96] Liverpool vyhral titul s rekordnými siedmimi zápasmi k dobru.

27. februára 2022 vyhral Liverpool rekordný deviaty EFL Cup po víťazstve v penaltovom rozstrele 11 : 10 proti Chelsea vo finále.^[97] 3. mája 2022 Liverpool porazil Villarreal celkovo 5 : 2 v semifinále Ligy majstrov 2021/22 a dostal sa do finále.^[98] 14. mája 2022 Liverpool porazil Chelsea 6 : 5 na penalty vo finále FA Cupu 2022 po remíze 0 : 0 a vyhral svoj ôsmy FA Cup a prvý pod Kloppom, čím skompletizoval double v domácich pohároch pre sezónu 2021/22. Celoročnú bitku o titul však ukončili ako vicemajstri, opäť len o jeden bod za víťazným Manchestrom City. Stalo sa tak po druhýkrát za štyri sezóny, napriek tomu, že v posledný deň Premier League vyhrali nad Wolverhampton Wanderers. 28. mája 2022 Liverpool prehral vo finále Ligy majstrov 1 : 0 proti Realu Madrid, čo bola Kloppova druhá finálová prehra v Lige majstrov.

30. júla 2022 vyhral Liverpool svoj prvý FA Community Shield pod vedením Kloppa a celkovo 16., keď porazil Manchester City 3:1 a získal titul pre rok 2022. 26. januára 2024 Klopp potvrdil svoj úmysel opustiť Liverpool na konci sezóny 2023/24 Premier League. 25. februára 2024 vyhral Liverpool svoj rekordný 10. titul v EFL Cupe, keď porazil Chelsea 1 : 0 na štadióne Wembley po hlavičke kapitána Virgila Van Dijka zo 118. minúty. 26. apríla 2024 BBC News oznámilo, že Arne Slot, hlavný tréner Feyenoordu, prevezme funkciu hlavného trénera po odchode Kloppa z klubu.

Najväčšími rivalmi klubu sú kluby Everton a Manchester United.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Merseyside derby

Zápas medzi týmito dvoma klubmi je označovaný ako Merseyside derby. Hrá sa od roku 1894 a je to najdlhšie prebiehajúce derby v najvyššej anglickej lige. Hrá sa nepretržite od sezóny 1962/1963.^[99] Derby zvykli označovať ako „Friendly derby“^[100] z dôvodu pokojného priebehu medzi tábormi fanúšikov. V súčasnosti je derby považované na ihrisku za veľmi brutálne, čomu svedčí aj fakt, že v ére Premier League bolo v tomto zápase rozdaných najviac červených kariet ako v akomkoľvek inom stretnutí medzi inými klubmi (23 kariet).^[101] K októbru 2023 tieto dva kluby medzi sebou odohrali 243 zápasov. Liverpool vyhral 99 zápasov, Everton 67 zápasov a 77 zápasov sa skončilo remízou.^[102]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Rivalita medzi Liverpool FC a Manchester United FC

Zápas medzi týmito dvoma klubmi je niekedy označovaný ako Northwest derby. Je považovaný za najväčší zápas v anglickom futbale a za jednu z najväčších a najzúrivejších rivalít vo svetovom futbale.^[103] Hráči, fanúšikovia a médiá považujú zápas medzi týmito dvoma klubmi za najväčšiu rivalitu, dokonca aj nad ich vlastným miestnym derby proti Evertonu respektíve Manchestru City.^[104][105] Liverpool a Manchester United sú dva najúspešnejšie kluby v Anglicku, z čoho pramení aj zmysel ich rivaltiy. K aprílu 2024 vyhral Liverpool 68 trofejí a Manchester United 67 trofejí. United vedie v bilancii vzájomných zápasov s 82 výhrami oproti 71 výhram Liverpoolu, zvyšných 58 zápasov skončilo remízou.

5. marca 2023 zvíťazil Liverpool doma 7:0 proti Manchestru United,o je najvyššia výhra v histórií vzájomných zápasov medzi týmito dvoma klubmi. Bývalý hráč Liverpoolu Jamie Carragher povedal, „že o tomto výsledku sa bude rozprávať ešte 20 rokov.“^[106] Rivalita je v značnej časti prenesená aj na hráčov obidvoch klubov. Wayne Rooney, produkt akadémie mestského rivala Liverpoolu Everton, ktorý hrával za United v rokoch 2004 až 2017, opisoval, ako počas detstva nenávidel Liverpool.^[107] Keď bol u Stevena Gerrarda filmový štáb natáčať prehliadku jeho domu, Steven im ukazoval zbierku futbalových dresov, ktoré si vymenil s hráčmi súpera ako súčasť pozápasovej rutiny. Poukázal na to, že tam nie sú žiadne dresy Manchestru United pretože on by nič také nikdy nechcel mať vo svojom dome. Bývalý brankár Liverpoolu David James povedal: „Nikdy by som nemohol povedať, že by som nenávidel hráča United len za to, že je hráčom United. Ale rivalita sa stala zvykom. Na reprezentačných zrazoch Anglicka Liverpoolčania jedli pri jednom stole, a hráči z United pri druhom. Bolo medzi nami napätie a vyhýbali sme sa jeden druhému“. Obranca Liverpoolu Neil Ruddock raz v zápase rezerv zlomil obe nohy útočníka United Andyho Colea a neskôr povedal: „Nechcel som mu zlomiť obe nohy, chcel som mu zlomiť iba jednu“.^[108] Obranca Liverpoolu Trent Alexander-Arnold povedal, že radšej by ukončil svoju futbalovú kariéru, ako keby mal hrať za Manchester United.^[109]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Anfield

Klub od svojho vzniku hrá domáce zápasy na štadióne Anfield, ktorý sa nachádza na ulici Anfield Road. Štadión bol postavený v roku 1884 v oblasti Stanley Park. Pôvodne na ňom hral klub St. Domingo FC.^[110] O rok neskôr sa klub premenoval na Everton FC. V roku 1892 pre spory s majiteľom klubu Johnom Houldingom klub zo štadióna odišiel do Goodison Parku. Houldingovi ostal prázdny štadión na ktorom nemal kto hrať a založil si vlastný klub – Liverpool FC. S kapacitou 61 276 miest na sedenie je Anfield piatym najväčším futbalovým štadiónom v Anglicku.

Štadión ma štyri tribúny:^[111]

• Spion Kop,
• Main Stand,
• Sir Kenny Dalglish Stand,
• Anfield Road End.

Spion Kop je najuznávanejšou tribúnou na Anfielde medzi priaznivcami. Fanúšikovia, ktorí sú na tejto tribúne, sa označujú ako kopites. Tribúna má takú povesť, že dav v Kope dokáže nasávať loptu do brány. Tradične sa v tomto stánku zhromažďujú najhlasnejší priaznivci Liverpoolu, ktorý počas celého zápasu skandujú.^[112]

Po odkúpení klubu v roku 2010 skupinou Fenway Sports Group (FSG) sa premýšľalo o tom, či Liverpool vybuduje nový štadión alebo zrekonštruuje Anfield. Nový majiteľ klubu John W. Henry prehlásil, že preferuje zostať na Anfielde a rozširovať jeho kapacitu. Po návšteve niekoľkých zápasov na Anfielde Henry uviedol, že „tribúna Kop je bezkonkurenčná“ a dodal, „že by bolo ťažké napodobniť túto atmosféru kdekoľvek inde.“^[113]

V apríli 2014 Liverpool FC predstavil plány na rozšírenie tribúny Main Stand. Plán zahŕňal pridanie nového tretieho podlažia, čo by tribúne pridalo 8 500 miest na sedenie a zvýšilo by kapacitu štadióna na 54 742 miest.^[114] Tribúna bola kompletne dokončená podľa plánu, a to 9. septembra 2016 na prvý domáci zápas sezóny 2016/17 pri víťazstve 4:1 nad Leicesterom City. Ďalšie vnútorné stavebné práce zahŕňali nové šatne a miestnosť pre tlačové konferencie. Tieto stavebné práce pokračovali do apríla 2017.^[115]

Druhou fázou prestavby štadióna je prestavba tribúny Anfield Road. Klub dostal na prestavbu plánovacie stavebné povolenie v roku 2014, pričom počet miest na sedenie sa má zvýšiť o 4 825, čo by dodalo Anfieldu celkovú kapacitu 58 000 miest. Z tohto plánu ale zišlo, pretože klub mal ambicióznejšie plány.^[116]

V auguste 2019 Liverpoolu uplynula platnosť plánovacieho stavebného povolenia spojeného s pôvodnými návrhmi z roku 2014, čím sa potvrdil zámer predložiť „nové ambiciózne plány“ na prestavbu tribúny Anfield Road End. Predpokladalo sa, že klub chce na štadióne namiesto 58 000 miest mať až 61 000 miest.

Prestavba sa zamerala na hornú vrstvu tribúny, pričom spodné podlažie tribúny zostalo nezmenené. Stavebné práce boli dokončené za existujúcou tribúnou. Počas stavebných prác nebola počas zápasov uzatvorená tribúna Anfield Road End.^[117]

Klub strávil druhú polovicu roka 2019 finalizáciou plánov a konzultáciami s miestnymi obyvateľmi, plánovacími úradníkmi a ďalšími zainteresovanými stranami s cieľom aby sa do začiatku roka 2020 mohla podať nová žiadosť. V marci 2020 Liverpool odložil predloženie žiadosti vzhľadom na finančnú neistotu spôsobenú pandémiou COVID-19.^[118]

V decembri 2020 Liverpool oznámil, že s projektom bude napredovať predložením žiadosti o pláne prestavby, pričom oneskorenie posunulo pôvodný dátum dokončenia prestavby druhej fázy z leta 2022 najskôr na leto 2023. Plány schválila mestská rada Liverpoolu v júni 2021. Cena za rozšírenie tribúny sa odhaduje na 60 miliónov libier a umožnila na tribúne Anfield Road usadiť ďalších 7 000 ľudí, čo znamená, že celková kapacita štadiónu sa zvýšila na 61 000 miest.^[119]

Práce na tribúne mali byť ukončené v auguste v roku 2023 teda pred začiatkom sezóny 2023/2024.^[120] To sa ale nepodarilo naplniť, pretože stavebná firma, ktorá realizovala rozšírenie tribúny, vyhlásila bankrot.^[121] Tribúna bola napokon otvorená až 10. februára 2024 v ligovom zápase proti Burnley.^[122]

Liverpool FC 2024/2025								Realizačný tím
Nº	Nár.	Poz.	Meno	L	Vek	Prechádzajúci klub	Zmluva do
Brankári								Hlavný tréner Arne Slot Kondičný tréneri Conall Murtagh Jordan Fairclough Tréneri brankárov Cláudio Taffarel Fabian Otte Asistenti / Analytici Sipke Hulshoff John Heitinga Fyzioterapeuti Lee Nobes Lekári Jim Moxon
1		GK	Alisson Becker		31	AS Rím	2027
45		GK	Marcelo Pitaluga		20	St Patrick's Athletic	—
62		GK	Caoimhín Kelleher		25	Hráč z akadémie klubu	2026
Obrancovia
2		DEF	Joe Gomez		27	Charlton Athletic	2027
4		DEF	Virgil van Dijk		33	Southampton	2025
5		DEF	Ibrahima Konaté		25	RB Leipzig	2026
21		DEF	Kostas Tsimikas		28	Olympiakos	2027
26		DEF	Andrew Robertson		30	Hull City	2026
46		DEF	Rhys Williams		23	Port Vale	2026
47		DEF	Nathaniel Phillips		27	Cardiff City	2025
66		DEF	Trent Alexander-Arnold		25	Hráč z akadémie klubu	2025
72		DEF	Sepp van den Berg		22	Mainz 05	2026
78		DEF	Jarell Quansah		21	Hráč z akadémie klubu	2024
84		DEF	Conor Bradley		21	Hráč z akadémie klubu	2027
Záložníci
3		MID	Wataru Endó		31	VfB Stuttgart	2027
8		MID	Dominik Szoboszlai		23	RB Lipsko	2028
10		MID	Alexis Mac Allister		25	Brighton & Hove Albion	2028
17		MID	Curtis Jones		23	Hráč z akadémie klubu	2024
19		MID	Harvey Elliott		21	Blackburn Rovers	2026
38		MID	Ryan Gravenberch		22	Bayern Mníchov	2028
42		MID	Bobby Clark		19	Hráč z akadémie klubu	—
43		MID	Stefan Bajcetic		19	Hráč z akadémie klubu	2027
49		MID	Kaide Gordon		19	Derby County	—
53		MID	James McConell		19	Hráč z akadémie klubu	—
98		MID	Trey Nyoni		17	Leicester City	—
Útočníci
7		FW	Luis Díaz		27	FC Porto	2027
9		FW	Darwin Núñez		25	SL Benfica	2028	Príchody v sezóne 2024/25
11		FW	Mohamed Salah		32	AS Rím	2025	TBA, TBD
18		FW	Cody Gakpo		25	PSV Eindhoven	2028
20		FW	Diogo Jota		27	Wolves	2027
28		FW	Fábio Carvalho		21	Hull City
50		FW	Ben Doak		18	Hráč z akadémie klubu	2026
67		FW	Lewis Koumas		18	Hráč z akadémie klubu
76		FW	Jayden Danns		19	Hráč z akadémie klubu	—
Hráči na hosťovaní
N.º	Nár.	Poz	Meno	L	Vek	Na hosťovaní v klube		Aktualizované ku dňu
		DEF	Calvin Ramsay		20	Preston North End		24.07.2024

• John McKenna / William Barclay 1892 – 1896
• Tom Watson 1896 – 1915
• bez trénera 1915 – 1920
• David Ashworth 1920 – 1923
• Matt McQueen 1923 – 1928
• George Patterson 1928 – 1936
• George Kay 1936 – 1950
• Don Welsh 1951 – 1956
• Phil Taylor 1956 – 1959
• Bill Shankly 1959 – 1974
• Bob Paisley 1974 – 1983
• Joe Fagan 1983 – 1985
• Kenny Dalglish 1985 – 1991
• Graeme Souness 1991 – 1994
• Roy Evans 1994 – 1998
• Roy Evans / Gérard Houllier 1998
• Gérard Houllier 1998 – 2004
• Rafael Benítez 2004 – 2010
• Roy Hodgson 2010 – 2011 / Kenny Dalglish
• Kenny Dalglish 2011 – 2012
• Brendan Rodgers 2012 – 2015
• Jürgen Klopp 2015 – 2024
• Arne Slot 2024 – súčasnosť

Jediným kapitánom klubu, ktorý nepochádzal z Britských ostrovov, bol Sami Hyypiä. To sa ale zmenilo v roku 2023, keď sa kapitánom klubu stal Holanďan Virgil Van Dijk.^[8]

Hráčom, ktorý kapitánsku pásku nosil najdlhšie, bol Steven Gerrad. Kapitánom klubu bol celkom 12 sezón.

Meno	Obdobie
Andrew Hannah	1892 – 1895
Jimmy Ross	1895 – 1897
John McCartney	1897 – 1898
Harry Storer	1898 – 1899
Alex Raisbeck	1899 – 1909
Arthur Goddard	1909 – 1912
Ephraim Longworth	1912 – 1913
Harry Lowe	1913 – 1915
Donald McKinlay	1919 – 1920
Ephraim Longworth	1920 – 1921
Donald McKinlay	1921 – 1928
Tom Bromilow	1928 – 1929
James Jackson	1929 – 1930
Tom Morrison	1930 – 1931
Tom Bradshaw	1931 – 1934
Tom Cooper	1934 – 1939

Meno	Obdobie
Matt Busby	1939 – 1940
Willie Fagan	1945 – 1947
Jack Balmer	1947 – 1950
Phil Taylor	1950 – 1953
Bill Jones	1953 – 1954
Laurie Hughes	1954 – 1955
Billy Liddell	1955 – 1958
Johnny Wheeler	1958 – 1959
Ronnie Moran	1959 – 1960
Dick White	1960 – 1961
Ron Yeats	1961 – 1970
Tommy Smith	1970 – 1973
Emlyn Hughes	1973 – 1978
Phil Thompson	1978 – 1981
Graeme Souness	1982 – 1984
Phil Neal	1984 – 1985

Meno	Obdobie
Alan Hansen	1985 – 1988
Ronnie Whelan	1988 – 1989
Alan Hansen	1989 – 1990
Ronnie Whelan	1990 – 1991
Steve Nicol	1990 – 1991
Mark Wright	1991 – 1993
Ian Rush	1993 – 1996
John Barnes	1996 – 1997
Paul Ince	1997 – 1999
Jamie Redknapp	1999 – 2002
Sami Hyypiä	2001 – 2003
Steven Gerrard	2003 – 2015
Jordan Henderson	2015 – 2023
Virgil van Dijk	2023 –

Hlavným symbolom klubu je liver bird, mýtický vták, polovičný kormorán a polovičný orol, ktorý je taktiež symbolom mesta Liverpool. Zastúpenie na drese klubu má od roku 1955.^[123] Súčasný erb klubu je založený na tradičnom liver birdovi, ktorý je umiestnený vo vnútri štítu. Nad štítom je vyobrazenie Shanklyho brány so slávnou klubovou hymnou: You'll Never Walk Alone.^[124] Plamene na oboch stranách symbolizujú tragédiu v Hillsborough a odkazujú na jej pamätník pred Anfieldom, kde horí večný plameň, na pamiatku 97 obetí, ktoré zomreli pri tejto katastrofe. Číslo 97 je taktiež symbolom klubu.^[125]

Nie vždy hrali hráči Liverpoolu v dnes už tradičných celočervených dresoch. Za viac ako 100 rokov sa štýl a oblečenie hráčov mnohokrát zmenili. Keď v roku 1892 vznikol Liverpool, majiteľ John Houlding si nemohol dovoliť kúpiť novú súpravu dresov, a preto musel hľadať riešenie inde. Everton (ktorý do roku 1892 hral svoje zápasy na Anfielde) zmenil svoju súpravu dresov na rubínovo červené a svoje staré dresy už nepoužíval. Liverpool si ich teda osvojil a prvé štyri sezóny existencie klubu hral klub v modro-bielom drese.^[126] V roku 1896 Liverpool vymenoval Toma Watsona za nového trénera klubu a po tom ako Everton prestal používať svoje rubínovo červené dresy sa Houlding rozhodol, že Liverpool začne hrať svoje zápasy v červených dresoch. Na začiatku nového storočia hráči nosili červené dresy, dlhé biele šortky a červené štulpne. V niektorých ročných obdobiach sa na dresoch objavilo viac bielej, no nikdy nie na dlho.

Bol to práve tréner Bill Shankly, ktorý vytvoril tradíciu celočervených dresov.^[126] Shankly si myslel, že hráči budú vyzerať nebezpečnejšie, ak budú ich dresy, šortky a štulpne celé červené. Shankly tento dres ukázal Ronovi Yeatsovi a povedal mu, aby si ho obliekol. Yeats sa v jeho očiach opticky zväčšil. Po prvýkrát mal celočervený dres premiéru v sezóne 1964/65 v zápase Pohára majstrov európskych krajín proti Anderlechtu.^[126]

Klubové farby v priebehu rokov^[127]

1892 – 1896	1896 – 1907	1907 – 1910	1910 – 1934	1934 – 1936	1936 – 1959	1959 – 1965	od 1965

Obdobie	Výrobca dresov	Sponzor na drese (vpredu)	Sponzor na drese (rukáv)
1973 – 1979	Umbro
1979 – 1982		Hitachi
1982 – 1985		Crown Paints
1985 – 1988	Adidas
1988 – 1992		Candy
1992 – 1996		Carlsberg
1996 – 2006	Reebok
2006 – 2010	Adidas
2010 – 2012		Standard Chartered
2012 – 2015	Warrior Sports
2015 – 2017	New Balance
2017 – 2020			Western Union
od 2020	Nike		Expedia

• 

  First Division / Premier League (19x)

(1901, 1906, 1922, 1923, 1947, 1964, 1966, 1973, 1976,1977, 1979, 1980, 1982, 1983, 1984, 1986, 1988, 1990, 2020)

• FA Cup (8x)

(1965, 1974, 1986, 1989, 1992, 2001, 2006, 2022)

• EFL Cup (10x) (rekord)

(1981, 1982, 1983, 1984, 1995, 2001, 2003, 2012, 2022, 2024)

• Community Shield (16x)

(1964*, 1965*, 1966, 1974, 1976, 1977*, 1979, 1980, 1982, 1986*, 1988, 1989, 1990*, 2001, 2006, 2022)
* hviezdičkou sú označené zdieľané tituly^[128]

• Liga majstrov UEFA (6x)

(1977, 1978, 1981, 1984, 2005, 2019)

•  Súbor:Europa League.svg Pohár UEFA / Európska liga UEFA (3x)

(1973, 1976, 2001)

•   Superpohár UEFA (4x)

(1977, 2001, 2005, 2019)

•   Majstrovstvá klubov FIFA (1x)

(2020)

• FA Youth Cup (4x) – (1996, 2006, 2007, 2019)
• Sheriff of London Charity Shield (1x) – (1906)
• Football League Second Division (4x) – (1893/94, 1896, 1905, 1962)
• Lancashire League (1x) – (1893)

• Double
  • Ligový titul a FA Cup (1x): 1985/86
  • Ligový titul a EFL Cup (3x): 1981/82, 1982/83, 1983/84
  • Ligový titul a Liga Majstrov (2x): 1976/77, 1983/84
  • Ligový titul a Európska liga (2x): 1972/73, 1975/76
  • EFL Cup a Liga Majstrov (1x): 1980/81
  • FA Cup a EFL Cup (1x): 2021/22
• Treble:
  • Ligový titul, EFL Cup a Liga Majstrov (1x): 1983/84
  • FA Cup, EFL Cup a Európska liga (1x): 2000/01

Bližšie informácie v hlavnom článku: Zoznam rekordov a štatistík Liverpoolu FC

• Najviac zápasov vo všetkých súťažiach: Ian Callaghan, 857^[129]
• Najmladší hráč seniorského tímu: Jerome Sinclair, 16 rokov a 6 dní (proti West Bromwich Albion, 26. septembra 2012)^[130]
• Najstarší hráč seniorského tímu: Ned Doig, 41 rokov a 165 dní (proti Newcastlu United, 11. apríla 1908)^[130]
• Najviac rokov v klube: Elisha Scott, 21 rokov a 52 dní (1913–1934)^[130]
• Najviac gólov vo všetkých súťažiach: Ian Rush, 346^[131]
• Najviac gólov v sezóne od hráča Liverpoolu v ére Premier League: Mohamed Salah, 44 (v sezóne 2017-18)^[132]
• Najrýchlejší hetrik: Robbie Fowler, 4 minúty, 33 sekúnd, (proti Arsenalu, 28. augusta 1994)^[131]
• Najmladší strelec: Ben Woodburn, 17 rokov, 45 dní (proti Leeds United, 29. novembra 2016)^{[131][131][133]}
• Najviac zápasov ako tréner: Bill Shankly, 783^[134]
• Rekordné víťazstvo: 11–0 proti Strømsgodsetu v Európskom pohári víťazov pohárov, 17. septembra 1974^[135]
• Najviac ligových víťazstiev v sezóne: 38 zápasov - 32 víťazstiev (sezóna 2019-2020)^[136]
• Rekordná prehra: 1:9 proti Birmingham City v druhej divízii, 11. decembra 1954^[137]
• Rekordné domáce ligové zápasy v rade bez prehry: 68 (7. mája 2017 – 17. januára 2021)^[138]
• Najvyššia návštevnosť na domáci zápas: 61 905 (proti Wolverhamptonu Wanderers v FA Cupe 1951–52 )^[139]
• Najviac bodov v sezóne: Tri body za víťazstvo: 99 bodov v 38 zápasoch v sezóne 2019–2020, Premier League)^[136]
• Najmenej bodov v sezóne: Tri body za víťazstvo: 52 (v 38 zápasoch v sezóne 2011–12, Premier League)^[140]

Aktuálne ku dňu 3. apríl 2024

#	Meno hráča	Sezóny	Liga	FA Cup	EFL Cup	Európa	Spolu góly/zápasy
1.	Ian Rush	1980–1987 1988–1996	229 (469)	39 (61)	48 (78)	30 (52)	346 (660)
2.	Roger Hunt	1958–1969	244 (404)	18 (44)	5 (10)	18 (34)	285 (492)
3.	Gordon Hodgson	1925–1936	233 (358)	8 (19)	0 (0)	0 (0)	241 (377)
4.	Billy Liddell	1938–1961	215 (492)	13 (42)	0 (0)	0 (0)	228 (534)
5.	Mohamed Salah*	2017-súčasnosť	153 (241)	6 (12)	2 (6)	47 (79)	208 (338)
6.	Steven Gerrard	1998–2015	120 (504)	15 (42)	9 (30)	42 (134)	186 (710)
7.	Robbie Fowler	1993–2001 2006–2007	128 (266)	12 (24)	29 (35)	14 (44)	183 (369)
8.	Kenny Dalglish	1977–1990	118 (355)	13 (37)	27 (59)	14 (64)	172 (515)
9.	Michael Owen	1996–2004	118 (216)	8 (15)	9 (14)	23 (52)	158 (297)
10.	Harry Chambers	1915–1928	135 (315)	16 (28)	0 (0)	0 (1)	151 (339)

*Tučným písmom sú zvýraznení hráči, ktorí aktívne pôsobia v klube.

Aktuálne ku dňu 2. január 2024

Meno	Krajina	Roky v Liverpoole	Z	S	Spolu	Góly	Ref
			Zápasy
Ian Callaghan	Anglicko	1960–1978	850	7	857	68	[141]
Jamie Carragher	Anglicko	1996–2013	702	35	737	5	[142]
Ray Clemence	Anglicko	1967–1981	665	0	665	0	[143]
Emlyn Hughes	Anglicko	1967–1979	665	0	665	49	[144]
Phil Neal	Anglicko	1974–1985	648	2	650	59	[145]
Steven Gerrard	Anglicko	1998–2015	647	63	710	186	[146]
Tommy Smith	Anglicko	1962–1978	637	1	638	48	[147]
Ian Rush	Wales	1980–1987 1988–1996	630	30	660	346	[148]
Bruce Grobbelaar	Zimbabwe	1981–1994	628	0	628	0	[149]
Alan Hansen	Škótsko	1977–1991	618	2	620	14	[150]

(Z = základná zostava, S = striedanie)

#	Hráč	Prestup z	Poplatok	Dátum	Ref
1	Virgil van Dijk	Southampton	£75 miliónov	1. január 2018	[151]
2	Alisson Becker	AS Rím	£66.8 miliónov	19. júl 2018	[152]
3	Darwin Núñez	Benfica	£64 miliónov	14. jún 2022	[153]
4	Dominik Szoboszlai	RB Leipzig	£60 miliónov	2. júl 2023	[154]
5	Naby Keita	RB Leipzig	£48 miliónov	1. júl 2018	[155]

• 1890 – 1900 Harry Bradshaw, Joe McQue, Malcolm McVean, Alex Raisbec
• 1900 – 1910 Ted Doig, Arthur Goddard, Sam Hardy, Jack Parkinson, Sam Raybould
• 1910 – 1920 Tom Bromilow, Harry Chambers, Dick Forshaw, Bill Lacey, Ephraim Longworth, Donald McKinlay, Elisha Scott
• 1920 – 1930 Gordon Hodgson, Fred Hopkin, James Jackson
• 1930 – 1940 Jack Balmer, Ernest Blenkinsop, Matt Busby, Tom Cooper, Willie Fagan, Alf Hanson, Berry Nieuwenhuys, Phil Taylor
• 1940 – 1950 Cyril Done, Laurie Hughes, Bill Jones, Ray Lambert, Billy Liddell, Bob Paisley, Jimmy Payne, Cyril Sidlow, Eddie Spicer, Albert Stubbins
• 1950 – 1960 Alan A'Court, Alan Arnell, Gerry Byrne, Bobby Campbell, Dave Hickson, Roger Hunt, Tommy Leishman, Jimmy Melia, Ronnie Moran, Bert Slater, Geoff Twentyman, Dick White, Johnny Wheeler
• 1960 – 1970 Ian Callaghan, Ray Clemence, Emlyn Hughes, Tommy Lawrence, Ron Yeats
• 1970 – 1980 Kenny Dalglish, Roy Evans, David Fairclough, Alan Hansen, Steve Heighway, Kevin Keegan, Alan Kennedy, Ray Kennedy, Sammy Lee, Terry McDermott, Phil Neal, Graeme Souness, Phil Thompson, John Toshack
• 1980 – 1990 Gary Ablett, John Aldridge, John Barnes, Peter Beardsley, Bruce Grobbelaar, Mark Lawrenson, Jan Molby, Ian Rush, Ronnie Whelan
• 1990 – 2000 Patrik Berger, David James, Steve McManaman, Jamie Redknapp, Mark Wright, Paul Ince, Michael Owen, Danny Murphy, Dietmar Hamann, Robbie Fowler
• 2000 – 2010 Dirk Kuyt, Emile Heskey, Milan Baroš, Vladimír Šmicer, Steve Finnan, Jerzy Dudek, Luis Garcia, John Arne Riise, Sami Hyypiä, Xabi Alonso, Javier Mascherano, Fernando Torres, Pepe Reina, Luis Alberto Suárez, Steven Gerrard, Martin Škrtel, Jamie Carragher
• 2010 – 2020 Gini Wijnaldum, Divock Origi, Sadio Mané, Phillipe Coutinho, Daniel Sturridge, Roberto Firmino, James Milner, Fabinho, Jordan Henderson Joël Matip, Thiago Alcantara

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Liverpool FC

• Oficiálna stránka

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Liverpool Football Club na francúzskej Wikipédii, Liverpool F.C. na poľskej Wikipédii a Liverpool Football Club na španielskej Wikipédii.

Britský portál